Rozkoš uvádza, že otázky o existencii Boha fascinovali ľudí oddávna. Odpovedí je podľa neho toľko, koľko mysliteľov ich formulovalo. “I to je výrazom silnej ľudskej túžby spoznať nepoznané. Kým túto túžbu v sebe máme, je nádej, že sa dostaneme „per aspera ad astra“ (cez prekážky k hviezdam), pričom to „aspera“ znamená v tejto súvislosti túžbu zotrieť z očí „šupiny“ hmotného, fyzického, prirodzeného, a tak sa dostať k „astra“, čo znamená získať poznanie „hviezd“ nadprirodzeného.”

Na vyjadrenie odpovede na otázky týkajúce sa Boha a jeho formy existencie nám nestačí fyzický aparát vyjadrovacích prostriedkov. “Ak chceme pokračovať v odpovedi pre Vás, nevyhneme sa ďalším riadkom textu z metafyziky. Vďaka takým mysliteľom ako Platón a Aristoteles sa ľudstvo dostalo k poznaniu, že náš svet nie je možné vysvetliť bez toho, aby človek nepoužil nie fyzické, ale metafyzické „náradie“ – prostriedky, ktorými je možné vyjadriť odpoveď na otázku, ktorú si kladiete aj Vy.”

“Aristotelov opis koncepcie sveta začína fyzikou a končí metafyzikou. Ideu Boha vyvádza z pohybu, ktorý podľa neho nie je možný bez príčiny, a príčina je vždy zvonku. Každá vec musí byť hýbaná zvonka. A čo hýbateľ? Môže byť hýbateľ, ktorý už nie je hýbaný? Áno, ale musí byť jednoduchý, nezložený…, a tu je koniec fyziky, a začína metafyzika. Pohyb, vyjadrený metafyzicky je „prechod z potencie do aktu“. A aby už substancia nebola hýbaná, nesmie v nej byť žiadna potencialita, ktorá by mohla byť premieňaná na akt. Poľa jeho úvahy musí existovať taká substancia, ktorá je celá v akte. Aristoteles ju nazval menom Actus Purus = Nehybný Hýbateľ, a tak vznikla prvá koncepcia Boha, vyjadrená prostriedkami metafyziky (pohyb od potencie k aktu) – Čistý Akt, v ktorom nieto žiadnej potenciality, ktorá by potrebovala byť dokončená, uskutočnená.”

Absolútne bytie

Kňaz ďalej vysvetľuje, že podobne každý z mysliteľov na vysvetlenie zrozumiteľnosti koncepcie sveta použil argument nutnosti Boha, bez ktorého je systém sveta a jeho zloženie nevysvetliteľné. “Ako Aristoteles vychádzal z pohybu, tak Platón vychádzal z poznania, Plotín z emanácie, sv. Augustín z anamnézy, sv. Anzelm z pojmu, Duns Scotus z vrodenosti idey Boha, Descartes z čistej rozumovej logiky, avšak najviac prístupným metafyzickým dôvodením bolo východisko sv. Tomáša Akvinského, ktorý vychádzal zo spôsobu jestvovania vecí. On si všimol, že charakteristikou každého bytia je jeho kontingentnosť, to znamená, že každé bytie, ktoré existuje, nemusí nutne existovať, a teda nutne prijíma existenciu od iného. Teda je nutné prijať možnosť existencie takého bytia, ktoré je inak usporiadané – má len existenciu, ktorú dáva všetkým bytiam,” dodáva.

“Uschopnením rozumu, ktorý je schopný „prečítať“ túto všeobecnú a základnú charakteristiku veci je možné dôjsť k poznaniu nevyhnutných podmienok pre bytie. Pretože bytia vidíme cez túto transcendentnú perspektívu môžeme usúdiť, že nemajú v sebe dostatočný dôvod svojho jestvovania. Racionálne môžeme dokázať len pravdivosť a neprotirečivosť vety, že je nutne potrebný dôvod pre ich jestvovanie, a ten nemôžeme nájsť v materiálnom svete. Svet takýchto bytí by bol nepochopiteľný, nezrozumiteľný keby nemal Bytie (sv. Tomáš ho nazýva Absolútne bytie), ktoré dá pôvod všetkým kontingentným bytiam. Nemožno ho negovať bez toho, aby človek neprišiel do protirečenia so zákonmi bytia a myslenia. Z toho vidno, že „motorom“ celej metafyzickej argumentácie pre jestvovanie Boha je filozofická zásada dostatočného dôvodu bytia.”

Vplyvom tejto zásady máme podľa neho právo položiť otázku: vďaka čomu alebo vďaka ktorým definitívnym činiteľom sa realizuje jestvovanie sveta vecí a osôb, vďaka čomu jestvuje čosi, čo nemusí jestvovať, nakoľko jestvovanie nenáleží k ich podstate. “Táto zásada bytia dovoľuje prekročiť hranice sveta empirického a podať definitívne zdôvodnenie. Z povedaného je zrejmé, že tu je v dôvodení „skok“, kde prekračujeme mimo jestvujúci svet a dôvodíme bytie nad svetom. Tento skok však je prijateľný, pretože má svoju logiku. Túto logiku vyjadrujú metafyzické dôvody (päť dôvodov) pre jestvovanie Boha (Absolútneho bytia), ktoré podal sv. Tomáš Akvinský. Oni dokazujú, že niektoré stavy bytia sú vysvetliteľné a zrozumiteľné len vtedy, keď sa prijme nutnosť jestvovania Absolútneho bytia. Z tejto transcendentnej-metafyzickej analýzy kontingentných bytí vyvádza, že dôvod jestvovania Boha je možný a potrebný. Tu by som chcel poopraviť vyjadrenie o piatich dôkazoch Boha. Tu nejde o dôkazy Boha ale o dôkaz toho, že pravda Božieho zjavenia nie je nemožná. Svätý Tomáš Akvinský nedôvodí existenciu Boha, dôvodí len logickosť – nie nezmyselnosť súdu: Boh jestvuje, čo vedie k nutnosti prijatia existencie Absolútneho bytia, bez ktorého sa existencia všetkého nedá rozumovo vysvetliť,” uvádza v odpovedi Marko Rozkoš.