Je mi ľúto, ale najnovšie dielo sira Lawrenca zaváňa skôr komédiou ako serióznou vedou. Dovoľte mi, aby som vám dal ochutnať:

Ruským silám sa nepodarilo získať úplnú kontrolu nad žiadnou zo štyroch oblastí alebo administratívnych regiónov – Doneck, Luhansk, Cherson a Záporožie, ktoré Putin v septembri 2022 vyhlásil za ruské. Veľkej časti územia pôvodne obsadeného po úplnej invázii sa vzdali a ďalšie strácajú, hoci pomaly, počas súčasnej ukrajinskej ofenzívy. Pred februárom 2022 si Rusko mohlo byť isté, že Ukrajina nebude schopná napadnúť nezákonnú anexiu Krymu, ale teraz už ani udržanie polostrova Ruskom nie je isté.

Za normálnych okolností by človek s rodokmeňom sira Lawrenca predložil nejaký dôkaz na podporu svojho tvrdenia, že kontrola Ruska nad Krymom je slabá. Nie. Nič. Freedman jednoducho opakuje nezmyselné tvrdenie Bidena a Blinkena, že Rusko “stráca” územie. Jednoducho to nie je pravda. Hádam nepočul o Bachmute alebo o tom, čo teraz Rusko robí na severe, keď prekračuje rieku Oskol a ženie ukrajinské jednotky dozadu.

Putin nie je blízko k dosiahnutiu žiadneho zo svojich vojnových cieľov, zatiaľ čo cena jeho gambitu je čoraz vyššia. Môže, samozrejme, veriť, že aspoň niektoré z jeho pôvodných cieľov sú stále možné, alebo sa utešovať u tých analytikov na Západe, ktorí sú presvedčení, že to najlepšie, v čo môže Ukrajina dúfať, je vojenský pat.

Putinovi a Rusom sa podaril celkom pozoruhodný úspech, pokiaľ ide o jeden z ich cieľov, ktoré si stanovili na začiatku špeciálnej vojenskej operácie – demilitarizovať Ukrajinu. Katastrofálne straty na živej sile a vybavení spôsobili, že Zelenskyj a ukrajinskí generáli sú úplne závislí od toku pomoci od členov NATO. Situácia Ukrajiny je o to horšia, že Spojené štáty a ich partneri z NATO priznávajú, že vyčerpali svoj arzenál zbraní, munície a bojových vozidiel na nebezpečnú úroveň. To je len vojenská časť rovnice.

Do úvahy treba vziať aj politický úspech, ktorý Putin dosiahol vytvorením faktického spojenectva s Čínou a porazením hospodárskych sankcií uvalených Západom. Silný ruský vojenský priemysel chrlí delostrelecké granáty, tanky, obrnené vozidlá, delostrelectvo a drony, zatiaľ čo Joe Biden priznal, že Spojené štáty už nemôžu dodávať Ukrajine konvenčné 155 mm granáty.

Všetky trendy – vojenské, hospodárske, diplomatické – naďalej ukazujú nesprávnym smerom a Putin nemá žiadne presvedčivé vysvetlenie, ako by sa dala situácia zachrániť. Ruský prezident sa ocitol v situácii, keď nemá žiadne dobré možnosti. Možno si už naozaj uvedomuje, že zúčtovanie sa začalo. . . .

Práve na frontoch sa rozsah chyby stal neodškriepiteľným a tam je najviac dôkazov nesúhlasu. Krátka vzbura žoldnierskej skupiny Wagner mala veľa spoločného s túžbou jej vodcu Jevgenija Prigožina ochrániť svoj obchodný model pred ministerstvom obrany. Prigožin však využil aj širšiu nespokojnosť s najvyšším ruským velením a jeho nepredstaviteľskou stratégiou, nehospodárnou taktikou a korupčnými praktikami.

Korupčné praktiky? Pokiaľ viem, na medzinárodnom čiernom trhu sa nepredávajú ruské zbrane. Ukrajinskí vojenskí velitelia, najmä tí, ktorí sú zodpovední za logistiku, sú vinní z toho, že zhabali hromady zbraní a munície a vyviezli ich z krajiny výmenou za vrecia peňazí. Freedman asi nikdy nevidel reportáž 60 minút z minulého roka, ktorá túto krádež opisuje.

Sir Lawrence sa nadšene venuje psychologickej projekcii – t. j. trvá na tom, že Putin a Rusko sú izolovaní a sužuje ich nízka morálka, hoci v skutočnosti Ukrajina s nedostatkom vzdušných síl, mobilnej protivzdušnej obrany a klesajúcimi zásobami delostreleckých granátov slabne a nemá žiadnu zreteľnú cestu k patovej situácii, a už vôbec nie k víťazstvu.

Jedným z východísk z takejto dilemy by mohlo byť, že Putin nechá svojich propagandistov vymyslieť príbeh, ktorý by vysvetlil, prečo Rusko napriek zdanlivej prehre v skutočnosti zvíťazilo. Najjednoduchší príbeh, ktorý môže povedať, je, že Rusko nevedie vojnu s Ukrajinou, ale s NATO. Kremeľ už tento príbeh vyrozprával, aby vysvetlil ruské neúspechy a ukázal, ako Ukrajina koná ako agent Západu. Rozprávanie by sa mohlo zmeniť na hrdinský príbeh o tom, ako Rusko napriek všetkému prežilo hnev najmocnejšej aliancie sveta. Tento príbeh je však z ruskej perspektívy neoptimálny aj preto, že ak by Rusko bolo skutočne vo vojne s NATO, nemalo by šancu zvíťaziť.

Práve Freedman vytvára príbeh o iluzórnom víťazstve Ukrajiny. Myslím si, že sir Lawrence je nahnevaný, že Rusko nezačalo útočiť ľudskou vlnou na silne bránené ukrajinské pozície. Ctený “dekan” ku koncu svojho článku prezrádza hru – ruské víťazstvo predstavuje obrovskú porážku pre NATO.

Ukrajina je v boji jednotná a efektívna. Okrem toho by ruské víťazstvo znamenalo pre NATO geopolitickú katastrofu a predstavovalo by oveľa väčšie riziko totálnej vojny medzi alianciou a Ruskom. Lepšie by bolo, keby Ukrajina zatlačila Rusko späť a degradovala pritom jeho armádu.

Freedman nie je úplný bludár. Jeho priznanie, že ruské víťazstvo bude “geopolitickou katastrofou pre NATO”, nie je hyperbola. Pochvala sirovi Lawrencovi – v niečom má pravdu. Ale jeho nekompetentnosť ako analytika či prognostika ilustruje jeho smiešne, ničím nepodložené tvrdenie, že Ukrajina je “jednotná a účinne bojuje”. Nie je. Nasledujúca grafika je otrasná a zdôrazňuje, že Rusko vykrváca Ukrajinu: