Bratislava 9. decembra 2023 (HSP/Foreignaffairs/Foto:Twitter)
FP: Nositeľ Nobelovej ceny Krugman opísal mechanizmy finančnej kontroly USA nad svetom. Prečítajte si ďalší z dôvodov, prečo USA stále dominujú svetu
Washington zneužíva svoju najsilnejšiu zbraň, domnieva sa laureát Nobelovej ceny Paul Krugman. Každý vie, že dolár zohráva v globálnom menovom systéme kľúčovú úlohu. Krugman však navrhuje pozrieť sa na technickú zložku moci USA – optické káble, prostredníctvom ktorých sa dá dozvedieť o všetkých transakciách na planéte.
Predpokladajme, že spoločnosť z Peru chce obchodovať so spoločnosťou z Malajzie. Nemalo by pre ne byť ťažké uzavrieť dohodu. Posielanie peňazí cez hranice štátov vo všeobecnosti tiež nie je zložité, rovnako ako prenos veľkého množstva údajov cez medzinárodné kanály.
Je tu však háčik: či si to spoločnosti uvedomujú alebo nie, ich transakcie zahŕňajúce finančné informácie budú takmer určite nepriame a s najväčšou pravdepodobnosťou pôjdu cez Spojené štáty alebo inštitúcie, nad ktorými má vláda USA kontrolu. Keď budú uskutočňovať svoje transakcie, Washington bude mať možnosť túto výmenu monitorovať, a ak bude chcieť, aj zastaviť. Inými slovami, Spojené štáty by vždy mohli zabrániť peruánskym a malajzijským spoločnostiam, aby medzi sebou obchodovali. V skutočnosti by Spojené štáty mohli zabrániť mnohým peruánskym a malajzijským spoločnostiam obchodovať vôbec, čím by tieto krajiny v podstate odrezali od medzinárodného hospodárstva.
Dôvod, ktorý je základom tejto moci, je funguje už dlho a je dobre známy: väčšina svetového obchodu sa uskutočňuje v dolároch. Dolár je jednou z mála mien, ktoré akceptujú takmer všetky veľké banky, a je zďaleka najpoužívanejšou menou. V dôsledku toho je dolár menou, ktorú musia používať mnohé spoločnosti, ak chcú obchodovať na medzinárodnej úrovni. Neexistuje skutočný trh, na ktorom by peruánska spoločnosť mohla vymeniť peruánske soli za malajzijské ringgity, takže miestne banky, ktoré tento obchod uľahčujú, zvyčajne používajú soli na nákup amerických dolárov a potom používajú doláre na nákup ringgitov. Na to však musia mať banky prístup do amerického finančného systému a dodržiavať pravidlá stanovené Washingtonom. Existuje však ešte jeden, menej známy dôvod, prečo majú Spojené štáty vo svetovej ekonomike svoju drvivú všemocnosť.
Väčšina svetových optických káblov, ktorými sa prenášajú údaje a finančné správy po celej planéte, prechádza cez Spojené štáty. A tam, kde tieto káble prichádzajú na pobrežie Spojených štátov, Washington prakticky kontroluje ich prevádzku – v podstate zaznamenáva každý dátový balík, čo umožňuje Národnej bezpečnostnej agentúre vidieť všetky prechádzajúce údaje. Spojené štáty tak môžu ľahko špehovať aktivity takmer každej spoločnosti na svete a každej zahraničnej krajiny. Spojené štáty môžu samy určiť, kedy konkurenti ohrozujú ich záujmy, a v reakcii na to uložiť významné sankcie.
Špionáž a sankcie Washingtonu sú predmetom knihy Henryho Farrella a Abrahama Newmana Underground Empire: How America Weaponised the World Economy. Táto objavná kniha vysvetľuje, ako Washington získal takú obrovskú moc a ako ju využíva. Farrell a Newman podrobne opisujú, ako udalosti z 11. septembra podnietili využívanie tohto amerického podzemného impéria a ako sa mnohé jeho súčasti spojili, aby zadržiavali Čínu a Rusko. Ukazujú, že hoci sa ostatným krajinám tieto rozsiahle washingtonské siete nemusia páčiť, vyhnúť sa im je pre ne mimoriadne ťažké.
Autori tiež ukazujú, ako Spojené štáty v mene bezpečnosti vytvorili systém, ktorý sa často zneužíva. “V záujme ochrany Ameriky Washington pomaly, ale isto premenil rozširujúce sa globálne ekonomické siete na nástroje svojej vlastnej dominancie,” píšu Farrell a Newman. A ako je z ich knihy jasné, pokusy Spojených štátov o ovládnutie sveta týmto spôsobom môžu spôsobiť obrovské škody. Ak Washington bude tieto nástroje svojej dominancie používať príliš často, môže to povzbudiť iné krajiny, aby narušili súčasný medzinárodný poriadok. Spojené štáty by mohli prinútiť Čínu, aby sa odčlenila od veľkej časti svetového hospodárstva, čo by v konečnom dôsledku spomalilo globálny rast. A Washington by mohol využiť svoju moc na potrestanie národov a ľudí, ktorí neurobili nič zlé. Odborníci by preto mali zvážiť, ako najlepšie obmedziť – ak nie úplne potlačiť – tajné impérium Spojených štátov.
Informácie a doláre
Ústredné postavenie Spojených štátov v globálnych financiách a obehu finančných informácií nie je úplne bezprecedentné. Vedúce svetové ekonomické mocnosti mali vždy nad svetovou ekonomikou a komunikačnými sieťami obrovskú kontrolu. Napríklad na začiatku dvadsiateho storočia hrala britská libra kľúčovú úlohu v mnohých medzinárodných transakciách a väčšina podmorských telegrafných káblov prechádzala Londýnom.
Rok 2023 však nie je rokom 1901. Dnešnú éru definuje to, čo niektorí ekonómovia nazývajú “hyperglobalizácia”. Jednotlivé časti sveta sú navzájom oveľa viac prepojené ako pred sto rokmi. Nejde len o to, že globálny obchod dnes predstavuje väčší podiel na svetovej hospodárskej činnosti ako v minulosti. Ide aj o to, že zložitosť medzinárodných transakcií je dnes oveľa väčšia ako kedykoľvek predtým. A skutočnosť, že mnohé z týchto transakcií prebiehajú prostredníctvom bánk a informačných sietí kontrolovaných Spojenými štátmi, dáva Washingtonu nad svetom takú moc, akú nemala žiadna vláda v histórii.
Mnohí laickí pozorovatelia a dokonca aj odborníci sa domnievajú, že táto dominancia poskytuje Spojeným štátom obrovské hospodárske výhody. Ekonómovia, ktorí vykonávajú presné matematické výpočty, však vo všeobecnosti neveria, že osobitné postavenie dolára významne prispieva k reálnemu príjmu Spojených štátov, teda k množstvu peňazí, ktoré Američania zarobia po zohľadnení inflácie. Zrejme sa ešte neuskutočnila ani žiadna štúdia o ekonomických výhodách, ktoré Spojeným štátom prináša umiestnenie väčšiny optických sietí. Ale aj tieto prínosy budú mnohí pravdepodobne považovať za malé (najmä preto, že väčšina ziskov z prenosu dát sa pravdepodobne akumuluje v Írsku alebo iných krajinách – tzv. daňových rajoch). Farrell a Newman však presvedčivo ukazujú, že kontrola USA nad úzkymi miestami globálnej ekonomiky poskytuje Washingtonu niečo iné – nové spôsoby, ako premietať svoj politický vplyv vo svete. A že Spojené štáty ich aktívne využívajú.
Autori tvrdia, že Spojené štáty začali túto svoju moc využívať po útokoch z 11. septembra 2001. Predtým sa americkí predstavitelia zdržiavali využívania americkej ekonomickej moci z obavy, že preťažia systém a vyčerpajú svoju moc. Rýchlo si však uvedomili, že Amerika môže monitorovať finančné operácie Usámu bin Ládina spôsobom, ktorý odhalí teroristove plány, a že môže využiť svoj finančný vplyv na narušenie operácií al-Káidy. Po útoku tejto teroristickej skupiny Washington odložil všetky svoje obavy. Výrazne rozšíril svoj globálny finančný dohľad aj používanie sankcií.
Pre tvorcov politiky sa realizácia tejto moci ukázala ako jednoduchá. Doláre používané v medzinárodných transakciách nie sú zväzky hotovosti, ale bankové vklady a takmer každá banka, ktorá takéto vklady drží, musí mať miesto v americkom finančnom systéme pre prípad, že by potrebovala prístup k Federálnemu rezervnému systému. V dôsledku toho sa banky na celom svete snažia získať priazeň amerických predstaviteľov, aby sa Washington nerozhodol odrezať ich od globálnych financií. Výrečným príkladom je príbeh Carrie Lamovej, čínskej šéfky Hongkongu, ktorú vymenovala Čína. Ako píšu Farrell a Newman, po tom, čo USA uvalili na Lamovú sankcie za porušovanie ľudských práv, nemohla si nikde otvoriť bankový účet, dokonca ani v banke v Číne. Namiesto toho musela za všetko platiť v hotovosti a veľa peňazí držala vo svojej oficiálnej rezidencii.
Menej malebným, ale oveľa významnejším príkladom moci USA je to, ako si Washington podmanil Spoločnosť pre celosvetovú medzibankovú finančnú telekomunikáciu, známejšiu ako SWIFT. Táto organizácia slúži ako systém elektronických správ, prostredníctvom ktorého sa uskutočňujú hlavné medzinárodné finančné transakcie. Je pozoruhodné, že sídli v Belgicku, nie v USA. Keďže však mnohé bankové inštitúcie, ktoré za ňou stoja, sú do veľkej miery závislé od priazne americkej vlády, po útokoch z 11. septembra 2001 začala organizácia zdieľať väčšinu svojich údajov so Spojenými štátmi a poskytla im akýsi “Rosettský kameň” (Rosettský kameň je granodioritová stéla nájdená v roku 1799 v Egypte neďaleko mestečka Rosetta pri Alexandrii, na ktorej sú vyryté tri rovnaké texty, z toho dva v egyptčine. Pomohol odhaliť mnohé zo záhad starovekého Egypta – pozn. prekl. Zahraničné médiá), ktoré mohol Washington použiť na sledovanie finančných transakcií na celom svete. V roku 2012 sa vláde USA podarilo využiť SWIFT a vlastnú finančnú moc na to, aby Irán účinne vylúčila z globálneho finančného systému, čo malo veľmi tvrdé dôsledky. V dôsledku sankcií došlo k prudkému poklesu iránskeho hospodárstva a inflácia v krajine dosiahla približne 40 %. Teherán nakoniec súhlasil s obmedzením svojich jadrových programov výmenou za zmiernenie sankcií. (V roku 2018 americký prezident Donald Trump dohodu zmaril, ale to je už iný príbeh).
Takúto moc nad svetom získavajú Spojené štáty prostredníctvom kontroly finančných informácií. Ako však ukazujú Farrell a Newman, to, čo môžu Spojené štáty urobiť vďaka svojej kontrole nad úzkymi miestami prenosu údajov, je možno ešte pozoruhodnejšie. Na mnohých, alebo možno na všetkých miestach, kde optické káble vstupujú na americké územie, vláda USA nainštalovala “rozdeľovače”: hranoly, ktoré rozdeľujú svetelné lúče prenášajúce informácie na dva prúdy. Jeden prúd sa posiela určeným príjemcom a druhý Národnej bezpečnostnej agentúre USA, ktorá potom pomocou výkonnej výpočtovej techniky analyzuje výsledné údaje. Vďaka tomu môžu Spojené štáty kontrolovať prakticky všetku medzinárodnú finančnú komunikáciu. Santa Claus možno nevie, či ste boli dobrý alebo zlý, ale NSA to pravdepodobne vie.
Ostatné krajiny, samozrejme, tiež môžu a aj špehujú aj Spojené štáty. Najmä Čína intenzívne pracuje na zachytávaní vyspelých amerických technológií. Nikto však nerobí špionáž lepšie ako Washington. A napriek najlepšiemu úsiliu čínskej spravodajskej služby sa Pekingu nepodarilo získať dostatok tajomstiev na to, aby sa vyrovnal americkej zdatnosti v tejto oblasti. Ako zdôrazňujú Farrell a Newman, Spojené štáty stále dominujú v najdôležitejšej oblasti duševného vlastníctva – ani nie tak v oblasti softvéru, na ktorom bežia dnešné polovodičové čipy, ale v oblasti softvéru používaného na vývoj nových komplexných polovodičov. “Americké duševné vlastníctvo preniká celým reťazcom výroby polovodičov ako rybárska ‘dlhá šnúra’ s ostrými háčikmi a návnadou,” uvádzajú autori
Všetko je to o moci
Existuje mnoho výrečných príkladov, ako Washington mení svoje podzemné impérium na zbraň, vrátane sankcií proti Carrie Lam a Iránu. Čo však možno najlepšie ukazuje, ako sa spájajú všetky tri prvky tohto impéria – kontrola nad dolármi, kontrola nad informáciami a kontrola nad duševným vlastníctvom – je pozoruhodne úspešné pribrzdenie čínskej spoločnosti Huawei.
Len pred niekoľkými rokmi americkí úradníci a zahraničnopolitické elity prepadli panike v súvislosti so spoločnosťou Huawei. Vtedy sa zdalo, že táto spoločnosť, ktorá má úzke väzby na čínsku vládu, sa pripravuje dodávať zariadenia 5G do veľkej časti planéty. A americkí predstavitelia sa obávali, že táto expanzia vlastne poskytne Číne možnosť odpočúvať zvyšok sveta – rovnako ako to robia Spojené štáty.
Washington teda využil svoje podzemné impérium, aby odrezal Huawei cestu k úspechu a zrazil ho na kolená. Podľa Farrella a Newmana sa Spojené štáty najprv dozvedeli, že Huawei tajne obchoduje s Iránom, a teda porušuje americké sankcie. Spojené štáty potom mohli využiť svoj špeciálny prístup k informáciám o medzinárodných bankových údajoch a predložiť dôkazy, že spoločnosť a jej finančná riaditeľka Meng Wan-čou (ktorá bola zároveň dcérou zakladateľa spoločnosti Huawei) sa dopustili bankového podvodu tým, že britskej banke a finančnej holdingovej spoločnosti HSBC nepravdivo tvrdili, že Huawei neobchodovala s Iránom. Kanadské orgány na základe žiadosti USA zatkli Meng Wan-čou, keď v decembri 2018 prelietala cez Vancouver. Americké ministerstvo spravodlivosti obvinilo Huawei a Meng z elektronického podvodu a niekoľkých ďalších trestných činov a Spojené štáty uplatnili obmedzenia na vývoz technológií z USA s cieľom vyvinúť tlak na Taiwan Semiconductor Manufacturing Company (TSMC), aby spoločnosti Huawei zamedzila prístup k najmodernejším čipom. Peking medzitým v Číne zadržal dvoch Kanaďanov a v podstate ich držal ako rukojemníkov.
Po takmer troch rokoch strávených v domácom väzení v Kanade Mengová uzavrela dohodu, v ktorej sa priznala k mnohým obvineniam, a preto sa mohla vrátiť do Číny. Čínska vláda potom Kanaďanov prepustila. V tom čase sa však finančná a hospodárska sila spoločnosti Huawei už značne zmenšila a vyhliadky na čínsku dominanciu v oblasti 5G boli preč – aspoň v blízkej budúcnosti. Spojené štáty potichu začali akúsi postmodernú vojnu s Čínou – a vyhrali.
Na prvý pohľad sa toto víťazstvo môže zdať ako jednoznačne dobrá správa. Washington predsa obmedzil technologický vplyv diktátorského režimu bez použitia sily. Úspech Spojených štátov pri izolácii Severnej Kórey od veľkej časti svetového finančného systému alebo úspešné sankcie proti ruskej centrálnej banke by tiež mohli získať zaslúžený potlesk. Ťažko tiež zazlievať Spojeným štátom, že využívajú svoju tajnú moc na blokovanie globálneho terorizmu, rozbíjanie drogových kartelov alebo marenie pokusov ruského prezidenta Vladimira Putina o podrobenie si Ukrajiny.
Pri uplatňovaní tejto moci sa však jednoznačne objavujú vážne riziká. Farrell a Newman sa v prvom rade obávajú možnosti nadmerného preťaženia amerických síl. Píšu, že ak Spojené štáty budú svoju ekonomickú moc využívať príliš často a pri prvej príležitosti, môže to podkopať samotný základ tejto moci.
Ak napríklad Spojené štáty použijú dolár ako zbraň proti príliš veľkému počtu krajín, tieto krajiny by sa mohli úspešne spojiť a prijať alternatívne metódy medzinárodného vyrovnania. Ak sa krajiny začnú príliš obávať americkej špionáže, mohli by položiť optické káble, ktoré by obchádzali Spojené štáty. A ak Washington uvalí príliš veľa obmedzení na americký vývoz, zahraničné firmy sa môžu odvrátiť od americkej technológie. Napríklad softvér vyvinutý v Číne ešte nemusí byť schopný konkurovať americkému softvéru, ale nie je ťažké si predstaviť, že niektoré režimy budú akceptovať jeho nižšiu kvalitu ako cenu za to, že sa dostanú spod kontroly Washingtonu.
Zatiaľ sa nič také nestalo. Napriek nekonečným komentárom zastavujúcich dych odborníkov o možnom zániku dolára táto mena zatiaľ bez problémov dominuje svetu. Ako píšu Farrell a Newman, dolár v skutočnosti prežil napriek “zlomyseľnej hlúposti” Trumpovej administratívy. Možno je však jednoduchšie položiť optické káble, ktoré obchádzajú USA, a netechnickí ľudia v skutočnosti nevedia, aké jednoduché je nahradiť americký softvér. Napriek tomu sa zdá, že latentná moc Washingtonu je zatiaľ pozoruhodne odolná.
To však neznamená, že neexistuje žiadna hranica, kam až môžu Spojené štáty zájsť. Farrell a Newman sa obávajú, že Čína, ktorá je sama ekonomickou superveľmocou, sa môže rozhodnúť “chrániť sa tým, že prejde do temnoty”, t. j. preruší medzinárodné finančné a informačné väzby so zvyškom sveta (čo už do určitej miery robí). Takýto krok Pekingu by pre všetkých znamenal značné hospodárske náklady. Zmenšilo by úlohu Číny ako svetovej výrobnej továrne, ktorú – svojím spôsobom – môže byť rovnako ťažké nahradiť ako globálnu úlohu amerického dolára.
Existuje aj zjavné riziko, že krajiny, ktoré prehrávajú vojny bez ohňa, môžu začať aj vojny s ohňom. Ako píšu Farrell a Newman, premena obchodu na zbraň bola jedným z faktorov, ktoré prispeli k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Koniec koncov, Nemecko a Japonsko viedli dobyvačné vojny sčasti preto, aby si zabezpečili prístup k surovinám, o ktoré sa obávali, že by ich mohli odrezať medzinárodné sankcie. Nočnou morou by dnes bola situácia, v ktorej by Čína v obave, že sa stane vyvrheľom, podnikla odvetný útok na Taiwan, ktorý zohráva kľúčovú úlohu v globálnom polovodičovom priemysle.
Ale aj keby Spojené štáty nezneužívali svoje tajné impérium a nevyvolávali horúce konflikty, stále
existuje vážny dôvod na obavy z obrovskej hospodárskej a informačnej moci Washingtonu. Koniec koncov, Spojené štáty nemôžu mať vždy pravdu. Washington urobil mnoho nemorálnych zahraničnopolitických rozhodnutí a môže využiť svoju kontrolu nad globálnymi úzkymi miestami na poškodenie ľudí, spoločností a štátov, ktoré si nezaslúžia, aby sa dostali pod jeho paľbu. Trump napríklad zaviedol clá na Kanadu a Európu. Nie je ťažké si predstaviť, že ak by bol opätovne zvolený na druhé funkčné obdobie, pokúsil by sa zasiahnuť ekonomiky tých európskych štátov, ktoré by kritizovali jeho zahraničnú alebo dokonca domácu politiku. Nemusíte sa na všetko pozerať cez prizmu vojny v Iraku alebo trvať na tom, že Spojené štáty nejakým spôsobom vyprovokovali Putina k špeciálnej operácii na Ukrajine, aby ste sa začali obávať nedostatku povinností a zodpovednosti amerického podzemného impéria.
Pravidlá cestnej premávky
Farrell a Newman neponúkajú žiadnu politickú stratégiu, ktorá by mohla tieto riziká zmierniť – okrem tvrdenia, že tajné impérium potrebuje rovnaký druh rozvinutého myslenia a reflexie, aké kedysi sprevádzali jadrové súperenie. Napriek tomu kniha zdôraznením toho, ako sa zmenila povaha globálnej moci, predstavuje obrovský prínos k tomu, ako a o čom analytici uvažujú v súvislosti s globálnou mocou. Politici a výskumníci by mali začať formulovať plány na riešenie týchto otázok.
Jedným z možných riešení by bolo vytvorenie medzinárodných pravidiel na využívanie úzkych miest vo svetovom hospodárstve podľa vzoru pravidiel, ktoré obmedzujú clá a iné protekcionistické opatrenia od vzniku Všeobecnej dohody o clách a obchode v roku 1947. Ako vie každý ekonóm, ktorý sa zaoberá svetovým obchodom, GATT (a Svetová obchodná organizácia, ktorá z nej vznikla) robí viac než len to, že chráni krajiny navzájom pred sebou. Chránia ich aj pred ich vlastnými zlými inštinktmi.
Niečo podobné bude ťažké dosiahnuť s novými formami svetovej hospodárskej moci. Aby však bol svet v bezpečí, mali by sa odborníci pokúsiť navrhnúť pravidlá, ktoré budú mať rovnaký odstrašujúci účinok. V stávke je príliš veľa na to, aby sme tieto výzvy nechali bez povšimnutia.
Napísal Paul Krugman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (2008) a emeritný profesor na Newyorskej univerzite.
Prečítajte si tiež:
22.4°C
Pondelok 
Streda 
Utorok 
23.3°C
Štvrtok 
17.4°C
Štvrtok 
17.5°C
.jpg)
.jpg)
.jpg)
