Na začiatku statusu publicista spomína slová, v ktorých mnohí určite spoznali parafrázovaný úryvok z novoročného príhovoru Václava Havla z roku 1990, ktorý bol podľa Chmelára najlepší a jediný zmysluplný prejav tohto druhu.

„Milí spoluobčania, tridsať rokov ste v tento deň počuli z úst mojich predchodcov v rôznych obmenách to isté: ako naša krajina prekvitá, ako sme všetci šťastní, ako veríme svojej vláde a aké krásne perspektívy sa pred nami otvárajú. Predpokladám, že ste ma nenavrhli do tohto úradu preto, aby som vám aj ja klamal. Naša krajina neprekvitá. Veľký tvorivý a duchovný potenciál nášho národa nie je zmysluplne využitý. Celé odvetvia priemyslu vyrábajú veci, o ktoré nie je záujem, zatiaľ čo toho, čo potrebujeme, sa nám nedostáva. Štát, ktorý sa nazýva štátom demokratickým, ponižuje a vykorisťuje. Naše zastarané hospodárstvo plytvá energiou, ktorej máme málo. Krajina, ktorá mohla byť kedysi hrdá na vzdelanosť svojho ľudu, vydáva na vzdelanie žalostne málo.

Pokazili sme si pôdu, rieky i lesy, ktoré nám naši predkovia odkázali. Dospelí ľudia u nás umierajú skôr, než vo väčšine európskych krajín… Ale to všetko nie je ešte stále to hlavné. Najhoršie je, že žijeme v skazenom mravnom prostredí. Morálne sme ochoreli, pretože sme si zvykli niečo iné hovoriť a niečo iné si myslieť. Naučili sme sa v nič neveriť, nevšímať si jeden druhého, starať sa len o seba. Pojmy ako láska, priateľstvo, súcit, pokora či odpustenie stratili svoju hĺbku a rozmer a pre mnohých z nás znamenajú len akési psychologické zvláštnosti, alebo sa javia ako zatúlané pozdravy z dávnych čias, trochu smiešne v ére počítačov a kozmických rakiet. Len máloktorí z nás dokázali nahlas zvolať, že mocní by nemali byť všemocní…“

Chmelár následne spomenul prejav prezidentky Zuzany Čaputovej, ku ktorému dodal, že ho nemieni podrobnejšie analyzovať a ako sám tvrdí, nestojí za reč. Obmedzil sa preto na konštatovanie publicistu Juraja Hrabka, ktorý poznamenal, že to bol skôr prejav bývalej podpredsedníčky Progresívneho Slovenska, ako hlavy štátu. Jediné, na čo môže slúžiť, je odstrašenie či skôr prirovnanie k epochálnemu prejavu Václava Havla. Podľa Chmelára je až mrazivé, ako je jeho príhovor po 33 rokoch aktuálny, možno aktuálnejší než kedykoľvek predtým.

Vyzdvihol aké je komické ako nás vo svojich prejavoch všetci od Zuzany Čaputovej až po šéfa diplomacie Rastislava Káčera presviedčali, že sme „suverénnym a rešpektovaným štátom“ a že „samostatnosť pri rozhodovaní o smerovaní krajiny je naša výsada. Tlaky či dokonca hrozby zo strany Berlína, Bruselu či Washingtonu sú také veľké, že sa vyrovnajú tým, ktoré sme zažívali v minulom režime a servilnosť našich predstaviteľov voči mocenským centrám vo svete je porovnateľná s členmi normalizačného politbyra.

„Spomínate na situáciu, kedy by slovenská prezidentka, premiér či minister zahraničných vecí dokázali odporovať americkému prezidentovi, generálnemu tajomníkovi NATO či nemeckému kancelárovi? Kedy by pri rozhodnutí predstaviteľa západnej veľmoci urobili niečo iné ako zrazili podpätky a presvedčili náš ľud, že je to jeho vôľa? Kedy by rešpektovali verejnú mienku a želanie národa, ktorý chcel referendum o vstupe do Severoatlantickej aliancie a neumožnili mu to, ktorý nechcel cudzie vojská na území Slovenska a vnútili mu to, ktorý žiada predčasné voľby a bránia mu v tom? Prečo nazývame demokratickým režim, v ktorom ľud nedokáže presadiť to, čo chce?“

Ďalej píše, ako je rozčarovaný z toho, že pri takom významnom sviatku, akým bezpochyby je 30. výročie nezávislosti Slovenskej republiky nedokázal nijaký politik povedať hlbšiu myšlienku. Taktiež nerozumie ako sa dá oslavovať okrúhle výročie založenia štátu a ani len pri tom nespomenúť jeho zakladateľov. Vyhlásil, že Slovensko nevyhnutne potrebuje novú štátnu doktrínu.

Mala by byť založená na našich historických skúsenostiach a komparatívnych výhodách, a mala by byť postavená na nasledujúcich pilieroch:

1) VYHLÁSIŤ SLOVENSKÚ REPUBLIKU ZA MIEROVÝ ŠTÁT UPROSTRED EURÓPY. Zásadnými nástrojmi takejto politiky by mala byť ponuka sprostredkovania mierových rozhovorov na našom území, podpora odzbrojenia, zákaz vývozu zbraní a odmietanie sa podieľať na vojenských intervenciách bez mandátu OSN, to všetko garantované ústavou.

2) OCHRANA MALÝCH NÁRODOV. Obrana práv utláčaných národov, ktoré bojujú o vlastnú emancipáciu či záujmov malých štátov by mala byť našou zahraničnopolitickou prioritou.

3) VZDELANIE A KULTÚRA AKO ZÁKLAD PROSPERITY NÁRODA. Slovensko prosperovalo vždy vtedy, keď malo vládcov, ktorí rozvíjali vzdelanosť, vedu a umenie.  Dnešný úpadok je zničujúci, zhodnotil, že školstvo je zdevastované a štátna podpora kultúry je na historickom chvoste len Maďari dávajú na kultúru toľko, čo my na vojenské výdavky.

4) BRATSTVO A SVORNOSŤ. Heslo z historickej štúrovskej zástavy z roku 1848, ktoré už dávno malo viať na prezidentskej štandarde, je skôr želaním ako vyjadrením priorít, ktoré vyznávame.  Podľa Chmelára sa tieto hodnoty musia stať základom našej štátnej identity.

„Nestačí iba imitovať Západ. Musíme sa pokúsiť o vlastné riešenia. K takejto odvahe by nás mala viesť hlava štátu. Ale ako môže, keď ani nie je stotožnená s vlastným národom?“ Podotkol, pokiaľ sa niekto rozhodne byť pevnou súčasťou tohto politického spoločenstva, nemal by našu kultúru ignorovať. Najmä nie tí, ktorí chcú na Slovensku vládnuť. „Ak politik necituje myšlienky našich velikánov, ak s nimi nepracuje a nenadväzuje na ich historické úsilie alebo ich dokonca vôbec nepozná, nemôže ani len pochopiť (povedané slovami Jozefa Miloslava Hurbana), čomu nás učia naše dejiny, odkiaľ smerujeme a kam kráčame.“