Hneď v niekoľkých čítankách pre Žiakov 1. stupňa základných škôl sa objavuje báseň Jiřího Žáčka s názvom mamička. Niektorí kritici ju však označujú za rodovo nevyváženú:
“Zo všetkých ľudí mám najradšej mamičku. Než som sa narodil, deväť mesiacov som vyrastal v jej tele. Možno preto mi tak dobre rozumie. Môžem sa jej zveriť úplne so všetkým. Viem, že mamička urobí všetko, čo môže, aby som bol šťastný, preto sa snažím, aby som jej urobil radosť.
Na čo sú dievčatá na svete? Aby z nich boli mamičky, aby sa pekne usmiali na toho, kto je malinký, aby nás mal kto pohladiť a povedať nám rozprávku. Preto sú tu mamičky, aby náš svet bol v poriadku…” píše sa v básničke.
Na sociálnej sieti na ňu v pondelok upozornil režisér Vít Klusák, ktorý napísal :
“K čomu sú chlapci na svete? Aby písali takéto debility.”
Mnoho gender ideológov bolo textom básne pohoršených. Na prvý pohľad je vraj zrejmé, že pracuje s rodovými stereotypmi. Ženy automatický stavia do rôl, kedy je ich hlavným poslaním rodiť a starať sa o deti. Informoval o tom portál akualne.cz.
Autor básne Jiří Žáček sa však bráni:
“Na to, aké majú byť mamičky a ako sa majú javiť prváčikom, môžu byť názory rôzne. Podľa nahliadnutia do diskusie vidím, že mnohých diskutérom tá básnička pripadá dobrá alebo prijateľná, ale chápem, že ľudia kontroverzného ducha to vidia inak.”
Autor sa podľa vlastných slov považuje za feministu a obhajuje práva žien, ale zároveň odmieta “Genderové džihádistky”.
Petra Havlíková z hnutia Nesehnutí, kde je koordinátorkou programu Práva žien sú taktiež práva, povedala:
“Nerada by som, aby to vyznievalo ako kritika básne Jiřího Žáčka, ale je to poukázanie na to, že nejakým spôsobom v realite reprodukuje rodové stereotypy. A toto je jeden zo spôsobov. Mali by sme sa nad tým kriticky zamyslieť, či je to to, čo chceme.”
Známy český komentátor Tomáš Haas však s gender ideológmi rázne nesúhlasí. Svoj názor napísal na sociálnej sieti facebook:
“Verím tej kacírskej myšlienke, že primárna rola ženy je rodiť deti. V tom ju muž nezastúpi, ženská anatómia je tomu prispôsobená, príroda jej túto úlohu pridelila, rovnako ako ju pridelila samiciam všetkých vyspelejších živočíšnych druhov. Bolo tomu tak po stovky miliónov rokov.
Až do chvíle, keď sa na amerických a európskych univerzitách začalo učiť, že je to len rola, ktorú ženám vnútil mužský šovinizmus. Že sa dievčatká na tú rolu nesmú hrou pripravovať. A že nie je rozdiel medzi pohlaviami. A že podržať dáme dvere, alebo pristrčit stoličku, ju uráža, a že povedať jej, že jej to dnes pristane, je sexuálne obťažovanie. A vlastne je neprípustný aj sám pojem “dáma”.
A došli sme tak ďaleko, že sa v Škandinávii, ktorá je nám vzorom spoločnosti, ku ktorej máme ašpirovať, úplne vážne uvažuje o spoločných verejných záchodoch pre obe pohlavia. Vlastne pre všetky pohlavia, pretože pohlavia už nie sú dve, je ich celá škála a ja sa bojím napísať koľko, aby som nebol politicky nekorektný tým, že niektoré vynechám.
Ja podporujem tie staré, vzdelanými odborníčkami na “gender studies” zavrhované hodnoty.
Rodina je mamička, otec a deti.
Takáto rodina nie je anomália.
Čo vôbec neznamená, že chcem ženám odopierať rovnosť pred zákonom, právo na vzdelanie, a právo na povolanie a kariéru ich voľby.
Len si myslím, že sú isté veci, ktorými príroda obdarila len ich.
Že medzi mužom a ženou je rozdiel a je dobré, že je ten rozdiel a nie je dobré ho umelo stierať a popierať.
A že každé dieťa má právo na svoju mamičku.
A je mi ľúto pána režiséra, ktorý ten vzťah medzi dieťaťom a jeho mamičkou zrejme nezažil a popiera ho a považuje za “debilný”.
Ja za “debilný” považujem práve ten jeho názor.”
Samuel Gdovin