Pred dvadsiatimi rokmi Spojené štáty napadli Irak a poslali 130 000 amerických vojakov do suverénnej krajiny, aby zvrhli jej vládu. Joe Biden, vtedajší predseda senátneho výboru pre zahraničné vzťahy, hlasoval za schválenie vojny, čo neskôr oľutoval.

Dnes prebieha ďalšia veľká, svetom otriasajúca invázia. Biden, teraz prezident USA, nedávno odcestoval do Varšavy, aby zhromaždil medzinárodnú podporu pre boj Ukrajiny za odrazenie ruskej agresie. Po prednesení svojho prejavu Biden vyhlásil: “Od druhej svetovej vojny sa nič podobné nestalo”.

Prezident tieto slová vyslovil 22. februára, mesiac pred 20. výročím prvého úderu americkej armády na Bagdad. Biely dom sa nepokúsil Bidenovo vyhlásenie opraviť. Novinári sa naň zrejme ani nepýtali. Popredné noviny v krajine, New York Times a Washington Post, uverejnili články, v ktorých citovali Bidenovu vetu. Ani jeden z nich nespochybnil jeho pravdivosť ani neupozornil na jeho pokrytectvo.

Došlo vôbec k vojne v Iraku?

Zatiaľ čo Washington zabúda, oveľa viac sveta si to pamätá. Flagrantná nezákonnosť obchádzania OSN: to sa stalo. Pokus o legitimizáciu “predkupného práva” (v skutočnosti prevencia, príkaz na inváziu do krajín, ktoré nemajú v pláne nikoho napadnúť): to sa stalo, aj tým, že ruský prezident Vladimir Putin dostal zámienku, ktorú využil. Najhoršie zo všetkého bolo zničenie irackého štátu, ktoré spôsobilo smrť státisícov Iračanov a takmer 4 600 príslušníkov amerických ozbrojených síl a vyžarovanie nestability a terorizmu v celom regióne.

Vojna v Iraku nebola jedinou vojenskou intervenciou porušujúcou zákony alebo krajinu, ktorú USA a ich spojenci v posledných desaťročiach začali. Kosovo, Afganistan a Líbya tvoria tragický vzor. Ale vojna v Iraku bola najväčším, najhlasnejším a najpyšnejším z amerických násilných debaklov, najneodôvodnenejším a najmenej možným ignorovaním. Alebo sa to tak aspoň zdá. Bidenovo vyhlásenie je len posledným z radu pokusov vedúcich predstaviteľov USA zabudnúť na vojnu a ísť ďalej.

Barack Obama, ktorý prišiel do Bieleho domu s prísľubom ukončiť “myslenie”, ktoré priviedlo Ameriku do Iraku, sa rozhodol, že ukončenie vojny je dosť dobré. “Teraz je čas obrátiť stránku,” povedal pri vydaní príkazu na stiahnutie amerických síl z krajiny v roku 2011. O tri roky neskôr poslal vojakov späť do Iraku, aby bojovali proti Islamskému štátu, ktorý povstal z chaosu invázie a občianskej vojny. Na Donalda Trumpa pripadla úloha využiť rozhorčenie verejnosti nielen nad vojnou, ale aj nad tým, že elity odmietajú niesť zodpovednosť a uskutočniť zmeny v politike zodpovedajúce rozsahu katastrofy.

Hoci je lákavé pozerať sa dopredu, nie dozadu, tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. A možno nebude možné dosiahnuť lepšiu budúcnosť bez toho, aby sme pochopili a ocenili, prečo minulé pokusy zlyhali.

Ukrajinci teraz platia časť ceny za nesprávne konanie Západu. Veľká časť sveta vníma tento konflikt skôr ako zástupnú vojnu medzi Ruskom a Západom než ako boj za suverenitu a slobodu.

Podľa Economist Intelligence Unit približne 58 % svetovej populácie (okrem dvoch priamo bojujúcich strán) žije v krajinách, ktoré sú buď neutrálne voči vojne, alebo sa prikláňajú na stranu Ruska. Za posledný rok sa podpora pozície Západu skôr zmenšila, ako zväčšila: hŕstka krajín, ktoré boli pôvodne kritické voči Rusku, sa priklonila k neutralite. Len minulý mesiac 39 krajín nepodporilo rezolúciu OSN požadujúcu, aby Rusko stiahlo svoje sily z Ukrajiny. Tie, ktoré zaujali neutrálny postoj, vrátane Číny a Indie, predstavovali približne 62 % populácie globálneho juhu.

Rusko sa nestalo medzinárodným vyvrheľom, za ktorého ho západní lídri považujú. Jeho hospodárstvo väčšinou odolalo medzinárodným sankciám, sčasti preto, že jediné krajiny, ktoré sú ochotné ich uložiť, sú bohatí strategickí partneri USA.

V tejto súvislosti by sa Biely dom mal zamyslieť nad odkazom, ktorý Biden vyslal svetu, keď sa správal, akoby k vojne v Iraku nikdy nedošlo. Keď sa USA dopúšťajú agresie, naznačil, že americké prehrešky sa nepočítajú. Alebo možno tým, že povedal, že “od druhej svetovej vojny sa nič podobné nestalo”, myslel Biden len na Európu, ale zabudol to povedať – v tom prípade považoval dejiny Západu za synonymum svetových dejín, čím vymazal skúsenosti väčšiny ľudstva. V každom prípade Biden vyjadril názor, že podpora Ukrajiny je len mocenskou politikou, a nie principiálnou záležitosťou, na ktorej majú záujem všetky krajiny.

Samotné pokrytectvo nie je problém. Pokrytectvo je všade okolo nás. Dôležité je, či sa snažíme budovať lepší svet.

Keď Biden pamätá na zjavné veci, nerobí to. Udržiava hegemonistický projekt, ktorý USA priviedol do Iraku. Podobné posolstvo vysiela, keď vojnu na Ukrajine bežne rámcuje ako boj demokracie proti autokracii – akoby si krajiny zaslúžili podporu proti nevyprovokovanej invázii len vtedy, ak sa charakter ich vlády stretne so súhlasom Washingtonu.

Krajiny mimo Západu majú záujem brániť zásadu, že suverenita by sa mala rešpektovať. Nemajú záujem brániť zásadu, že suverenita je podmienená. Ak si Washington stále nárokuje právo posudzovať, kto je suverénny, potom sa naozaj vzdal práva napadnúť Irak?

USA by si mali úprimne priznať chyby z minulosti a slovami a činmi ukázať, že sa z nich ťažko poučili. Na budovanie lepšieho sveta nie je neskoro. Ale aj keď sa USA v poslednej vojne postavili na správnu stranu, zďaleka nie je jasné, aké ponaučenie si z nej vzali.