Ján Baránek odkázal médiám: “Po dlhom rozhodovaní som sa rozhodol, že rozhovory pre elektronické médiá budem dávať iba pod podmienkou zákazu diskusii pod mojimi príspevkami.”
“Čo ma k tomuto rozhodnutiu viedlo: Keď sme zvádzali pred rokom 1989 zápas s totalitným režimom, netušiac, že tento zápas bude mať úspešný koniec, nerobili sme to preto, aby sme vytvorili mediálny priestor pre anarchiu, intoleranciu, vulgárnosť, osočovanie a nevraživosť.”
Poznamenal, že toto všetko sa v súčasnosti deje na internete, navyše pod pláštikom anonymity. “Aby som nehovoril len o sebe, uvediem modelový príklad. Predstavte si akademika, napr. odborníka na jadrovú fyziku, ktorý dá rozhovor elektronickému médiu. Hocijaká nedoštudovaná nula, pod „nikom“ napr. „kapor19“ ho v diskusii zvozí a pouráža. Predstavme si, že tento akademik má po úraze len jedno oko. Ako k tomu príde, aby mu „kapor19“ vypisoval, že je napr. „poloslepý blázon“, alebo vidí len „polovicu pravdy“ a pod.”
“Toto sa priatelia, deje bežne. Bežne sa stretávam a nie len čo sa mňa týka, s podobnou anonymnou nenávisťou, urážkami, hejtovaním a pod. Čo je veľmi zlé, redakcie tomu nechávajú voľný priebeh a de facto to neregulujú. Ak si niekto myslí, že toto je „sloboda prejavu“, kruto sa mýli.”
Baránek zdôraznil, že takéto prejavy určite nie sú slobodou prejavu, ale “slobodou beztrestne urážať, klamať, ohovárať a šíriť lži”.
“Som za slobodu prejavu, ale u identifikovateľných diskutérov. Takže nie „kapor19“, ale napr. Jozef Novák. Som presvedčený, že každý by si mal stáť za svojim názorom. Ja všetky svoje názory zverejňujem pod svojim menom a redakcie tam dodávajú moju fotografiu. Som teda presvedčený, že nie som povinný vystavovať sa ohováraniu a hejtovaniu od „kapra19“, alebo od „marlona_branda“, alebo od „nera455“ a pod.”
Dodal, že preto je ochotný sa vystaviť kritike len od diskutérov, ktorí takisto nemajú strach zverejniť svoj názor sami za seba a nie napr. ako „kapor19“. “Toto považujem za demokratické a toto je sloboda prejavu. Mať možnosť prejaviť svoj názor, ale pod svojim menom – ako napr. na Facebooku. Pokiaľ redakcie takýto stav nezabezpečia, povolím zverejnenie mojich príspevkov, rozhovorov a pod., iba pod podmienkou zákazu diskusie pod nimi.”
Baránek uvádza, že mnohé komentáre na internete sú anonymné z dôvodu, že majú za cieľ urážať. Táto online sloboda sa však dá chápať aj z iných uhlov pohľadu. Komentáre, ktoré sú natoľko urážlivé či ofenzívne, že zasahujú do práv občana, alebo inak porušujú zákon, sú políciou ľahko vystopovateľné a zosobniteľné.
Diskusia je dnes síce anonymná, ale v skutočnosti iba akoby. Ak sa niekto v diskusii dopúšťa trestného činu ohovárania alebo šírenia nenávisti, či nejakých iných trestných činov, nie je spravidla problém ho vypátrať. Pre orgány činné v trestnom konaní tak diskutéri v podstate anonymní i tak nie sú, ale sú anonymní napríklad pred svojim zamestnávateľom, a to je dôležitý aspekt.
Sloboda prejavu, akú chce Baránek zakázať, to znamená anonymné diskusie pod článkami, môže priniesť aj názory, ktoré by sa diskutér bál zverejniť pod vlastným menom z dôvodu ich politickej nevhodnosti. Použije radšej prezývku, ako by mal byť napríklad perzekuovaný v zamestnaní či škole len kvôli tomu, že má názor, s ktorým nesúhlasia jeho nadriadení, ľudia, ktorí sú momentálne pri moci a podobne. Takéto príspevky pritom vôbec nemusia byť vulgárne či urážlivé, práve naopak, môžu byť veľmi podnetné.
Podobná regulácia, akej sa dožaduje Baránek, existuje v niektorých krajinách napríklad v Číne, kde je možné písať príspevky len pod vlastným menom. Nie je to však kvôli tomu, aby sa niekto necítil urážkami anonymného diskutéra dotknutý, ale kvôli tomu, že tento režim je totalitný a vláda si tak zabezpečuje, že nikto sa neodváži byť voči nemu na internete kritický.
Vyžadovať diskusiu iba pod vlastným menom si môže dovoliť iba úplne slobodná spoločnosť a takou Slovensko nie je. Vyhadzujú sa tu za názory ľudia z práce. Je to dnes už úplne bežné.
Mnohí ľudia, ktorí sa dnes vyjadrujú anonymne k spoločenským alebo politickým témam, by sa tak pod vlastným menom vyjadrovať nemohli, lebo by ich čakala šikana, či vyhadzov z práce, či šikana dieťaťa na škole.
Ľudia si to veľmi neuvedomujú, zjavne ani Baránek, ktorý v záchvate zlosti prišiel s nie šťastným nápadom, ale na Slovensku víťazí politická korektnosť nad slobodou slova a dnešný režim sa už v potieraní niektorých, pre neho nepohodlných názorov, nie veľmi odlišuje od socialistického zriadenia, v ktorom sme mnohí ešte žili a mal by si ho dobre pamätať aj Baránek.
Preto otázka na pána Baráneka znie, nestojí to zato zniesť hejt a bludy diskutérov na svoju osobu radšej ako umožniť, aby sa presadilo obmedzenie slobody slova a vzápätí za tým iste aj demokracia?