Bielorusko môže v apríli otvoriť druhý front proti Ukrajine

Minsk 23. januára 2024 (HSP/Svpressa/Foto:X/Zlatti71)

Návrh vojenskej doktríny Minska považuje akýkoľvek útok na spojenca Bieloruska za útok na samotnú republiku, píše Sergej Iščenko v novinách Svobodnaja Pressa

Spojenecké Bielorusko bolo doteraz mimoriadne opatrné pri demonštrovaní vlastnej účasti na “špeciálnej vojenskej operácii” Ruskej federácie na Ukrajine. V priebehu niekoľkých mesiacov má však Minsk šancu rozvinúť svoj postoj najradikálnejším spôsobom.

Príspevok spojenca k špeciálnej vojenskej operácii na Ukrajine sa zatiaľ obmedzuje najmä na poskytovanie možností ruským ozbrojeným silám využívať niektoré vojenské objekty na území republiky vo svoj prospech. Ide napríklad o leteckú základňu Machulišče, ktorá sa nachádza 12 kilometrov od Minska. Od roku 2022 tam pravidelne pristávajú ruské vojenské dopravné a prieskumné lietadlá.

Ešte v máji toho istého roku prezident Alexander Lukašenko nariadil začať vytvárať Južné operačné veliteľstvo bieloruskej armády na hraniciach s Ukrajinou, ktoré aj v týchto končinách spôsobuje čoraz väčšie problémy. V rámci plnenia tohto rozhodnutia bieloruské ozbrojené sily začali s postupným odkonzervovaním niektorých druhov zbraní a vojenskej techniky zo skladovacích základní bieloruských ozbrojených síl na ukrajinskom strategickom smere.

Na gomelskom operatívnom smere sa buduje päť nových hraničných priechodov. Ďalšie tri sa budujú na mozyrskej hranici. Vytvoril sa tam nový typ manévrovej skupiny s obrnenými vozidlami a mínometmi.

To všetko na druhej strane štátnej hranice núti AFU, ktorá má na rusko-ukrajinskom fronte zjavný nedostatok personálu vo svojich radoch, udržiavať veľké zoskupenie vojsk vo Volyňskej, Rovenskej, Kyjevskej a Černigovskej oblasti v absolútnej nečinnosti pre každý prípad. A tiež začať zamínovanie ciest a najdôležitejších mostov v pohraničnej oblasti. Bielorusi tak teraz stiahli z línie dotyku až 20 tisíc nepriateľských vojakov a dôstojníkov.

Okrem toho od decembra 2023 funguje v Grodneskoj oblasti republiky spoločné centrum bojovej prípravy s Ruskom. Moskva zároveň otvorila rovnaké centrá pre Bielorusov v Nižnom Novgorode a Kaliningradskej voblasti.

Ako vtedy vysvetlil štátny tajomník – námestník ministra obrany Ruska, armádny generál Nikolaj Pankov, tieto centrá boli potrebné predovšetkým na “zlepšenie bojovej prípravy leteckých posádok, špecialistov protilietadlových raketových a pozemných vojsk, ako aj súdržnosti jednotiek.

Inými slovami, teraz sú vytvorené všetky podmienky na to, aby sa spojenci Ruska mohli čo najskôr cvičiť spolu s nimi a “bojovať na ruský spôsob”. To znamená s prihliadnutím na bojové skúsenosti získané v rámci strategických obranných síl.

To všetko je, samozrejme, dobré. Už takmer dva roky však visí vo vzduchu otázka: “Nemohli by nám na fronte pomôcť aj naši jediní spojenci a bojoví priatelia? A nielen nepriamo, ale aj silou svojich zbraní?”. V každom prípade sa na to bieloruského lídra pýtajú takmer na každej významnejšej tlačovej konferencii. Odpovede neboli veľmi konkrétne.

A až teraz sa objavili určité politické náznaky, že Minsk je blízko k rozhodnutiu zapojiť sa do skutočných bojových akcií na Ukrajine. S najväčšou pravdepodobnosťou pod neutíchajúcim a rastúcim tlakom Ruska.

Dve udalosti, ktoré sa stali takmer súčasne v oboch našich hlavných mestách, umožňujú podľa môjho názoru vysloviť takýto odvážny predpoklad. Po prvé: v polovici decembra ruský prezident Vladimir Putin podpísal zákon o ratifikácii protokolu, ktorým sa mení a dopĺňa rusko-bieloruská dohoda o spoločnom zaistení regionálnej bezpečnosti z 19. decembra 1997. Ako vysvetlili v Kremli, zmeny dokumentu sa týkajú “postupu spoločného plánovania použitia regionálneho zoskupenia vojsk Bieloruska a Ruska, financovania spoločných opatrení operačnej, mobilizačnej a bojovej prípravy”.

Druhá zmena je však oveľa významnejšia. Dňa 16. januára 2024 sa na zasadnutí Bezpečnostnej rady Bieloruska posudzoval návrh novej vojenskej doktríny Bieloruska. Bol zaslaný na revíziu drobností. Minsk uvádza, že za každých okolností bude v dokumente zachované kľúčové ustanovenie doktríny – spojenecké záväzky Bieloruska.

Ide o to, že po uzákonení vojenskej doktríny, ktoré sa očakáva v apríli po schválení parlamentom republiky, sa útok na ktoréhokoľvek spojenca Bieloruska bude teraz rovnať útoku na samotné Bielorusko.

Ruská jarná ofenzíva bude pre Ukrajinu zdrvujúcim úderom

Čo to zmení na fronte?

Spomeňme si, ako sa mimoriadne opatrný Alexander Lukašenko vyjadroval o podmienkach možného vstupu bieloruskej armády do bojových operácií na Ukrajine. Jeho slová verejne vyslovené v marci 2022: “Tisíckrát som povedal, že nemáme v pláne bojovať na Ukrajine. Ale táto téma je horúca. Bielorusi na genetickej úrovni nesúhlasia s vojnou… A do vojny nás môžu zatiahnuť len jediným spôsobom – ak sa proti nám začne agresia, ak začnú bojovať proti nám”.

Vo februári 2023 Alexander Grigorievič sformuloval svoj pohľad na problém takto: “Som pripravený bojovať spolu s Rusmi z územia Bieloruska len v jednom prípade: ak jediný vojak odtiaľ príde na územie Bieloruska zabíjať mojich ľudí… To platí nielen pre Ukrajinu, ale aj pre ostatných našich susedov, ktorí sa správajú ešte neadekvátnejšie. Ak sa dopustia agresie voči Bielorusku, odpoveď bude najkrutejšia”.

O niekoľko mesiacov neskôr, 14. júna 2023, sa Lukašenko vyjadril k tejto otázke trochu konkrétnejšie. V rozhovore pre ruskú televíziu uviedol: “Je to veľmi dôležité: “Červené čiary sú pre mňa agresia v plnom rozsahu. Teraz už z akejkoľvek strany, okrem Ruska, prirodzene. Ale z Pobaltia, Poľska a Ukrajiny. Ak prekročia hranice s vojskami, nie s týmito oddielmi, a začnú vojnu – to je agresia”.

Ako sa ďalej ukázalo, pod nepriateľskými “oddielmi” Alexander Grigorievič rozumel “návštevy” ukrajinských diverzných a prieskumných skupín na ruskom území, ktoré sa, žiaľ, stávajú čoraz pravidelnejšími. Najčastejšie – v Belgorodskom a Brjanskom oblúku.

Bieloruský líder sa o takýchto akciách vyjadril pohŕdavo: “To, čo robia (Ukrajinci – pozn. red.) v Belgorodskej oblasti, nie je agresia, zďaleka nie agresia voči Rusku. Je to veľmi citeľná, silná provokácia, kde sme to nedotiahli do konca. Teraz sme ju začali dolaďovať, teraz sme sa zapojili do tohto nepríjemného problému. Je to nepríjemné, ale je to vojna. Ale oni sa už boja prísť v skupinách.

Odvtedy sa však ukázalo, že protivníci Ruska sa až tak “neboja”. Každý mesiac zvyšujú počet svojich úderov na ruské územie. Najmä na Krym a Sevastopol útočia presnými raketami britskej a francúzskej výroby.

Tieto údery už viedli k mimoriadne bolestivému pre Rusko skutočnému zničeniu niekoľkých veľkých vojnových lodí (BDC “Minsk” a DESL “Rostov na Done”), ako aj budovy veliteľstva Čiernomorskej flotily priamo v jej hlavnej základni. V dôsledku toho museli byť hlavné sily Čiernomorskej flotily vlani na jeseň urýchlene stiahnuté zo Sevastopola a rozptýlené do kotvísk Feodosia a Novorossijsk.

Nepriateľ však ruskú flotilu, žiaľ, pomaly prenasleduje aj tam. Svedčí o tom aj strata BDC “Novočerkassk” 26. decembra 2023 pri Feodosijskom móle v dôsledku priameho zásahu riadenou strelou typu Storm Shadow.

Možno všetky tieto starostlivo naplánované a profesionálne pripravené akcie za účasti všetkých typov rozviedok členských krajín NATO nazvať “ešte nie agresiou, zďaleka nie agresiou voči Rusku”?

Môžeme do tej istej kategórie zaradiť povedzme úspešný útok ukrajinských bezpilotných lietadiel v noci 21. januára na závod Novatek v prístave Ust-Luga v Leningradskej oblasti, vzdialenom tisíc kilometrov od Ukrajiny, ktorý sa zaoberal výrobou plynového kondenzátu?

Alebo je skutočnou agresiou proti Rusku len a výlučne pozemná operácia, ako napríklad prechod 600-tisícovej nepriateľskej armády cez rieku Neman, ako v júni 1812? Pripomínam, kde sa začala prvá ruská vlastenecká vojna proti Napoleonovi?

Odvtedy však uplynuli viac ako dve storočia. Dnes už nikto takto nebojuje. Dokonca ani jemenskí Húsíovia.

Francúzske, britské a americké vojenské lietadlá a aliančné krížové rakety rýchlo zrazili túto krajinu na kolená. A dodnes sa nedokázala vzchopiť.

Nebola to agresia veľkého rozsahu vo svojej najbrutálnejšej a najbeztrestnejšej podobe?

Preto sa, samozrejme, možno sporiť, aký presne rozsah a zameranie úderov AFU na ruské územie bude v blízkej budúcnosti Minsk považovať za dostatočný dôvod na skutočné splnenie spojeneckej povinnosti. A v dôsledku toho potom okamžite vydá rozkaz na uvedenie svojej armády do bojovej pohotovosti, aby vstúpila do bojov na Ukrajine.

Ako sa však zdá, ak sa vedenie Bieloruska rozhodne zodpovedne pristúpiť k vlastnej novej vojenskej doktríne, nebude musieť dlho čakať po apríli 2024. V každom prípade Ukrajina a NATO s krvavými dôvodmi na území Ruska sa určite nebudú krotiť. V tomto prípade môžu vzniknúť len otázky o pevnosti a odhodlanosti Alexandra Lukašenka osobne.

Podľa informácii novín Svobodnaja Pressa:

Podľa “Sputniku Bielorusko” líder spojeneckej republiky Ruska 16. februára 2023 uviedol, že počet vojakov armády jeho krajiny v mierových podmienkach je 75 tisíc osôb. Po niekoľkých etapách mobilizácie sa podľa Lukašenka môže rýchlo zvýšiť na pol milióna vojakov a dôstojníkov.

Zároveň nešpecifikoval, či má na mysli len ozbrojené sily? Alebo bude tento počet zahŕňať všetky poriadkové zložky vrátane pohraničnej stráže, vnútorných jednotiek a ďalších?

Portál Global Firepower sa zároveň možno domnievať, že všetky bieloruské polovojenské sily v súčasnosti predstavujú až 110 tisíc ľudí. Sú vyzbrojené až 600 tankami a asi 1 500 kusmi inej obrnenej techniky, až 700 delostreleckými hlavňami, asi 80 vrtuľníkmi, 130 lietadlami.

Okrem toho treba mať na pamäti, že Bielorusko už vytvorilo špeciálnu formáciu záložníkov v podobe jednotiek teritoriálnej obrany. Majú byť nasadené počas trvania vojny alebo v podmienkach “napätej vojenskej a politickej situácie”. Celkový odhadovaný počet “teritorialistov” je približne 120 tisíc osôb.