Bude na Slovensku hrdinstvom stáť za svojimi názormi? Nenápadný poslanec sa môže stať skúšobným kameňom veľkého problému

Bratislava 14. november 2022 (HSP/Foto: Facebook)

Poslancovi Milanovi Kuriakovi (OĽANO) sa ešte donedávna médiá veľmi nevenovali. Až do včerajšieho dňa, keď na sociálnej sieti uverejnil status, ktorý začal slovami: Verejne priznávam – som homofób a nehanbím sa za to… RODINU tvorí otec, mama, deti

Včera večer sa na svojom profile opäť predstavil ako konzervatívec: “Žijeme veľmi zvláštnu dobu… vrcholí boj medzi dobrom a zlom. Zlo v rôznych podobách a na rôznych úrovniach chce víťaziť. To, čo bolo ešte pred pár rokmi neprijateľné, neprípustné, niekedy zrelé aj pre psychiatra, sa dnes pretláča všade. Nenávisť, zloba, vyhrážky, útoky na hodnoty, na tradičné rodiny, na kňazov, na Cirkev, na to, čo bolo pokladané za normálnosť…”

Všimli sme si ale v jeho texte dve zmienky, nad ktorými sa hodno pozastaviť. Kuriak totiž v statuse píše: “S nenávisťou, útokmi a vyhrážkami mám dennodenne osobnú skúsenosť verejne, ale aj neverejne… Nepodceňujem to, je to vážnejšie a nebezpečnejšie, ako by som si pred pár mesiacmi dokázal pripustiť… to je ale na dlho a nie na toto fb fórum…” Poslanec, ktorý kandidoval za vládnu stranu, teda čelí nenávisti, útokom a vyhrážkam. Z kontextu je zrejmé, že nie pre jeho stranícke tričko, ale pre konzervatívne hodnoty, ktoré vyznáva a otvorene prezentuje.

A ak si spomenieme na výroky Matoviča o novinároch, zaujímavý je i nasledujúci text: “V jednom mám ale jasno…NEUSTÚPIM… Ako som jednému liberálnemu novinárovi povedal, keď chcel odo mňa, aby som upustil od svojich hodnotových zásad a bude, budú písať o mne pozitívne… ja o to nestojím… Vážené média, novinári píšte hlavne pravdu a informujte pravdivo nielen o mne, ale celkovo.”

Ktorýsi z novinárov mu teda otvorene povedal, že ak zmení svoje postoje, bude o ňom písať pozitívne. Ak však liberálnu omladinu mainstreamu obviníte, že realitu nepopisujú ale snažia sa ju vytvárať, že namiesto novinárskeho remesla robia politiku zaštítení novinárskym preukazom, je s vami zle! Kedysi dávno pre tlač vznikla prezývka Siedma veľmoc. Pretože novinári mohli politika zničiť, ak vyšiel najavo nejaký jeho prešľap proti morálke či zákonu. Dnes sme oveľa ďalej. Novinári kritizujú sudcov a našepkávajú im, kto vinný je a kto nie. Tvrdia o sebe, že zastupujú verejnú mienku a došlo to tak ďaleko, že poslanec s právnickým vzdelaním na mikrofón dokáže povedať, že súdy by mali súdiť podľa verejnej mienky. Teda podľa mienky médií?

Ak novinár povie poslancovi, aby zmenil svoje postoje a on bude o ňom písať pozitívne, ide jednoznačne o korupciu. Korupcia sa totiž zďaleka netýka len peňažných úplatkov. Uvidíme, či sme ešte právny štát, týmto prípadom korupcie poslanca novinárom v štádiu pokusu by sa mal zaoberať niektorý z orgánov činných v trestnom konaní.

Dá sa vysloviť domnienka, že skupina nikým nevolených ľudí sa snaží ovplyvňovať slovenskú politiku a protiústavne podriadiť poslancov agende, ktorá nemá oporu vo vôli väčšiny slovenských občanov. Nemusia to byť novinári. Na umlčanie a diskreditáciu nepohodlného média stačí náhodná spolupráca s niekým, kto päťstovkou kupuje informácie pre cudziu veľmoc. Čo potom vytrvalé, otvorené a vôbec nie skromné cezhraničné financovanie médií, ktorých zamestnanci takto vplývajú nielen na verejnosť ale korumpujú poslancov?

Kuriak vo svojom statuse píše: “To čo sa deje v súčasnej dobe vôbec neberiem na ľahkú váhu. Mnohé veci a situácie vlastnými silami nemám, nemáme šancu zvládať… Mám výhodu, že v ťažkých situáciách sa mám na Koho s istotou obrátiť…” Avšak, ak sa v priamom prenose dejú neprávosti, v prvom rade by mala zakročiť ruka zákona. A to tak, aby sa dotknutý človek nemusel obracať o pomoc k Bohu. Zákon na Slovensku však akoby bol na jedno oko slepý. Bez ohľadu na Kuriakovo politické či svetonázorové presvedčenie, nemala by nastať situácia, že trvať na ňom sa stane hrdinstvom. Tu už totiž ide o skutočné a nie domnelé ľudské práva.