Bratislava 17. marca 2021 (HSP/Foto:Archív Marica Pirošíková)
Rozhovor s JUDr. Maricou Pirošíkovou, bývalou zástupkyňou Slovenskej republiky pri Európskom súde pre ľudské práva, prináša fundovaný, a žiaľ dosť kritický pohľad na stav práva na Slovensku z hľadiska medzinárodných štandardov
Pôsobili ste ako zástupkyňa Slovenskej republiky pri Európskom súde pre ľudské práva. Čo si táto práca vyžadovala?
Zástupca obhajuje záujmy Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej ESĽP). Je teda „advokátom“ štátu. Zástupca sa sťažnosťou podanou ESĽP zaoberá až vtedy, keď mu ESĽP oznámi (notifikuje), že konkrétna sťažnosť bola podaná a po jej zaregistrovaní ESĽP začal skúmať podmienky prijateľnosti sťažnosti. Zástupca vlády zároveň na vnútroštátnej úrovni koordinuje výkon rozsudkov ESĽP, nad ktorým dohliada Výbor ministrov Rady Európy. V rámci uvedeného on a jeho kancelária zabezpečuje slovenské preklady rozsudkov ESĽP, vzdeláva sudcov, prokurátorov, sociálnych pracovníkov a ďalšie orgány verejnej moci v oblasti judikatúry ESĽP a vysvetľuje, ako vykladať slovenské právo v súlade s judikatúrou ESĽP. Rozsiahla je aj publikačná činnosť zástupcu a ďalších pracovníkov jeho kancelárie, či účasť na príprave legislatívnych zmien.
Naposledy uvedené aktivity boli vysoko cenené na pôde Rady Európy (RE) a brané do úvahy v súvislosti s výkonom jednotlivých rozsudkov. Práve preto som počas slovenského predsedníctva v Rade Európy zorganizovala Seminár o úlohe zástupcov vlád pri zabezpečovaní účinnej ochrany ľudských práv, za čo mi osobne v úvodnom prejave poďakoval predseda Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý ho svojou účasťou v apríli 2008 aj osobne podporil. Rada Európy z neho vydala aj publikáciu.
Zároveň som na pôde Rady Európy pôsobila vo Výbore expertov pre skvalitnenie mechanizmov ochrany ľudských práv (DH-PR), vo Výbore expertov k účinným prostriedkom nápravy vo vzťahu k neprimeranej dĺžke konania (DH-RE), vo Výbore expertov pre reformu ESĽP (DH-GDR) a bola aj členkou Skupiny expertov na systém Európskeho dohovoru o ľudských právach (DH-SYSC).
Máte nejaký špeciálny prípad, na ktorý si spomeniete? Ktorý sa Vás profesne, ľudsky dotkol?
Asi najviac sa ma dotkli prípady detí odobratých bez relevantných dôvodov z biologických rodín v Anglicku a severských krajinách.
Podarilo sa Vám osobne presadiť niečo, čo bolo úspechom pre Slovensko?
Podarilo sa mi otvoriť túto otázku odoberania detí bez relevantných dôvodov na pôde Rady Európy, dôsledkom čoho bolo prijatie troch významných rezolúcií Parlamentného zhromaždenia Rady Európy k danej problematike. Zároveň sa Slovenská republika svojou intervenciou v konaní pred veľkou komorou pričinila o udržanie judikatúry ESĽP primárne chrániacej biologickú rodinu v prípade Strand Lobben.
Čo to v praxi znamená?
ESĽP potvrdil, že rodinné putá majú byť zachované s výnimkou prípadov, keď je to úplne nevhodné pre dieťa. ESĽP síce priznáva štátom v tomto ohľade priestor pre voľnú úvahu, ale tento nie je neobmedzený. ESĽP pritom pripisuje dôležitosť tomu, či vnútroštátne orgány pred umiestnením do náhradnej starostlivosti skúšali aplikovať iné, menej drastické, preventívne a podporné opatrenia, a či sa tieto ukázali ako neúspešné.
Ďalším princípom, ktorý ostáva rozsudkom veľkej komory zachovaný, je ten, že odobratie dieťaťa do náhradnej starostlivosti by malo byť považované za dočasné opatrenie, ktoré bude ukončené hneď, ako to okolnosti dovolia a každé vykonané opatrenie musí byť v súlade s hlavným cieľom, ktorým je spojenie biologického rodiča s jeho dieťaťom. Na nevyhnutnosť udržania týchto princípov poukázala vo svojej intervencii vláda Slovenskej republiky, ako aj vláda Českej republiky.
Naopak žalované Nórsko, ako aj intervenujúce vlády Talianska, Dánska a Spojeného kráľovstva uviedli, že ESĽP by nemal v takýchto prípadoch vystupovať ako štvrtá inštancia a znovu posudzovať okolnosti prípadu. ESĽP tak urobil a dospel k záveru o porušení práv sťažovateľov.
Za Slovenskú republiku som intervenovala aj v ďalších prípadoch proti Nórsku týkajúcich sa tejto problematiky. Teraz bude kľúčové, aby Slovenská republika bola aktívna na úrovni Výboru ministrov RE a v súvislostí s výkonom rozsudkov proti Nórsku a vyžadovala promptné prijímanie individuálnych a všeobecných opatrení.
Ako hodnotíte systém ochrany ľudských práv, ktorý je vytvorený na úrovni Rady Európy?
Vzhľadom na právomoci ESĽP a Výboru ministrov RE ide o najúčinnejší systém ochrany ľudských práv na svete. To je výnimočné. Je veľmi dôležité ho udržať. Málokto vie, že počas britského predsedníctva v Rade Európy došlo k významnej snahe ho obmedziť.
V apríli 2012 sa v Brightone uskutočnila konferencia o budúcnosti ESĽP, ktorej som sa zúčastnila ako vedúca slovenskej delegácie. Prioritou britského predsedníctva vo Výbore ministrov RE bola radikálna reforma ESĽP, pričom navrhovali významné zásahy do práva na individuálnu sťažnosť.
Samotný ESĽP vyjadril vážne výhrady k navrhovaným zmenám. Kritizoval predovšetkým návrh aplikácie tzv. sunset clause, ktorá by znamenala, že niektoré sťažnosti, ktoré nebudú oznámené dotknutej vláde, budú uplynutím určitého času (12 či 18 mesiacov) vyčiarknuté a zaniknú bez toho, aby sa nimi ESĽP zaoberal. ESĽP upozornil na arbitrárny účinok takejto klauzuly. Ďalšie výhrady ESĽP sformuloval k modelu, ktorý by znamenal, že by sa zaoberal len vybranými prípadmi porušenia Dohovoru, k zavedeniu poplatkov za podanie sťažnosti na ESĽP, či povinnému právnemu zastúpeniu.
Počas rokovaní, ku ktorým došlo na pôde Rady Európy, na bilaterálnej úrovni a nakoniec na samotnej konferencii v Brightone, sa Slovenská republika plne stotožnila s výhradami ESĽP k uvedeným inštitútom a zdôraznila, že právo na individuálnu sťažnosť musí ostať zachované v súčasnej podobe. Poukázala na pozitívny dopad Protokolu č. 14 a skutočnosť, že zodpovednosť za účinné fungovanie Dohovoru spočíva nielen na ESĽP, ale predovšetkým na jeho zmluvných stranách.
Brightonskej konferencii sa venoval vo svojom prejave prednesenom pri príležitosti slávnostného otvorenia súdneho roka 2013 predseda ESĽP, ktorý uviedol, že každý súhlasí s tým, že ESĽP z nej vyšiel silnejší. Ocenil, že značné množstvo štátov mu poskytlo pevnú podporu a zdôraznil, že právo na individuálnu sťažnosť zostalo zachované.
Existujú prípady, kedy na základe rozhodnutia ESĽP nastali zmeny v právnej úprave v SR?
Samozrejme. Najvýznamnejšou zmenou z hľadiska zabezpečenia náležitej a účinnej ochrany ľudských práv v SR je zavedenie inštitútu ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy SR, ktorým bol nahradený podnet podľa článku 130 ods. 3 Ústavy SR. ESĽP podnet nepovažoval za účinný a dostupný prostriedok nápravy, ktorý by mali sťažovatelia vyčerpať pred tým, ako sa naň obrátia, pretože Ústavný súd SR v konaní o podnete rozhodoval len o porušení, resp. neporušení práv.
Práve vďaka rozhodovacej činnosti ESĽP sa neúčinný prostriedok nápravy, akým bol podnet, pretransformoval na účinný prostriedok nápravy, ústavnú sťažnosť. Podľa dôvodovej správy k článku 127 ústavy toto ustanovenie „zásadne rozširuje ústavnú ochranu fyzických osôb a právnických osôb v SR a približuje ústavnú úpravu medzinárodnému štandardu a judikatúre medzinárodných orgánov na ochranu základných ľudských práv a slobôd.“
Ako táto ochrana funguje v praxi?
Pokiaľ ide o individuálnu ochranu ľudských práv ústavným súdom, veľmi vyzdvihujem, že bola zavedená možnosť ústavného súdu priznať úspešnému sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, zrušiť rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým boli porušené ľudské práva, nariadiť, aby sa ďalej v konaní vyhli súdy zbytočným prieťahom a podobne.
ESĽP však identifikoval viacero nedostatkov v rozhodovacej činnosti ústavného súdu, a to už krátko po zavedení tohto inštitútu. Niektoré z nich v rozhodovacej činnosti ústavného súdu pretrvávali napriek mojim opakovaným upozorneniam vyjadreným či už v správach o činnosti zástupcu alebo na konferenciách Ústavné dni.
Čo ESĽP Ústavnému súdu vyčítal?
Nedostatočné finančné zadosťučinenie priznané najmä za porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, či práva na osobnú slobodu a bezpečnosť. Ďalším problémom bolo nepreskúmanie celkovej dĺžky konania prebiehajúceho na viacerých stupňoch alebo podmieňovanie účinného prostriedku nápravy, akou je ústavná sťažnosť, predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi súdu.
ESĽP kritizoval Ústavný súd aj za to, že keď sa naň sťažovatelia obrátili so svojimi sťažnosťami na porušenie hmotných práv, napríklad na slobodu prejavu alebo práva na súkromie zo strany všeobecných súdov, tento ich sťažnosť neposúdil, lebo zároveň nenamietali porušenie procesných princípov konania. Ja som tento prístup kritizovala už v roku 2003, ale stále sa v rozhodovacej činnosti ústavného súdu objavoval. ESĽP sa prvýkrát týmto princípom zaoberal v roku 2010 a skonštatoval, že je príliš formalistický a nemá oporu v ústavnom texte.
To znamená, že ústavný súd odmietol riešiť sťažnosť jednotlivca, ktorý sa sťažoval na to, že súd rozhodol nesprávne, ak sa zároveň na nesťažoval na postup súdu?
Presne tak. Malo to za následok, že vôbec neposúdil sťažnosť na porušenie hmotných práv ako je sloboda prejavu alebo právo na súkromie v merite veci, čím sa obral o možnosť sa k tejto sťažnosti vyjadriť. Ústavný súd má aj právo zrušiť rozhodnutie všeobecného súdu. Ak by tak urobil, občanovi by bola poskytnutá rýchlejšia ochrana a zároveň by štátu nevznikali nežiaduce finančné záväzky.
Ako hodnotíte súčasný stav ľudských práv na Slovensku?
Svoj postoj vyjadrujem pravidelne vo svojich mediálnych vyjadreniach a aj ako signatárka výzvy Právnici spolu za právny štát.
Prečo ste sa k tejto výzve pripojili?
Urobila som tak vzhľadom na to, že dochádza k významnému porušovaniu princípov právneho štátu v oblasti tvorby, ale aj v oblasti aplikácie práva.
Čo vám konkrétne prekáža, pokiaľ ide o tvorbu práva?
Napriek predchádzajúcim upozorneniam odborníkov došlo v rozpore s odporúčaniami Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva v núdzovom stave k ústavným zmenám, a to aj k takým, ktoré vôbec s núdzovým stavom nesúviseli, a v rámci ktorých parlament obral Ústavný súd o významnú právomoc preskúmavať súlad ústavných zákonov s materiálnym jadrom ústavy.
Mnoho zákonov bolo prijatých v skrátenom legislatívnom konaní, pričom uvedené zmeny vôbec nesúviseli s pandémiou a jej dôsledkami. Takýto spôsob tvorby práva znemožňuje zapojenie verejnosti do legislatívneho procesu a je v rozpore s princípmi otvoreného vládnutia.
Kritizujete aj neprimerané zásahy do ľudských práv?
Áno. Počas prijímania protiepidemických opatrení dochádza často k neprimeraným, neodôvodneným a vzájomne rozporuplným zásahom do ľudských práv, ignorujú sa názory odborníkov.
Aj pri núdzovom stave musí prevažovať základná zásada právneho štátu. Aby bol núdzový stav legitímny, musí brať do úvahy povahu, závažnosť a trvanie mimoriadnej situácie a to by malo určovať druh, rozsah a trvanie núdzových opatrení, ku ktorým sa krajina môže zákonne uchýliť.
Všetky obmedzenia ľudských práv podliehajú trom všeobecným podmienkam, a to nevyhnutnosti, proporcionalite a dočasnosti. Tieto sa pravidelne uplatňujú v judikatúre ESĽP. Vláda by mala pri rozhodovaní o núdzovom stave a s ním súvisiacich zásahoch do ľudských práv tieto pravidlá dôsledne uplatňovať, inak hrozí úspešné podávanie sťažností na ESĽP.
V poslednej dobe sa začalo vo veľkom diskutovať o tom, aké podmienky väzby – špeciálne kolúznej väzby na Slovensku ľudia podstupujú. Objavilo sa niekoľko pokusov o samovraždy a niekoľko samovrážd. Ako vnímate tento problém?
Tento problém vnímam veľmi negatívne, a to práve preto, že Európsky výbor na zabránenie mučenia (CPT) pri svojich návštevách Slovenskej republiky opakovane konštatoval zásadné nedostatky, pokiaľ ide o podmienky väzby.
Kritizoval napríklad skutočnosť, že osoby sú vo vynútenej nečinnosti 23 hodín v celách bez možnosti ďalších aktivít, čo považoval za absolútne neprijateľné. Tiež kritizoval „bezkontaktnosť“ návštev alebo obmedzené kontakty s rodinou.
Opakovane vyzýval Slovenskú republiku na uskutočnenie zmien, dokonca v roku 2018 upozornil na to, že zásada spolupráce sa neobmedzuje iba na uľahčenie práce navštevujúcich delegácií, ale vyžaduje, aby sa odporúčania CPT aj účinne vykonávali v praxi. Uvedené zhoršuje fakt, že na rozdiel od Českej republiky, kde je dĺžka kolúznej väzby 3 mesiace, sú u nás osoby v takýchto podmienkach niekoľkonásobne dlhšie.
Znamená to, že výbor poukazoval dlhodobo na to, že podmienky, v ktorých sú väznení obvinení v kolúznej väzbe, sú neľudské?
Tieto podmienky jednoznačne považoval za neľudské, pričom podotýkam, že na odporúčania výboru adresované jednotlivým krajinám prihliada aj ESĽP, pokiaľ posudzuje individuálne podané sťažnosti proti Slovenskej republike.
Ak sa väzneným podmienky nepozdávajú, čo môžu v takomto prípade urobiť? Ako sa môžu brániť, a kde sa môžu sťažovať?
Pokiaľ ide o pôvod porušenia spočívajúci v právnej úprave, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa Ladunu, majú priamy prístup na ESĽP. Je tomu tak preto, že v Slovenskej republike neexistuje prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého by jednotlivec mohol na ústavnom súde vyvolať konanie o súlade právnych predpisov.
V prípade Ladunu preto ESĽP vyhlásil jeho sťažnosť za prijateľnú a následne v merite veci skonštatoval porušenie práva na súkromie v spojení s článkom 14 Dohovoru, ktorý zakazuje diskrimináciu. Podmienky vo väzbe považoval za diskriminačné v porovnaní s tými, na ktoré mali osoby vo výkone trestu odňatia slobody nárok, či už išlo o frekvenciu návštev, ich trvanie a „bezkontaktnosť“ alebo aj možnosť sledovania televízie.
A čo v prípade, ak som vo väzbe a neviem o tejto možnosti obrátiť sa na ESĽP? Akým spôsobom môžem žiadať nápravu, keď z pohľadu bežného človeka mám obavu, že ak sa niekde budem sťažovať, podmienky mi budú zhoršovať napríklad dozorcovia?
Stretla som sa aj s takýmito prípadmi. Práve preto sme ako advokáti otvorili verejnú diskusiu k tejto téme a snažíme sa upozorňovať na odporúčania Európskeho výboru na zabránenie mučenia týkajúce sa Slovenskej republiky, ako aj na relevantnú judikatúru ESĽP, aby sa ňou orgány verejnej moci začali vážne zaoberať a prispôsobili právnu úpravu aj prax tomu, čo sa od nás na medzinárodnej úrovni aj vyžaduje, k čomu sme sa ako členský štát Rady Európy zaviazali.
***
JUDr. Marica Pirošíková vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od ukončenia právnickej fakulty v roku 2000 pôsobila v Kancelárii zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva, v rokoch 2002 až 2007 ako spoluzástupkyňa a od roku 2007 do roku 2020 ako zástupkyňa Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP. V súčasnosti pôsobí ako advokátka, ako aj na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela a na Katedre medicínskeho práva SZU. Je autorkou monografie Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spoluautorkou viacerých odborných publikácií (napr. Advokát pred európskymi súdmi, Všeobecné správne právo, Ľudské práva ‒ vybrané rozhodnutia ESĽP a súdov Európskych spoločenstiev, Vybrané rozhodnutia ESĽP vo vzťahu k Slovenskej republike, Komentár k Zákonu o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Francúzsko-slovenský a slovensko-francúzsky právnický slovník). Je zároveň autorkou množstva odborných článkov, externou recenzentkou časopisu Justičná revue. Je externou členkou pedagogického zboru Justičnej akadémie SR. Ako expert Rady Európy prednáša problematiku judikatúry ESĽP a výkonu rozsudkov aj v zahraničí (napríklad Moldavsko, Rumunsko, Macedónsko, Albánsko, Turecko, Poľsko). Na pôde Rady Európy pôsobila vo Výbore expertov pre skvalitnenie mechanizmov ochrany ľudských práv (DH-PR), vo Výbore expertov k účinným prostriedkom nápravy vo vzťahu k neprimeranej dĺžke konania (DH-RE), vo Výbore expertov pre reformu ESĽP (DH-GDR) a bola aj členkou Skupiny expertov na systém Európskeho dohovoru o ľudských právach (DH-SYSC). Pôsobila ako členka Komisie pre rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku a Komisie pre rekodifikáciu občianskeho práva. Je čestnou členkou Asociácie rodinných sudcov. V roku 2016 jej Severský výbor pre ľudské práva vo Švédsku pri príležitosti oslavy 20. rokov svojho založenia udelil cenu za mimoriadnu odvahu, súcit a humanitárnu angažovanosť pre deti a rodiny, ktoré sa bez naliehavej potreby stali obeťami systémov sociálnej starostlivosti v Európe. V novembri 2019 jej Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar udelila ocenenie „za významnú dlhoročnú pomoc pri obhajobe práv detí v ťažkých životných situáciách“.
0.0°C
.jpg)
