Bratislava 12. augusta 2019 (HSP/Foto:Redice,Amazon)
Kniha je príbeh očitého svedka, ktorý prešiel hlbokým a vysoko relevantným sociálnym komentárom. Autor Julian Langness hladá zmysel života vo vlasti predkov v Nórsku, stretáva sa s cudzokrajným prisťahovalectvom z tretieho sveta a zažíva aj osobnú konfrontáciu s týmto problémom. Autobiografický aspekt knihy prináša čitateľovi príbeh oveľa lepším spôsobom než akékoľvek zostavené štatistiky a čísla, hoci sa v žiadnom prípade nespolieha výlučne na sentiment a anekdoty. Počas rozprávania vkladá vlastné skúsenosti do korektného historického kontextu vysvetlením dejepisných faktov, ktoré objasňujú to, čo práve prebieha
Dej začína v bode, keď sedemnásťročný Julian Langness opúšťa svoj domov v Spojených štátoch a smeruje do Škandinávie. Vysvetľuje, že dokonca aj v dnešnom modernom svete „svetoobčanov” je ľudská potreba spolupatričnosti a kmeňa jednou z najsilnejších, naliehavých výziev a ako tínedžer boli jeho cesty prirodzeným krokom pri hľadaní identity.
To bezpochyby rezonuje mnohými mladými v angloamerickej sfére, ktorá je bombardovaná propagandou diverzity, skreslenou históriou kolonializmu, genocíd atď., no sú prirodzene viac odpojení od európskych koreňov ako ich príbuzní na starom kontinente. Autorova návšteva rodnej vlasti sa považuje za pokus objaviť svoju kultúru po tom ako vyrástol v štáte, ktorý je z veľkej časti zbavený vlastnej alebo aspoň tej európskej.
Otvorené Nórsko
Pohľad na Nórov je od samého začiatku pozitívny. Svojich hostiteľov a krajanov považuje autor za srdečných, priateľských, otvorených a tolerantných, hoci neskôr si uvedomí, že sú to práve tieto vlastnosti, vďaka ktorým sú natoľko priateľskí, že to vedie k ich zániku. Je ohromený dobrým charakterom ľudí, s ktorými sa stretáva, ako aj prírodnou krásou samotnej krajiny.
Takmer od úvodných riadkov sú prítomné náznaky, že nie všetko je v poriadku. Existuje podivná atmosféra, že niečo sem nezapadá a je tvorená zjavnou prítomnosťou cudzincov, počarbanými budovami, časopismi v arabčine, túlajúcimi sa tlupami cudzokrajných tínedžerov a ženami v hidžáboch, čo prvýkrát prispieva k pocitu neistoty u mladého Američana.
Obavy sú čiastočne potvrdené, keď ho upúta novinový článok a nórsky predavač vysvetľuje, že je o znásilnení miestneho dievčaťa piatimi „mladíkmi.” Rozrušený Nór dodáva, že „mladí” znamenajú „moslimovia,” ale tlač a médiá sa boja priznať tento fakt. Nechcú vraj naštvať Pakistancov a iných.
Muž pokračuje a vraví, že je to rovnaké v Británii a po celej Európe a „celý kontinent ide do …” Hovorí mu o Nemecku a Francúzsku, ktoré si privážalo migrantov a cudzích robotníkov kvôli nedostatku pracovných síl po vojne. Autor následne dáva fakty do kontextu, že spočiatku títo ekonomickí a údajne dočasní migranti plnili svoje úlohy a nezaťažovali nových hostiteľov svojou prítomnosťou. Ale čoskoro sa k nim pripojili početné rodiny a nakoniec, s vysokou mierou plodnosti a liberálnou azylovou politikou európskych krajín, moslimská populácia explodovala.
Podivný nórsky portrét prisťahovalcov v Nórsku a Európe sa potvrdzuje, keď autor je sám „kultúrne obohatený.” Prvá skúsenosť prichádza po tom, čo vidí chlapíka z Blízkeho východu, ktorému bol zakázaný vstup do krčmy a nasledoval samozrejmý incident s jeho partiou. Toto odhalenie ho trochu vyľakalo, dokonca si kladie otázku, či v Nórsku prevláda rasizmus. Rôzne myšlienky rozptyľujú jeho po zážitkoch túžobnú myseľ a veľmi pozorne sleduje udalosti, ktoré sa okolo neho dejú. Ako vraví zákon príťažlivosti, na čo sa pisateľ sústredil, to sa mu stalo.
Popíjajúc s priateľmi v bare si rozprávač všimne prítomnosť cudzinca, ktorého opisuje ako človeka z Blízkeho východu alebo Afriky. Nakoniec je vyvolaná konfrontácia autorovým „prehnaným” očným kontaktom s pravdepodobným moslimom, ktorý neváha obťažovať európske ženy v blízkosti, a eskaluje situáciu do amatérskej bitky, v ktorej nikto nevíťazí a obaja odchádzajú preč.
Bitka je kľúčovým zlomom v živote Juliana. Zatiaľ čo cesta po Nórsku zanedlho končí, jeho oči sú dokorán otvorené realite islamu v Európe a pozorne sleduje eskalujúci stav v Európe. Vysvetľuje, že kým informácie o moslimoch v tlači boli pomerne vzácne a touto témou sa zaoberala zriedkavo, jeho skúsenosti mu umožnili čítať medzi riadkami politicky korektných textov. Autor objavuje realitu no-go zón v rôznych európskych krajinách, ako aj ďalších problémov ako moslimské zastrašovanie, obťažovanie a útoky na miestnych.
Problematika no-go zón je odhalená, keď sa francúzska polícia opakovane stretáva s „násilím voči poriadkovým silám.” Je verejným tajomstvom, že tieto oblasti sú nadmerne kriminálnym ohniskom radikálneho islamu, absentuje akákoľvek forma štátnej kontroly a pôsobí tu „kmeňové” či islamské právo. Nepriateľská nátura týchto islamizovaných častí miest bola potvrdená po zajatí Salaha Abdeslama, ktorý sa skrýval v prevažne moslimských oblastiach (predmestiach) s plným vedomím rezidentov.
„Bombová” situácia
Otázka islamu v Európe je prepieraná po francúzskych nepokojoch v roku 2005, ktoré nastali po úmrtí dvoch tínedžerov-prisťahovalcov, ktorí utiekli pred políciu do elektrárne, kde ich zabil elektrický prúd. Práve tu sa prejavuje vysoko politizovaná povaha pomerov, keď sa médiá pokúšajú bagatelizovať kultúrny charakter nepokojov, ako aj všeobecnú závažnosť.
Čitatelia budú bezpochyby oboznámení s mnohými podobnými situáciami, od anglických nepokojov v roku 2011 (vyvolaných zabitím ozbrojeného mulata políciou) k sporadickým vzplanutiam hnevu migrantov vo Švédsku. Prakticky každé násilie tohto druhu má tendenciu byť mediálne bagatelizované len ako reakcia na nejaký zlovestný, všadeprítomný a systematický rasizmus domorodcov alebo nedostatok úsilia o integráciu (opäť vinou domorodcov).
Šíria sa správy zväčša občianskych aktivistov a alternatívnych žurnalistov v súvislosti s rastúcou epidémiou znásilnení európskych žien. Tieto informácie dopĺňajú prácu, ktorú mainstreamové médiá odmietajú robiť, zverejňovaním nepríjemných faktov o prisťahovalectve z Blízkeho východu, severnej a strednej Afriky. Zdá sa, že médiá a vlády sú absolútne neochotné vyriešiť krízu akýmkoľvek racionálnym spôsobom, keďže sotva sa môže niekto zmieniť o zločinoch migrantov a namiesto toho používa známy eufemizmus „mládež,” zatiaľ čo tých, ktorí sa pozerajú na dianie realisticky, odsúva ako „rasistov a nacistov.” Úroveň intelektuálnej poctivosti mainstreamu prakticky neexistuje a je na bode mrazu.
Na univerzitách nie je atmosféra iná a neomarxisticky poznačení profesori dobrovoľne sypú popol na európske hlavy nálepkovaním a tvrdeniami, že história Európy a Ameriky nebola ničím iným ako krutosťou, rasovým útlakom a skľučujúcim patriarchátom. Radujú sa zo svojho osvietenia, nadávok na vlastných spoluobčanov a etnomasochizmu. Takéto opisy sú až príliš známe pre každého, kto mal to nešťastie prejsť „moderným vzdelávacím systémom.”
Autor vidí skrze faloš fakulty a uvedomuje si, že jeho profesori nie sú ničím iným ako podvodnými starými marxistami, ktorí si chránia svoje bydlo, a je znechutený pohŕdaním, ktoré prejavujú pre vlastnú kultúru a civilizáciu. Znepokojený je myšlienkami, ktoré sa mu túlajú opäť po Európe, kde sa situácia nezdarne vyvíja po bombových útokoch, ktoré uskutočnia štyria britskí moslimovia, ktorých životy sa naoko nevyznačovali sklonmi k extrémizmu. Toto je vlastnosť, ktorú zdieľajú mnohí moslimskí teroristi, ktorí vedú zdanlivo normálny, ba dokonca bohatý život, aby sa nakoniec obrátili k represívnemu náboženstvu súkmeňovcov.
Je to niečo, čo systém odmieta uznať a namiesto toho predstiera, že ak by sa budúcim samovražedným atentátnikom poskytla šanca fungovať ako náležité hospodárske zuby upadajúceho západného súkolesia, všetko by bolo „oukej.” Samozrejme, že to protirečí dôkazom a citáciám zo spisov teroristicky orientovaného informátora Omara Nasiriho, ktorý čas vo výcvikovom tábore Talibanu opísal ako „najlepšie dni svojho života.”
Langness zdôrazňuje existenčnú hrozbu, ktorú islam pre Západ predstavuje a že pokračujúca migrácia, ako aj vysoká pôrodnosť v porovnaní s podpriemernou pôrodnosťou pôvodných Európanov, budú znamenať, že niektoré krajiny smerujú k moslimskej prevahe, ak sa trend neobráti. Pre väčšinu európskych obyvateľov je náročné predstaviť si tento fakt, pretože väčšina ľudí žije v ilúzii, že spôsob, akým sú veci teraz, je viac-menej taký, aký bude vždy. Ilúzia však nikdy nezmenila demografické trendy a pokiaľ nebude nebezpečný vývoj zastavený a zvrátený, Európa zažije temnú budúcnosť.
Infiltrácia akademickej pôdy
Znechutený stavom škôl a univerzít, neschopný zbaviť sa urgencie európskych zážitkov, autor nakoniec opúšťa úpadkový vzdelávací systém a vracia sa do Európy, kde najprv navštívi Amsterdam, ktorý opisuje ako prázdny a materialistický. Podobne anglickí turisti, ktorí cestujú týmito miestami, sú vyobrazení ako nihilistickí a mdlí, vychvaľujúci drogy, za ktorými najmä šli.
Tieto materialistické potešenia sa netýkajú autora: „Prešiel som pol sveta a niečo som hľadal. No bol som si istý, že odpoveď nenájdem ani v ‚hashbaroch’, ani v nočných kluboch Amsterdamu.” Podobne je sklamaný množstvom mladých Európanov, ktorých vidí, ako strácajú životy pri inej závislosti: videohrách. Správne uvádza, že tie môžu byť ešte viac návykové ako drogy. Nie je ťažké pochopiť prečo, ako je to v dnešnom bezpečnom svete, mnohí muži nedokážu skutočne vyskúšať svoju odvahu v boji, a preto sa snažia digitalizovať fantáziu hrdinstva a boja.
Autor sa následne odchyľuje od turistickej strany Amsterdamu a zdá sa, že sa dostáva do dvoch ďalších bojov: jedného, v ktorom sa mu podarí odraziť útočníkov, ktorí po ňom hádzali kamene, a druhého, v ktorom prehrá. Prvý boj vyvoláva zmätok, pretože akt hádzania kameňov na niekoho má také primitívne konotácie, že je ťažké uveriť, že by sa takáto vec mohla stať v krajine, považovanej za maják tolerancie, otvorenosti a ľudskosti.
Druhý boj je niečím, čoho sa autor obával: boj, ktorý bol vybojovaný až dokonca, kým jedna strana nevyhrala. A Julianova strana to nebola. Počas bitky sa čas spomaľuje, myšlienky sa zameriavajú na povahu útočníka a na to, za čo bojuje. Za svoj kmeň? Náboženstvo? Alebo bojuje z číreho primitívneho inštinktu? Julian je však v pohode, pretože po tom, ako mu jeho moslimský protivník zakrvavil tvár, cíti sa skutočne nažive a bdelý. Prežil to, čoho sa najviac bál.
Náš protagonista putuje Európou o niečo dlhšie, berúc na vedomie sexuálnu degeneráciu, ktorá je všadeprítomná. Hostely poskytujú letáky poučujúce o tom, ako mať sex s miestnymi dievčatami. Znechutený nihilistickým prístupom k sexu v Európe poznamenáva, že v oveľa príčetnejšom veku by prostitúcia žien priniesla značné zneuctenie vlastného pokolenia. Všetko tradičné sa považuje za „represívne a patriarchálne” a rýchlo sa likviduje v prospech modernosti a „progresu.”
Švédsko je v tomto ohľade najprísnejšie a každý, kto venuje pozornosť šialenstvu v tejto krajine, dokáže pochopiť prečo (s odkazom na bizarný pokus švédskych škôl vynechávať zámená označujúce pohlavie). A kým Západ vníma sexualitu ako niečo čoraz viac rekreačné (namiesto prokreačného) a povzbudzuje maloletých, aby experimentovali so svojou sexualitou, islam udržuje ženy v cudnosti, podporuje výchovu detí a dbá o starších.
Napriek tomu v knihe cítiť istú neochotu obdivovať islamskú kultúru. Autor však opakovane odkazuje na Nasiriho memoáre, príbeh bývalého teroristu o opustení západného luxusu v prospech prašných výcvikových táborov v Afganistane. Rovnako spomína na svojho posledného soka, ktorý mu zmenil tvár na krvavú dužinu. Zostáva však pokojný, poháňaný zmyslom pre účel a vyrovnaný tvárou v tvár nepriazni. Ľudia na Západe takýto zmysel nemajú. Nie sú zjednotení svätým učením kresťanským ako kedysi, ani zdieľanou historickou kultúrou. Najvyššími hodnotami na Západe sú pohodlie, tolerancia a finančné zabezpečenie. Ale kto by bol za to ochotný zomrieť?
Práve to činí z islamu hrozbu. Zatiaľ čo Západ je nepochybne technologicky nadradený, neexistuje zmysel pre kolektívny účel, ktorý by ho spájal ako islam zjednocuje masy tretieho sveta. Moslimovia nesedia nečinne, keď niekto urazí ich vieru. Kým moslima pobúri obyčajná karikatúra a je schopný vraždiť pri obrane svojich hodnôt, Európan bude pokojne stáť a nerobiť nič, až kým sa neocitne plaziac na zemi. Skutočne nešťastný následok človeka pripútaného ku komfortu a rutine, ktorého protivník otvorene ponižuje a degraduje. Človek, príliš strachujúci sa obvinení z rasizmu a nálepiek liberálnych trúb.
Západ, najmä muži, žijú v umelom prostredí, vložení medzi gauč a monitor. Oddelení od potreby kmeňa alebo potreby dokázať svoju konfliktnú stránku. A keďže Západ aktívne bojuje proti týmto potrebám, islamský spôsob ich propaguje ako cnosti a pôvodnú prirodzenosť. Práve z tohto dôvodu sa islam, primitívny púštny kult, šíri po celom (aj civilizovanom) svete, zdanlivo neotrasiteľný.
Autor dospel k záveru, že Západ má tri možnosti: podrobenie sa, agresívnu asimilačnú politiku alebo masové vyhostenie. Prvá možnosť by mohla byť náhla alebo postupná, má však rovnaký výsledok: „dhimmitúda” európskych synov a dcér. Druhá možnosť by bola pre väčšinu obyvateľov Západu najpohodlnejšia: pokus premeniť fundamentalistického islamistu na ekonomického človeka.
Nikde však nemenil tak veľkú islamskú populáciu a nie je dôvod domnievať sa, že miliónové masy európskych moslimov by opustilo vieru predkov a prijalo ponižujúcu kapituláciu v prospech „neveriaceho psa.” Navyše by asimilácia v takom rozsahu znamenala popretie domorodého obyvateľstva Európy. Tretia možnosť, boj, sa podľa autora považuje za jedinú uskutočniteľnú. Ak by sa vybrala, určite by to viedlo k nejakej celoeurópskej občianskej vojne, ktorá by prebudila Európu zo samovražedného spánku a možno znovu vyvolala vznešené ideály.
Ideologická i fyzická samovražda
Langnessova kniha je vcelku ľahké a rýchle čítanie pre anglicky hovoriacich. Životopisný formát s rôznymi skutočnosťami, postavami a vedľajšími príbehmi knihu rozprestiera do šírky a hĺbky, robí ju obzvlášť relevantnou. Čitateľ je postupne ponorený do ideologických chýb, ktorých sa multikultúrna Európa dopúšťa, na pozadí „krajších zajtrajškov” líčených mainstreamovými fanfárami, bruselskou „toleranciou a empatiou.” Nejedná sa o podrobnú a akademickú analýzu moslimskej situácie. Analýza totiž nie je zámerom, ale skôr zameranie sa na udalosti a osobnejšiu perspektívu.
Nevýhodou je, že po tom, čo ste sa toho veľa dozvedeli o kríze islamu v Európe, sa človek cíti beznádejne. Ak je kmeňová príťažlivosť islamu taká silná a jej úspech v Európe bezprecedentný, môže sa niekedy zdať, že šance sú malé. Islam ako nástroj pre chaos v Európe slúži dokonale. Kým väčšina Európanov je prevažne proti prisťahovalectvu, komplexy viny, samovražedný altruizmus a mediálno-politický aparát jej bránia hovoriť a prejaviť sa. Preto Európa naďalej pokračuje vo svojej smrtiacej ceste a stáva sa multikultúrnym štátom s popretým pudom sebazáchovy.
Možno len dúfať, že našim ľuďom bude poskytnutá silná alternatíva, ktorej uveria a začnú ju realizovať. Len jedna či dve generácie naspäť naši otcovia a starí otcovia bojovali v životu nebezpečných situáciách ako muži. O niekoľko generácií späť vojaci pod Janom Sobieskim sa krvou potili v boji za celú Európu proti hordám Saracénov. Predtým to bol Karol Martel, ktorý odrazil expanziu Maurov do Španielska a Galie. Títo muži boli naši predkovia a existuje voči nim dlh, aby ich obeť nebola márna. Čo by si myslel Jan Sobieski o tom, že Európania iba pasívne sedia, kým pri ich bránach sa stavajú obrovské „utečenecké” centrá? Čo by si myslela kráľovná Izabela I. o skutočnosti, že nebezpečná povodeň, tečúca cez južné hranice Európy, sa stretáva s vítaním a kvetmi?
0.0°C
.jpg)
