Americký profesor priniesol dôkaz: Západ klame, keď zapiera svoj sľub z roku 1990 nerozširovať NATO na východ

USA 21. februára 2022 (HSP/Foto:Screenshot video/Youtube)

Píšu o tom už aj významné západné médiá: profesor Bostonskej univerzity objavil dokumenty, ktoré vyvracajú lži západných médií a politikov o tom, že Západ údajne nikdy nesľuboval Rusku, že nebude rozširovať NATO na východ

Profesor politológie Bostonskej univerzity Joshua Shifrinson našiel v Národnom archíve Veľkej Británie dokumenty – protokoly a diplomatické depeše – ktoré potvrdzujú ruské tvrdenia, že Západ porušil svoje sľuby, ktoré dal Rusku v rámci dohôd o tom, že Rusko stiahne svoje vojská z východnej Európy a bude súhlasiť so znovuzjednotením Nemecka a jeho vstupom do NATO.

Shifrinson objavil v archíve dokumenty, ktoré boli predtým klasifikované ako tajné. Boli to záznamy zo stretnutia politických šéfov ministerstiev zahraničia USA, Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka v Bonne, ktoré sa uskutočnili 6. marca 1991. Zverejnil to týždenník Der Spiegel (originálny článok – žiaľ, platený – nájdete tu).

Na stretnutí sa riešila bezpečnosť Poľska a ďalších východoeurópskych štátov. V zázname sa nachádza vyjadrenie nemeckého zástupcu Jürgena Chroboga, ktorý vtedy povedal: „V rokovaniach dva plus štyri sme dali jasne najavo, že nebudeme rozširovať NATO za Labe. Nemôžeme preto ponúknuť členstvo v NATO Poľsku a ostatným.“

Je tam tiež výrok zástupcu USA Raymonda Seitza, ktorý uviedol: „Dali sme Sovietskemu zväzu jasne najavo – v rozhovoroch dva plus štyri aj inde – že nevyužijeme stiahnutie sovietskych vojsk z východnej Európy.“

Americký minister zahraničia: nerozšírime NATO ani o centimeter

Ten sľub teda zaznel opakovane, na viacerých miestach a z úst viacerých predstaviteľov západných štátov. Napríklad 9. februára 1990 v Kremli, kde americký minister zahraničných vecí James Baker povedal, že NATO by nerozšírilo svoju sféru vplyvu ani o centimeter ďalej na východ, ak by Sovieti súhlasili so zjednoteným členstvom Nemecka v NATO.

Baker sa tiež mal sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova spýtať: „Uprednostnili by ste zjednotené Nemecko mimo NATO, nezávislé a bez amerických síl, alebo by ste uprednostnili Nemecko v rámci NATO, sprevádzané záväzkom, že jurisdikcia NATO sa nepohne ani o centimeter na východ od svojej súčasnej pozície?“ Gorbačov vtedy odpovedal: „Akékoľvek rozširovanie NATO by bolo určite neprijateľné.“

Po tomto stretnutí sa konalo stretnutie ministrov zahraničných vecí Nemecka a Sovietskeho zväzu Hansa-Dietricha Genschera a Eduarda Ševardnadzeho, na ktorom nemecký minister povedal: „Uvedomujeme si, že členstvo zjednoteného Nemecka v NATO vyvoláva komplikované otázky. Pre nás je však jedna vec istá: NATO sa nebude rozširovať na východ.“

Za podvod sa platí

Na základe podobných vyjadrení Gorbačov súhlasil so znovuzjednotením Nemecka a s jeho členstvom v NATO. Viac sa o rozširovaní NATO nehovorilo a Sovieti urobili strategickú chybu: nepožadovali písomné potvrdenie týchto sľubov.

Shifrinson zhrnul tento proces takto: „Aj keď nebola uzavretá žiadna formálna dohoda, vzájomné porozumenie bolo na prvý pohľad jasné: Gorbačov súhlasil so zotrvaním Nemecka na Západe, výmenou za to USA súhlasili s obmedzením rozširovania NATO.“

Západ Rusov oklamal: to si myslí aj švajčiarsky historik Christian Nünlist, ktorý k tomu preštudoval všetky dostupné dokumenty: „Špecifické západné záruky v roku 1990 sa týkali iba NDR; ale zároveň Západ oklamal Sovietsky zväz vágnymi prísľubmi kooperatívneho a inkluzívneho európskeho bezpečnostného poriadku, zatiaľ čo Bushova administratíva zámerne umiestnila exkluzívne NATO (bez ZSSR) do centra novej európskej bezpečnostnej štruktúry.“

Obhajcovia konania Západu teraz krčia plecami: no čo, stalo sa. Rusi sa nechali oklamať, ich chyba. Teraz je to tak, ako to je. Mlčky tak schvaľujú, že jedna strana získala z vzájomnej dohody podvodom neférovú výhodu. To je napokon vec ich svedomia, lenže zabúdajú na staré príslovie: akcia vyvoláva reakciu a tá nemusí byť vždy symetrická. Ak si jedni môžu hrať podľa vlastných pravidiel, môžu aj druhí.

Písomná či ústna – dohoda je dohoda

Už počujem krik o tom, že predsa existuje medzinárodné právo a platí to, čo je napísané. Lenže reálna bezpečnostná architektúra sveta a Európy vždy bude v konečnom dôsledku len výsledkom komunikácie „mocných mužov“ (alebo žien) a odzrkadlením skutočného pomeru síl a odstrašovacích možností zúčastnených strán.

A treba zdôrazniť, že na najvyšších poschodiach medzinárodnej politiky sa záväzná ústna dohoda berie rovnako vážne ako písaná zmluva. Ba naopak: vzájomné pochopenie partnerov a džentlmenské dodržiavanie fair-play môže byť hodnotnejšie než zdrap papiera, ktorý si každá strana môže vysvetľovať tak, ako sa jej hodí. Keď na to príde, jedna aj druhá strana má kvalitných právnikov, ktorí vám presvedčivo vysvetlia, prečo si zmluvu treba vysvetľovať tak a nie onak, a že nijako neporušujú medzinárodné právo oni, ale práve druhá strana. Vidíme to prakticky v prípade každého medzinárodného konfliktu.

A kedy sa napríklad Spojené štáty starali o svoje písomné záväzky voči medzinárodnému právu, ak im to práve náhodou nevyhovovalo? Čo majú s medzinárodným právom spoločné napríklad ich agresie v Iraku, Juhoslávii, Líbyi, Afganistane, ich blokáda Kuby?

Keď už sme pri tom: USA by mali byť tou poslednou krajinou, ktorá by mohla niekoho kritizovať napríklad aj v prípade tej aktuálne horúcej záležitosti s Ukrajinou. Oni totiž nerešpektovali písomnú dohodu ani v tomto prípade: ich povestné päťmiliardové korumpovanie Ukrajiny, ktorým napokon vyprovokovali násilný prevrat a zmenu smerovania krajiny, bolo jednoznačným narušením ukrajinskej nezávislosti, ktorú garantoval svojím podpisom prezident Clinton napríklad v tzv. Budapeštianskom memorande z roku 1994 (a Ukrajina zase porušila svoj záväzok prijatia trvalej neutrality formulovaný v tomto memorande).

Karibská kríza v opačnom garde

Ale teraz už je to vlastne jedno – o jedno západné klamstvo a podvod viac či menej, na tom v tejto chvíli už nezáleží. Členstvo ďalších štrnástich východo- a stredoeurópskych štátov v NATO v porovnaní so stavom z roku 1997 je jednoducho realitou a ak s tým Rusko niečo neurobí, stane sa realitou aj prijatie Ukrajiny do tohto „obranného“ klubu.

Máme tu podobnú situáciu ako bola tá v čase Karibskej krízy, keď Sovietsky zväz plánoval umiestniť svoje rakety na Kube a USA vtedy dali najavo svoj nesúhlas krajnými hrozbami a zjavným odhodlaním prikročiť k radikálnemu vojenskému riešeniu. Teraz je to tu v opačnom garde: Rusko je obkľúčené nepriateľskými vazalskými krajinami USA, v ktorých sú Američania čoraz citeľnejšie vojensky prítomní a vzhľadom na blízkosť ich zbraní ku životne dôležitým oblastiam Ruskej federácie je čoraz reálnejšie také ohrozenie Ruska, ktoré by mohlo prekonať jeho schopnosť odvety, a teda princíp odstrašenia.

Ríša Západu expandovala so svojimi útočnými štruktúrami príliš ďaleko na východ, lebo v danom historickom momente mohla. Otázkou dneška je, či ešte stále môže. Teraz to vyzerá tak, že Rusko už to akceptovať nebude. Celkom jasne vyjadrilo svoj pocit ohrozenia, ako aj pevné strategické rozhodnutie situáciu riešiť, ak USA so svojimi zbraňami necúvnu na stanovenú hranicu (rok 1997). To by napokon bolo aj určitou formou ospravedlnenia za spomínaný historický podvod z roku 1990. Čosi ako akt historickej spravodlivosti. A ktovie, možno sa o to postarajú aj za pomoci nejakej podobnej finty ako bola tá americká. Pomsta býva sladká… Kto by sa tomu mohol čudovať?

Ivan Lehotský

Vzájomne si pomáhame

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám, že ste si prečítali článok a ak si myslíte, že si zaslúži, aby si ho prečítali viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať, ktoré nájdete pod článkom. Pomôžete tak rozšíriť informačné pole o faktoch, ktoré sa z iných médií verejnosť nemá ako dozvedieť.