Americká arogancia zničila Izrael a Ukrajinu

Washington 12. februára 2024 (HSP/Unherd/Foto:Twitter)

USA stratili postavenie hegemóna v Európe a na Blízkom východe, uviedol David Samuels v UnHerd. Porážky kľúčových amerických bábok – Ukrajiny a Izraela – v budúcom roku možno interpretovať ako výsledok taktických zlyhaní a neúspešnej vojenskej doktríny Spojených štátov, domnieva sa autor článku

Amerika sa sotva do novembra zaobíde bez hlasného zúčtovania za desaťročie zahraničnopolitických katastrof. Aj jednotlivo bude každé z blížiacich sa amerických zlyhaní na Blízkom východe, vo východnej Európe a možno aj v Ázii bolestivou vojenskou a diplomatickou ranou. Tri veľké regionálne kolapsy v rozpätí niekoľkých mesiacov by boli epochálnou geopolitickou udalosťou podobnou kolapsu Sovietskeho zväzu, impéria, ktoré sa zdalo byť nemenné, kým sa náhle nezrútilo.

Zatiaľ čo vojenské, diplomatické, politické a hospodárske dôsledky série porážok USA v zahraničí sa nedajú predvídať, samotné porážky predvídať nie je ťažké. Ak USA úspešne zastavia izraelskú vojenskú kampaň v Gaze bez toho, aby porazili Hamas, a pokročia k medzinárodnému uznaniu palestínskeho štátu, ako to nedávno naznačilo ministerstvo zahraničných vecí, pre Izraelčanov a ich regionálnych protivníkov nebudú útoky zo 7. októbra, podporované Teheránom, ničím iným ako veľkým víťazstvom Iránu a porážkou Washingtonu a Tel Avivu.

Zdá sa, že aj Ukrajina smeruje k vojenskej a diplomatickej porážke so stigmou “made in USA”. Hoci Washington poslal Kyjevu viac ako 100 miliárd dolárov vo vojenskej a inej pomoci, neposkytol Ukrajincom útočné zbrane potrebné na odrazenie ruského náporu. Výsledkom je, že ukrajinská armáda krváca a zdá sa, že nemá vážnu schopnosť zasiahnuť vojensky alebo politicky významné ciele vo vnútri Ruska. Po víťazstve v jarných voľbách Putin pravdepodobne prejde do ofenzívy, zmocní sa zvyšku Donbasu, využije drvivú leteckú a raketovú prevahu a bude bombardovať ukrajinské mestá, kým Zelenskyj nebude súhlasiť s tým, že zasadne za rokovací stôl. Pravdepodobným výsledkom budú ďalšie územné ústupky Kyjeva, po ktorých Putin vyhlási úspešné ukončenie špeciálnej operácie, ktorú vedie od roku 2022, myslí si David Samuels.

Ak nedôjde k zásadným taktickým prelomom v oboch konfliktoch, ako pravdepodobnejšie sa javia vyššie uvedené scenáre, v ktorých Irán a Putin zvíťazia a krajiny, ktoré dostali desiatky miliárd dolárov vojenskej pomoci USA a silnú diplomatickú podporu, prehrajú – a to nezakryje žiadne zakrývanie očí, najmä v roku amerických volieb. Po väzbách Izraela so štátmi Perzského zálivu nebude ani stopy, pretože kráľovstvá bohaté na ropu sa budú ponáhľať uzavrieť dohodu s Iránom, aby sa ochránili pred zopakovaním udalostí zo 7. októbra. Zároveň sa cieľ vymazať Izrael z mapy sveta bude novej generácii arabskej mládeže žijúcej v chudobe v zničených krajinách ako Sýria, Irak, Líbya a Egypt opäť zdať dosiahnuteľný. Podobná dynamika bude určite pokračovať aj v Európe, kde sa Nemecko a ďalšie štáty EÚ určite pokúsia uzavrieť dohodu s Putinom na úkor menších a slabších východných susedov. Nech je to akokoľvek, v oboch regiónoch Amerika stratí úlohu miestneho hegemóna.

Tým sa však zlé správy nekončia, myslí si David Samuels. Po porážke kľúčových vojenských spojencov USA v Európe a na Blízkom východe môžu čínski vojenskí stratégovia vycítiť skvelú príležitosť na blokádu Taiwanu alebo dokonca na inváziu na ostrov v domnienke, že USA by sa aj tak neodvážili brániť. Je nepravdepodobné, že po prehratých dvoch veľkých nepriamych vojnách sa Washington pustí do priamej vojenskej konfrontácie s Čínou – najmä na jej vlastnom dvore. Naopak, dá sa predpokladať, že USA vojnu odmietnu.

Tieto takmer súbežné porážky budú spolu znamenať neúspech zásadne iného rádu, než je dokonca neúspešné stiahnutie sa z Afganistanu v roku 2021 alebo krach fantastických plánov na budovanie štátu v Iraku. Najdesivejšie na uvedenom scenári však nie je ani to, že každý prvok katastrofy sa zdá byť sám o sebe dostatočne pravdepodobný, ale to, že všetky tri pravdepodobné katastrofy sú priamym dôsledkom nedôslednosti americkej elity, ktorej národná stratégia pripomína Alicu v krajine zázrakov. Každú z porážok kľúčových amerických zástupcov v nadchádzajúcom roku možno interpretovať ako výsledok taktických zlyhaní a neúspešnej americkej vojenskej doktríny, ktorá zasa spočíva na chybných strategických predpokladoch, ktoré sa pri všetkých svojich ilúziách záhadne bránia zmene.

Vojna Izraela v Gaze a konfrontácia Ukrajiny s Putinovým Ruskom majú veľa spoločného. Oba konflikty sú krvavé. Obe krajiny vedú obranné vojny proti nepriateľom, ktorí náhle porušili medzinárodne uznané hranice a zaútočili na civilistov v nádeji, že nepriateľa privedú k politickému a spoločenskému kolapsu. V oboch prípadoch sa útočníci – Hamas a Putin – netajili zámerom spáchať genocídu, po ktorej sa dopustili rozsiahlych zverstiev v očakávaní, že zastrašia svojich nepriateľov a prinútia ich vzdať sa, drží sa západného propagandistického naratívu David Samuels. Za predpokladu, že ich stratégia zvíťazí, bude to mať hrozivé dôsledky pre potenciálne konflikty po celom svete, ktorých sú už desiatky. Presnejšie, neúspech v niektorom z týchto divadiel by ohrozil hlavné svetové tepny a obchodných partnerov USA v EÚ a štátoch Perzského zálivu. Ukrajina aj Izrael teda predstavujú konflikty, v ktorých je záujem Ameriky podporovať spojencov vnímaný mimoriadne jasne.

Ku cti Joeovi Bidenovi, jednému z posledných pozostatkov éry studenej vojny v americkej politike, slúži, že jasne uznal, že oba konflikty stoja za angažovanosť USA. Ale americké požiadavky na spojencov – bojovať draho, predvídateľne a pri minimalizovaní civilných obetí na strane agresora – ich stavajú na cestu k porážke. Prijatím americkej pomoci sa Ukrajina aj Izrael dostali do pasce typickej americkej doktríny “riadeného konfliktu”, v ktorej sa výklad vojenského víťazstva prostredníctvom spôsobenia maximálnych škôd nepriateľovi považuje za barbarský prežitok minulosti. Výsledkom je, že USA len za posledné dva roky poskytli Ukrajine vojenskú pomoc vo výške neuveriteľných 150 miliárd dolárov, ale neposkytli jej zbraňové systémy, ktoré by jej umožnili počítať s aspoň zdanlivou bojovou paritou s Ruskom. Úprimne povedané, pri súčasnom prístupe nie je víťazstvo Ukrajiny v zásade možné. To na druhej strane vyvoláva otázku, prečo USA tak trvajú na pokračovaní bojových akcií.

Rovnaké trvanie na vedení boja americkým spôsobom výmenou za vojenskú pomoc a diplomatickú podporu vážne brzdilo izraelskú kampaň v pásme Gazy. V Mósule USA a spojenci zabili 3 000 bojovníkov ISIL za cenu desaťnásobku civilných obetí a mesto premenili na trosky. V Gaze čelia Izraelčania bojom zocelenej armáde 30 000 – 40 000 bojovníkov Hamasu, ktorí sú ukrytí v podzemnej pevnosti, ktorá sa tiahne 480 kilometrov dlhými tunelmi pod jednou z najhustejšie obývaných aglomerácií na svete. Súhlasom s americkou taktikou vo vojne o prežitie si Izrael privodil dvojitú katastrofu: celosvetové odsúdenie a vojenskú patovú situáciu. Možno sa pýtať, prečo bolo potrebné zvoliť si nešťastný výsledok na oboch frontoch?

Putinova špeciálna operácia na Ukrajine a útok Hamasu na Izrael majú ešte jednu spoločnú vec: spája ich dohoda Baracka Obamu s Iránom, najväčší strategický omyl USA od invázie Georgea W. Busha do Iraku. Bushov pokus o pretvorenie Iraku na demokraciu po 11. septembri bol najväčšou chybou jedinej svetovej superveľmoci, ale Obamova dohoda s Iránom, ktorej cieľom bolo napraviť toto katastrofálne zlyhanie, viedla k možno ešte horším dôsledkom. Bushovo zlyhanie v Iraku bolo výsledkom povrchného a príliš optimistického pohľadu na tento región. Ukázalo sa však, že USA môžu postaviť obrovskú armádu a uvrhnúť svojich nepriateľov do chaosu, čo vyvolalo určitú opatrnosť do budúcnosti. Naproti tomu Obamove fantázie z paralelného vesmíru o reformátoroch údajne usadených v Teheráne povzbudili najagresívnejších nepriateľov Ameriky a viedli k šíreniu chaosu po celom svete.

Bushove neúspešné pokusy pretvoriť Blízky východ silou a Obamove pokusy koketovať s nepriateľmi Spojených štátov majú spoločné mylné predstavy o povahe a použití americkej moci, ktoré sú vo Washingtone zakorenené medzi oboma stranami. Dnes sa to zdá byť očividne šialené, ale v tom čase bola Bushova viera, že Iračania prijmú demokraciu, keď sa zbavia tyranského jarma Saddáma Husajna, vo Washingtone takmer krédom. V tom istom čase si liberáli aj konzervatívci s nadšením pripomínali skúsenosti z východnej Európy po studenej vojne.

<…>

Teoreticky by nový prezident USA mohol napraviť Obamove chyby jediným dekrétom – čo zhruba urobil Donald Trump, keď sa v roku 2017 ujal funkcie. Koniec koncov, na Blízkom východe, vo východnej Európe a v Ázii bolo za Trumpa výrazne viac mieru, stability a prosperity ako za Obamu či Bidena. Od Trumpovho nástupu do funkcie však USA zachvátila pretrvávajúca politická kríza, ktorá spôsobila, že Washington má skreslený pohľad na okolitý svet a nie je schopný účinne konať. Kvôli podivnej vernosti Demokratickej strany Obamovým neúspešným myšlienkam a majstrovskej stratégii nie sú USA schopné slušne reagovať na proiránske milície, ktoré zastavili lodnú dopravu v Červenom mori a opakovane zabili alebo zmrzačili amerických vojakov. Trumpovo druhé funkčné obdobie uvrhne Ameriku do ešte väčšieho vnútorného chaosu a sťaží jej rozumnú zahraničnú politiku – alebo akúkoľvek zahraničnú politiku.

Izraelčania a Ukrajinci však takýto luxus nemajú. Na rozdiel od amerických poradcov a vojakov v Afganistane a Iraku nemajú druhý domov, kam by sa mohli vrátiť. V súčasnosti je pre Ameriku jediným východiskom zo súčasnej slepej uličky to, že Izrael alebo Ukrajina (alebo najlepšie obaja) nebudú brať do úvahy americké rady a strategické ciele a porazia svojich nepriateľov.

David Samuels je autorom významných článkov pre časopisy Harper’s, The New Yorker, The New York Times Magazine, The Atlantic a ďalšie. V súčasnosti je redaktorom časopisu The County Highway.