Bratislava 22. júna 2021 (HSP/Foto:Facebook, Pixabay)
Prečo sa nezjednotia všetci, ktorí sa usilujú o opozíciu voči globalistickým silám? A prečo je to tak všade, nielen u nás? Môžu aj napriek nejednotnosti nájsť opozičné sily riešenie a dosiahnuť svoj cieľ: nedovoliť globalistom ukradnúť štát?
V Českej republike vyšla zaujímavá úvaha sociológa Petra Hampla s názvom Prečo sa česká antiglobalistická opozícia nezjednotí. Venuje sa reáliám českej politickej scény, ale každé slovo perfektne sedí aj na situáciu na Slovensku. Preto možno nezaškodí sa na tie paralely pozrieť – môžu nám pomôcť lepšie rozlíšiť, čo je náhodné a čo zákonité.
Hampl vo svojom komentári (viď tu) hovorí, že krajina smeruje k prevzatiu Pirátmi a ich spojencami (Piráti sú progresívni extrémisti, čosi ako naše Progresívne Slovensko). Tvrdí, že po zmocnení sa krajiny „nový víťaz dostane mandát zlikvidovať zvyšky národnej samostatnosti a demokracie, podniknúť kroky k radikálnemu zníženiu životnej úrovne a otvoreniu krajiny neobmedzenej migrácii“.
A pripomína v tejto situácii otázku, ktorá sa opakuje vo všetkých ostatných krajinách postihnutých globálnou korporátnou demokratúrou, a ktorá by mohla byť povedomá aj nám, Slovákom: prečo sa antiglobalistická opozícia proti blížiacej sa katastrofe nezjednotí? Prečo sa dlhodobo nepracuje na zjednotení rôznych opozičných projektov a aktivít relevantných antiglobalistických síl?
Kto má zdvihnúť zástavu?
Ako vlastne vyzerá antiglobalistická „scéna“ v Čechách? Je tam Strana priamej demokracie (SPD), čosi ako česká ĽSNS alebo Republika. Potom je tam Komunistická strana Čiech a Moravy (KSČM). A Hampl ešte spomína skupinku antiglobalistických „pidistraničiek“ s pár desiatkami tisíc hlasov, ktoré spoločne pomáhajú režimnému táboru tým, že SPD či KSČM prídu o pár mandátov (tým sa efekt pôsobenia „pidistraničiek“ v politike vyčerpáva).
Takmer ako keby hovoril o Slovensku… Aj u nás máme niekoľko desiatok národne sa tváriacich „pidistraničiek“ a aj ich „užitočnosť“ pre vlasteneckú politiku je presne rovnaká.
Oveľa podstatnejšia je však otázka spoločného postupu tých relevantných politických subjektov, ktoré by mohli byť skutočnou opozíciou voči globalistickým silám: či už (autenticky!) ľavicových, alebo alebo tzv. národných, vlasteneckých.
Tri témy na úvahu pre opozičných vodcov
V súvislosti so spájaním, o ktorom sa toľko hovorí, ale takmer žiadne sa nekoná, má Hampl tri zaujímavé myšlienky.
- Je otázne, či by spájanie bolo vôbec účelné: „Každý politický smer a každá osobnosť majú určitú schopnosť priťahovať voličov, ale tiež určitú schopnosť voličov odpudzovať. Každé politické spojenectvo teda znamená posilnenie aj oslabenie. A aj nutnosť riešiť čoraz zložitějšie organizačné problémy,“ tvrdí Hampl.
- Hovorí, že oveľa účinnejšie, než spojenie všetkých so všetkými, je vytvorenie dvoch či troch antiglobalistických blokov, ktoré by sa jasne odlišovali programom aj voličstvom, ale ktoré by dokázali v kľúčových veciach spolupracovať. Podobne ako to majú napríklad v Taliansku, kde spolupracuje Salviniho Liga, Bratia Talianska a Forza Italia. Rozdelenie môže byť podľa ekonomického modelu (pravica, ľavica) alebo inej polarizácie. Ak by niekoľko subjektov získalo aspoň po 10 percent hlasov a dokázali by spolupracovať, tak by mohli získať oveľa väčšiu politickú moc, než keby sa iba pospájali.
- „To, čo víťazí, nie je spájanie, ale profesionalita, organizácia, schopnosť nachádzať spojencov, médiá a peniaze,“ hovorí Hampl. Podľa neho práve toto je dôvod, prečo Piráti smerujú k ovládnutiu Českej republiky. U nás sa tak nevolajú, ale aj Slovensko má svojich pirátov, roztrúsených vo viacerých stranách, ktorí sa hotujú ukoristiť tento štát svojim dnešným, amatérskym kolegom.
- Hampl tvrdí, že spájanie, aj keby bolo výhodné, aj tak sa nepodarí. „Najčastejšie počúvame o egoizme vodcov, o chamtivosti (štátny príspevok za voľby) a zlých charakterových vlastnostiach. V jednotlivých prípadoch tomu tak môže byť. Lenže ak sa niečo stane vždy, tak to už nie je otázka vlastností jednotlivcov, ale je za tým niečo systematické. Dá sa nájsť nejaká iná doba alebo iná krajina, kde sa podarilo politickú opozíciu dlhodobo zjednotiť? Nech hľadáme akokoľvek – nič!“
Aké je riešenie?
Hampl hovorí, že namiesto spájania často lepšie funguje iná vec: krátkodobé spojenectvá, pri ktorých rôzne strany, smery, prúdy sformujú alianciu pre jedny voľby, jednu bitku, jednu vojnu.
„Včerajší spojenec je zajtrajšou vítanou korisťou – tak to v živote chodí,“ hovorí Hampl.
.
Navrhuje riešenie v duchu českého politického pragmatizmu: pred voľbami vytvárať spojenectvá strán s jasným cieľom, ako je napríklad vystúpenie z EÚ, vypovedanie paktu o utečencoch, oslobodenie z medzinárodných ekonomických štruktúr a pod. Dodajme však, že v prípade antiglobalistov to nie je vždy také jednoduché, nakoľko systém dôsledne diskredituje jednotlivé protirežimné politické sily a subjekty čiernobielymi nálepkami, ktoré voličov mýlia, polarizujú – a v konečnom dôsledku odrádzajú. A tým pádom odrádzajú aj strany od otvorenej spolupráce.
Hampl ráta aj s takouto situáciou. Ak antiglobalistická strana nemá na politickej scéne partnera, ktorý by bol ochotný riskovať totálne mediálne a politické prekliatie ako trest za spojenectvo so stranou „v karanténe“, mala by „namiesto spájania sa tvrdo pracovať na budovaní organizácií schopných do takého spojenectva niečo priniesť – ideológiu, odhodlanie, siete aktívnych členov, vlastné médium, schopnosť získavať peniaze…“
V opačnom prípade sú, podľa neho, reči o spájaní strateným časom.
„Je však zrejme v ľudskej prirodzenosti niečo, čo pôsobí, že mnohí to budú skúšať znovu a znovu. Zjednotiť sto núl a dúfať, že tým vznikne sila,“ hovorí český sociológ pesimisticky.
Koleso šťastia
Netreba byť úplne skeptický: veď na Slovensku je naozaj veľa ľudí, ktorí sú systémovou politikou znechutení a hľadajú, komu ten hlas dať. Voľby môžu byť skôr než sa nazdáme a tieto hlasy k niekomu prídu (hoci nie všetky, vzhľadom na narastajúci počet tých, ktorí už na voľby definitívne kašlú). Kto bude najšikovnejší a uchmatne si ich? Pri kom sa v budúcich slovenských voľbách koleso šťastia zastaví? To je otázka…
Dostanú sa k moci zase nejakí klamárski amatéri, ktorí si pri riadení štátu opäť raz budú počínať ako nezbedné deti v nestráženej chvíli na exkurzii vo velíne jadrovej elektrárne?
Alebo to tentoraz dopadne lepšie? A aký je vlastne dôvod veriť v to?
Ivan Lehotský
0.0°C
.jpg)
