AUKUS odráža prevládajúci názor v rámci amerického bezpečnostného establišmentu, že vzostup Číny predstavuje veľkú hrozbu pre americkú regionálnu a globálnu dominanciu – názor, ktorý, ako to už býva, silne podporuje austrálska bezpečnostná elita.

Austrálske vlády za predchádzajúcej konzervatívnej koalície a teraz za vlády labouristov opakovane poukazovali na pochybenia Číny.

V apríli sa ministerka zahraničných vecí Penny Wongová vo svojom dôležitom prejave vyjadrila k rýchlo rastúcemu rozpočtu Číny na obranu, k militarizácii sporných ostrovov v Juhočínskom mori, k balistickým raketám padajúcim do výlučnej hospodárskej zóny Japonska a k vojenským cvičeniam a blokádam v okolí Taiwanu.

Naopak, Austrália sa vytrvalo zdržiava kritiky Spojených štátov za akékoľvek ich provokatívne kroky, v neposlednom rade za široko propagovanú návštevu Nancy Pelosiovej na Taiwane alebo za často vyjadrovaný postoj prezidenta Joea Bidena, že v prípade ohrozenia Taiwanu by americké sily zasiahli

Austrálske mainstreamové médiá medzitým poslušne informovali o amerických a austrálskych obrazoch “čínskej hrozby” a čoraz hlasnejšie prispievali k protičínskemu šialenstvu.

Rétorika bola verne podporovaná činmi. V posledných rokoch sa neustále rozširujú spoločné americko-austrálske vojenské cvičenia, najmä Talisman Sabre a cvičenie Pacific Vanguard.

Okrem toho Spojené štáty teraz kontrolujú alebo majú rozsiahly prístup k stále väčšiemu množstvu vojenských prostriedkov na austrálskej pôde vrátane špičkových technologických základní, ktoré sa nachádzajú pozdĺž Severozápadného mysu v západnej Austrálii, prístavu a leteckej základne Darwin a leteckej základne Tindal.

K tomu treba prirátať veľké a stále sa rozrastajúce zariadenie Pine Gap, ktoré bude pravdepodobne zohrávať kľúčovú úlohu v akýchkoľvek konvenčných a jadrových operáciách USA od Afriky po Tichomorie.

Jednoducho povedané, akonáhle bezpečnostný establišment USA začal vnímať vzostup Číny ako niečo, čo je v rozpore s jeho záujmami, austrálske vlády ho rýchlo nasledovali.

Nie je prekvapením, že austrálska vláda si zabezpečila služby dvoch amerických admirálov vo výslužbe a troch bývalých úradníkov amerického námorníctva ako vysoko platených konzultantov, aby jej radili počas rokovaní o získaní prísne tajnej technológie jadrových ponoriek. Toto poradenstvo nepochybne prispelo k zrušeniu zmluvy s francúzskou ponorkou a k založeniu AUKUS.

Motívy militarizmu

To všetko vedie k otázke: Čo stojí za podriadenosťou Austrálie militarizmu USA? Do veľkej miery to súvisí so skutočnosťou, že austrálski politici sa tradične cítili najpohodlnejšie, keď boli spojení s anglofónnym svetom, a prinajlepšom neisto, keď mali do činenia s Východom.

Závislosť od imperiálnej moci pomáha vysvetliť ešte jeden príťažlivý faktor. Austrálske politické, byrokratické, vojenské a spravodajské elity sa považujú za osoby, ktoré majú jedinečný prístup do exkluzívneho a mocného klubu, ktorý im poskytuje status a privilégiá – kedysi to bol britský klub, teraz americký klub.

Možno sa neochotne zmierili so zánikom prvého z nich, ale nemajú náladu akceptovať pomalý, ale vytrvalý úpadok druhého.

Prvým hmatateľným záväzkom v rámci veľmi tajných dohôd AUKUS je rozhodnutie poskytnúť Austrálii osem ponoriek s jadrovým pohonom (SSN) za odhadovanú cenu 368 miliárd austrálskych dolárov (246 miliárd amerických dolárov).

Dohoda AUKUS vyvoláva znepokojujúce otázky, ktoré zostávajú nezodpovedané. Ak sa odpovede niekedy objavia, pravdepodobne nebudú príliš upokojujúce.

Stručne povedané, Austrália si zaviazala rozsiahly vojenský projekt s neznámymi nákladmi a trvaním a pochybnou účinnosťou. Prispeje k neustále sa zvyšujúcemu rozpočtu na obranu, ktorý odkloní vzácne zdroje od naliehavých sociálnych a hospodárskych priorít.

A čo je dôležité, v Číne to rozdúcha plamene nevôle nielen medzi čínskym vedením, ale aj medzi širokými vrstvami čínskej spoločnosti. Peking opakovane tvrdil, že projekt AUKUS podnieti preteky v zbrojení a zvýši úroveň vzájomnej nedôvery. Určite posilní vnímanie Číny, že je obklopená nepriateľskou koalíciou.

Regionálne reakcie

Hoci reakcie ostatných krajín boli vo všeobecnosti miernejšie, nemožno poprieť, že projekt AUKUS už vyvolal všeobecné znepokojenie. Je pravda, že niektoré vlády bezpečnostné partnerstvo prijali, ale len málo z nich tak urobilo s bezvýhradným nadšením.

Singapur v zásade vyjadril podporu AUKUS-u, keďže pomáha vyvažovať asertivitu Číny a prispieva k mieru a stabilite v regióne. Filipíny zasa zašli tak ďaleko, že charakterizovali AUKUS ako “nevyhnutný pre náš národný rozvoj a bezpečnosť regiónu”.

Aj Japonsko vo všeobecnosti privítalo program AUKUS, ktorý považuje za “posilnenie angažovanosti [týchto troch krajín] v indo-tichomorskom regióne”.

Dokonca sa objavili náznaky, že Japonsko bude s AUKUS úzko spolupracovať. Niektorí dokonca uvažovali o možnosti, že by sa Japonsko niekedy v budúcnosti mohlo pripojiť k AUKUS. Treba však poznamenať, že Tokio sa usilovne zdržiavalo otvorenej podpory dohody o ponorkách, pretože akvizícia jadrových ponoriek zostáva v kontexte japonskej politiky aj verejnej mienky veľmi spornou otázkou.

Aj Južná Kórea bola vo svojich komentároch zdržanlivá a vyjadrila podporu programu AUKUS, pokiaľ prispieva k mieru a bezpečnosti v regióne, ale o programe jadrových ponoriek sa vyjadrila len málo.

Reakcia ostatných krajín Združenia národov juhovýchodnej Ázie sa pohybovala od znepokojenia až po otvorenú kritiku.

Vietnam, napriek územnému sporu s Čínou, sa o AUKUS vyjadril len málo a obmedzil sa na podporu mierového využívania jadrovej energie. Thajsko zašlo ešte ďalej a vyjadrilo obavy, že AUKUS by mohol podnietiť regionálne preteky v zbrojení.

Obzvlášť kritická bola Indonézia. Vníma, že AUKUS sa zaviazal k predsunutej projekcii vojenskej sily, ktorá by mohla Čínu vyprovokovať k zaujatiu ešte asertívnejšieho postoja. Podľa názoru Indonézie by austrálske obstaranie ponoriek s jadrovým pohonom mohlo “vytvoriť nebezpečný precedens” pre ďalšie krajiny s podobnými ambíciami, ktoré “budú nasledovať tento príklad”.

Aj Malajzia vyjadrila hlboké obavy.

Hoci uznáva právo dotknutých krajín modernizovať svoje obranné kapacity, viackrát dala jasne najavo, že očakáva, že všetky krajiny vrátane troch partnerov z AUKUS budú rešpektovať a dodržiavať požiadavky Malajzie v súvislosti s ponorkami s jadrovým pohonom, ako sa uvádza v Dohovore o morskom práve, Zóne bez jadrových zbraní v juhovýchodnej Ázii a Deklarácii ASEAN o zóne mieru, slobody a neutrality (ZOPFAN).

India sa zasa vyhýba verejným komentárom k tejto otázke. Niektorí komentátori naznačili, že AUKUS by mohol pomôcť kontrolovať “čínsku agresiu”, mnohí iní sa však obávajú perspektívy ešte asertívnejšej Číny. Rastúca čínska námorná prítomnosť v Indickom oceáne nemôže nepredstavovať výzvu pre indické záujmy.

Zostáva ešte povedať slovo o postojoch tichomorských ostrovných štátov. Zatiaľ čo niektoré z nich vyjadrili rôznu mieru podpory, najmä Fidži, viaceré ďalšie boli ostro kritické. Šalamúnsky premiér Manasseh Sogavare kritizoval nedostatočné konzultácie austrálskej vlády o dohode AUKUS.

V komuniké, ktoré vydali štyria bývalí premiéri (Marshallových ostrovov, Palau, Kiribati a Tuvalu), sa “závratná suma 368 miliárd austrálskych dolárov” vyčlenená na dohodu o ponorkách AUKUS označuje za urážku regiónu a naznačuje sa, že tieto prostriedky by sa dali lepšie využiť na boj proti zmene klímy.

Súčasní lídri Tuvalu, Cookových ostrovov a Kiribati tiež poukázali na pravdepodobnosť, že dohody AUKUS spôsobia, že región bude čoraz viac militarizovaný a nestabilný. Tieto reakcie nie sú prekvapujúce. Je nepravdepodobné, že by oblasť, ktorá prežila katastrofálne škody spôsobené jadrovými skúškami, privítala vniknutie ponoriek s jadrovým pohonom do svojich morí.

Vojenská prítomnosť USA

Tieto rôznorodé reakcie samy o sebe svedčia o hlbokých rozporoch, ktoré sa v ázijsko-tichomorskom regióne opäť objavili. Politika zadržiavania, ktorú Spojené štáty uplatňovali počas studenej vojny, sa vrátila s odplatou, lenže teraz je v stávke oveľa viac a zadržiavanie sa eufemisticky označuje ako “strategická súťaž”.

V posledných rokoch boli Spojené štáty svedkami horúčkovitého úsilia o vybudovanie obrovskej vojenskej prítomnosti v Indickom aj Tichom oceáne.

AUKUS je len jedným z pilierov mnohostrannej “indo-tichomorskej” stratégie založenej na neustálej modernizácii a rozširovaní amerických vojenských aliancií s Japonskom, Južnou Kóreou, Filipínami, Thajskom a Austráliou a rozsiahlych bezpečnostných dohôd s Taiwanom, Singapurom, Novým Zélandom a Pakistanom.

Bilaterálne a multilaterálne dohody medzi USA a týmito krajinami zahŕňajú rozsiahle a čoraz častejšie spoločné vojenské cvičenia, výrazne rozšírené programy námorného dozoru, kybernetickej bezpečnosti, výstavbu nových vojenských zariadení a prístup k rastúcemu počtu vojenských základní.

To všetko sa odohráva v kontexte väčšej interoperability medzi USA a spojeneckými silami, rýchlo rastúcich investícií do modernizácie armády a získavania nových vojenských platforiem vrátane radarových systémov, bezpilotných lietadiel, vojenských dopravných lietadiel a systémov pobrežnej a protivzdušnej obrany vrátane viacúčelových stíhacích lietadiel a celého radu presne navádzaných raketových systémov vzduch-zem a iných systémov.

Militarizácia ázijsko-tichomorského regiónu, ktorú AUKUS výrazne urýchli, spôsobila, že vojenské výdavky v tomto regióne sa v roku 2022 zvýšili na 575 miliárd USD. V rokoch 2018 – 2022 sa Ázia a Oceánia podieľali na celosvetovom dovoze zbraní 41 %. Jednoznačne najväčším vývozcom boli Spojené štáty a najväčšími dovozcami spojenci USA.

Dovoz zbraní východoázijskými štátmi sa v rokoch 2013 – 2017 až 2018 – 22 zvýšil o 21 %, pričom najväčší nárast zaznamenali spojenci USA: Južná Kórea (+61 %), Japonsko (+171 %) a Austrália (+23 %). V tom spočíva jeden z kľúčových faktorov globalizácie Severoatlantickej aliancie.

Nie je prekvapením, že výrobcovia zbraní so sídlom v USA zaznamenali obrovský nárast predaja zo 103,4 miliardy USD v roku 2021 na 153,7 miliardy USD v roku 2022. Vojna na Ukrajine a rastúce čínsko-americké napätie boli pre nich darom z nebies, lenže Boh s tým mal pramálo spoločné.

Hlavnými hnacími silami týchto trendov boli hlavní príjemcovia, medzi ktorých patria výrobcovia zbraní, ozbrojení súkromní bezpečnostní dodávatelia, široká škála logistických a rekonštrukčných firiem a ich spoločná schopnosť formovať verejnú mienku a politické elity prostredníctvom ich úzkych väzieb na mainstreamové médiá a financovania politických think-tankov.

V tomto zmysle je dohoda AUKUS symbolom hlboko zakorenenej militarizácie hospodárstva a spoločnosti, ktorá hrozí, že ázijsko-tichomorský región sa posunie od konkurencie ku konfrontácii a nakoniec k vojne.