Ako vidí encyklopédia Brokgauza a Efrona z konca 19-teho storočia Slovákov?

Bratislava 8. júna 2016 (HSP/Foto: wikipedia)

Známa encyklopédia Brokgauza a Efrona sa vydávala v cárskom Rusku v druhej polovici XIX. storočia, redigovala a dopĺňala sa až do Októbrovej revolúcie. Pre ruskú inteligenciu Encyklopédia Brokgauza a Efrona znamenala to, čo neskôr stelesňovala pre sovietsku spoločnosť „Veľká sovietska encyklopédia“. Je prirodzené, že posledná poskytovala oveľa viac informácií z prírodovedeckých disciplín, než jej predrevolučný analóg. Zato však Brokgauz a Efron prevyšuje, podľa nášho názoru, sovietsky prameň osvety v citlivejších spoločenskovedných a humanitných záležitostiach, najmä na pozadí obligatórnych ideologických „komentárov“ sovietskej epochy.

Veľmi nás zaujal článok z predmetnej encyklopédie o Slovákoch a imidž, ktorý požívali v očiach ruských encyklopedistov XIX. storočia. Po prečítaní doleuvedeného slovenského prekladu článku zistíme, že v ňom boli zachytené mnohé nadčasové vlastnosti slovenského národa, ktoré by bolo vhodné oživiť v pamäti v dobe, kedy Európa čelí najväčšej civilizačnej výzve od čias Druhej svetovej vojny – zväčšujúcemu sa s každým dňom návalu migrantov. Ktorý, ako sa oprávnene predpokladá, bude len a len narastať, predovšetkým „vďaka“ všadeprítomnému a direktívne nanucovanému multikulturalizmu, kozmopolitizmu a ikonizovanému poňatiu tolerancie. Výsledkom intenzívneho vštepovania týchto lživých axióm, popri erózii základných pojmov – národ, vlasť, patriotizmus (spravidla ociachovaných ako „nacionalizmus“, „šovinizmus“, „fašizmus“) – sa stala neschopnosť vypracovať adekvátne politicko-behaviorálne modely riadenia a riešenia, ktoré by napomáhali intercivilizačnému bezkonfliktnému spolunažívaniu v Európe a normalizácii situácie v krajinách pôvodu migrantov.

Práve naopak, sme svedkami toho, že namiesto neodkladného riešenia týchto už aj pre Európu existenciálnych problémov bruselské a východoeurópske elity zbesilo maľujú čerta tam, kde ho niet, a pod burácajúcu propagandu „nevyhnutnosti navýšenia permanentnej vojenskej prítomnosti NATO kvôli hrozbe ruskej agresie“ (garancia bezpečia a beztrestnosti pre skorumpované a vlastizradné elity postsocialistických štátov) sa európska spoločnosť čoraz viac fašizuje. Fašizmus v jeho kvintesenciálnom poňatí symbolizuje spojenectvo štátneho aparátu a veľkokapitálu za účelom potláčania, terorizovania a ideologickú indoktrináciu majoritného obyvateľstva.

Zatiaľ sme svedkami len prvých lastovičiek, ako je verejne a sebaisto deklarovaný zámer monitorovať, sankcionovať a trestne stíhať alternatívne weby, ktoré sú pokrytecky a hanlivo označované za „zavádzajúce a propagandistické“. Otázka, nakoľko sa podobné konanie snúbi so zásadami demokracie a slobody slova, ktoré naši pravdoláskari majú neustále v ústach, akosi nikoho z tých frajerov netrápi. V princípe sa nemáme čo čudovať, veď dnešné elity v postsocialistických krajinách na 80-90 percent tvoria bývalí aparátčici, nomenklatúra a „tajní“, t.j. prerodená elita prednovembrová, ktorej morálne zásady a nekalé praktiky zostali navidomoči nezmenené, a sú rozhodnutí postupovať proti skutočným odhaľovateľom ich bezuzdnej vojnovej propagandy a skutočným neideologizovaným zdrojom spoločensko-politickej osvety svojimi nehanebnými totalitnými metódami. Jedným z pilierov kultúrnej politiky ponovembrových elít sa stalo aj neustále démonizovanie vlastnej minulosti, kultivovanie komplexov menejcennosti a primitivizovaná, situačná a konjunkturálna interpretácia (skôr misinterpretácia) národných dejín tej-ktorej krajiny.

Ďalším a nemenej významným pilierom kultúrno-ideologickej ponovembrovej politiky, ako aj politiky Európy a kolektívneho Západu, povýšeným na úroveň celoeurópskej hodnotovej orientácie a ideológie, je sústavná a plánovitá demonizácia Ruska ako krajiny, očierňovanie jeho politického vedenia, totálna negácia akýchkoľvek zásluh tejto slovanskej krajiny na budovaní európskej identity, až po najvypuklejšie prejavy rusofóbie v Poľsku a Pobaltí, ktoré sú charakteristické selektívnym a cieľavedomým znevažovaním a občiansko-právnym sankcionovaním Rusov ako etnika. Prakticky každý dnes vie, že status státisícov Rusov v pobaltských členských krajinách Európskej Únie bezvýhradne kopíruje systém juhoafrického apartheidu či nacistického zaobchádzania so Židmi po vydaní Norimberských zákonov. To práve Rusov, aktívnych a svedomitých občanov EU, ktorí vykazujú navonok ideologickú neoblomnosť a genetickú náchylnosť slobodne interpretovať, hodnotiť a selektovať informácie, sa bruselskí eurokrati a vlastizradcovia z východoeurópskych krajín boja priam paranoidálne, a práve ich budú čoskoro monitorovať, usvedčovať ako špiónov, teroristov a stíhať ako „nepriateľov európskej civilizácie“. Čože sú úbohí mierumilovní arabskí utečenci na pozadí predstaviteľov slobodymyseľného ruského etnika, o ktorom ešte zakladateľ CIA A. Dulles povedal, že je to „najnepokornejší národ na Zemi“?

Pritom práve Rusi, ako málokto iní, na príklade svojich vlastných porevolučných a post- sovietskych emigračných vĺn ukázali, ako sa správne integrovať do majoritnej spoločnosti.

Pre ruských emigrantov a ruskojazyčných občanov EÚ (v Nemecku cca. 5 mln, veľké komunity sú taktiež v Británii, Taliansku, Španielsku a Grécku, nehovoriac o Pobaltí a východoeurópskych slovanských krajinách) bolo od momentu ich presťahovania do nových krajín jasné a bezproblémovo akceptované, že adekvátna integrácia do spoločnosti, osvojenie si jej tradícií, mravnostných imperatív, naučenie sa jazyka „hostiteľskej“ krajiny sú nevyhnutné a samozrejmé pre každého „emigranta“. Sotva sa to dá povedať o migrantoch, ktorých sexuálne výstrelky a nanajvýš opovržlivý vzťah k hostiteľským krajinám sú dávno verejným tajomstvom, ktoré sa média snažia zatutlať, zamlčať, a keď sa prevalí nejaká „kauza“ – vysekávať z toho migrantov a tvrdiť, že „skutky jednotlivých násilníkov nemôžu byť kritériom hodnotenia migrantskej komunity“…

Existencia kvázinacistických pobaltských štátov v rámci „demokratickej európskej rodiny“, verejné zamlčovanie a ne-iniciovanie voči týmto krajinám súdneho konania sa dá vysvetliť aj ako tichý náznak toho, aký je skutočný vzťah terajších bruselských elít vo vzťahu k Rusom ako etniku. Na príklade tichého schvaľovania skutkov kyjevskej vlády, na príklade absolútneho mlčania v prípade tragédie z Odessy 2. mája 2014 sa stalo očividným, že rusofóbia je dnes inštrumentalizovaná a vštepovaná ako celoeurópska hodnota, ako ideologický pilier kolektívneho Západu.

Avšak rovnako ako je propagovanie nenávisti ku komunizmu skrytou formou rusofóbie, tak aj rusofóbia v konečnom dôsledku predpokladá nepriazeň a odnárodnenie VŠETKÝCH BEZ VÝNIMKY SLOVANSKÝCH ETNÍK.

Vcelku predvídateľne sa dá očakávať, že s najbližším stupňovaním napätia vo vzťahoch Ruska a Západu sa posledný bude snažiť, ako už toľkokrát v jeho prolhanej histórii, v rámci vyvíjania nátlaku na „ruského partnera“ verejne stíhať, provokovať a terorizovať ruské obyvateľstvo Európy. Nech však nikoho, ani najzarytejších „eurokolaboracionistov“, zdanie neklame. Pobaltskí Rusi budú prvým „demografickým materiálom“, na ktorom budú oprobované všetky skvosty súčasného fašizmu, predpokladajúce vytvorenie izolovaných ghett, pogromy a psychologicko-vojenský teror pomocou medzinárodných jednotiek NATO na ich území.

Ak tento špinavý zámer prejde, potom budú protiruské pogromy len prvou vlnou. Ďalší úder utŕžia slovanské štáty – Slovensko, Slovinsko, Česko a Bulharsko. Čiže tie, kde sa rusofóbii nedarí tak dobre, ako v Poľsku, na Ukrajine, v Pobaltí či na Západe. Zatiaľ je situácia ešte chvalabohu pod kontrolou a vojna prebieha len na informačnom poli. Je pritom nemenej nemilosrdná, než tá „ostrá a horúca“, s využitím všetkých podrazáckych aj ohováračskych metód, na aké je schopná tzv. „štvrtá moc“ – médiá.

Ako nedávno povedal V. Putin na mediálnom fóre, organizovanom ruským informačným holdingom „Rossija segodnja“, má kolektívny Západ veľmi zvláštnu predstavu o slobode prejavu. Ak sa mi informácia hodí, je všetko v poriadku. Akákoľvek iná, alternatívna či protichodná, je označovaná za propagandu a dezinformáciu.

Pričom týmito pojmami nálepkujú nie jednotlivé články, nesnažia sa argumentovane diskutovať o sporných momentoch – HRAŤ FÉROVO A DÔVODIŤ, ARGUMENTOVAŤ, OBHAJOVAŤ, PREDKLADAŤ – ale označia tak celé informačné domény, platformy a osvetové weby.

Prakticky každá informácia, ktorá sa zjavuje na mainstreamových weboch v súvislosti s Ruskom, je negatívne zafarbená. A prakticky každá informácia ruského pôvodu je označovaná za propagandu. Tomu sa hovorí totálna informačná vojna. V tejto súvislosti by ma zaujímalo, či nasledovné riadky z ruskej predrevolučnej encyklopédie z XIX. storočia naši moralisti a mimovládny sektor tiež budú považovať za propagandu:

Zovňajšok a zručnosti

„…Vo fyzickom aj hodnotovom pláne majú Slováci veľa spoločného s Čechmi, od ktorých sa odlišujú len v takej miere, v akej sa maloruská vetva ruského národa odlišuje od veľkoruskej. Typický Slovák vyniká vysokým vzrastom a značnou fyzickou silou, osobitne v horách Liptovských, Trenčianskych a Zvolenských; niektoré oblasti Liptovského komitátu sú preslávené bohatierskym zovňajškom svojich mládencov. Slovák je pracovitý a svedomitý pracovník; najradšej sa venuje poľnohospodárstvu a pastierstvu, a ak mu v rodnom kraji nie sú naklonené okolnosti, vydáva sa „do sveta“ na zárobky.

Značný počet Slovákov cestuje na zárobky do Ameriky, kde sú známi ako vytrvalí a nenároční pracovníci a s úspechom konkurujú tamojším Írom. Slovák sa vie postarať o dobytok, dobre zvládne ľubovoľnú prácu v poľnohospodárstve, vyniká v remeslách, môže byť obchodníkom, baníkom, závozníkom, tesárom; jedným slovom Slovák je, takpovediac, „majster na všetky ruky“, čo predstavuje najpríbuznejšiu vlastnosť Slovákov a Rusov.

Charakter, umelecké sklony

Podobne našim Malorusom, Slovák sa rád rozpráva s ľuďmi, so svojimi domácimi zvieratami, so stromami okolo svojej chaty, s hviezdami na nebi, s celou oduševnenou a neoduševnenou prírodou navôkol, ktorú zhmotňuje a ospevuje v svojej predstavivosti a svojom svetonázore. Súc básnikom v duši, je Slovák zároveň umelcom slova i zvuku: po Cigánoch sú Slováci najhudobnejším z národov Uhorska; v každej ich obci je miesto, kde sa ľudia stretávajú pri speve, hudbe či tancovačke. Slovák spieva aj v radosti, aj v zármutku, a vylieva v piesňach svoju dušu. Nie nadarmo koluje írečité príslovie – „Kde je Slovenka, tam je spev“ ,“ (Je pozoruhodné, že v Encyklopédii Brokgauza a Efrona je na danom mieste použitý výraz словенка, čo znie ako „Slovenka“, líšiac sa tým od súčasného ruského ženského pomenovania „Slovačka“, zatiaľ čo pojem „Slovenka“ z XIX. storočia sa dnes atribuuje výlučne „Slovinkám“ zo Slovinska.)

„…Slovák uprednostňuje vo svojom odeve pestré a veselé farby: bielu, červenú a modrú. Za pásku či šnúrku jeho širokého klobúka je vždy zapichnutý nejaký kvietok. Pri celej svojej poetickosti, sviežosti a živosti sa Slovák odlišuje solídnym a serióznym zovňajškom, pripomínajúc tým našich Malorusov. Slovákovi trvá, kým prijme a akceptuje novátorstvo, ale ak si už „vkliesni do hlavy nejakú myšlienku, tak mu ju potom odtiaľ hoc aj bitkou sotva niekto vybije“. Slovák je konzervatívny v rodinnom aj spoločenskom živote, rovnako aj v politike. Patriarchálnosť je dodnes hlboko zakorenená v rodinnom živote Slovákov, výsledkom čoho sa málokedy snažia vystúpiť nad úroveň záujmov praktického života.

Taktiež sa medzi Slovákmi zachovávajú starodávne obyčaje a obrady pri narodení, krste, pohrebe a iných dôležitých momentoch života. Sú zachované aj staré povery, pohanské veštecké kulty a pranostiky v období niektorých sviatkov, predovšetkým vianočných.

Podobne našim Malorusom Slováci veria, že o polnoci na Štedrý Večer sú voly nadelené schopnosťou rozprávať ľudským hlasom, a preto im dávajú niečo zo zvyškov štedrovečernej hostiny. Koniec Veľkého Pôstu a Fašiangy slávia Slováci veselo a bujaro, s maskami ako v Čechách, pričom každý sa snaží vyskočiť vyššie, aby také vysoké rástlo konope. Takýmto málo dynamickým mravnostne aj intelektuálne zostáva Slovák vo všetkých smeroch, no pod touto „flegmatickosťou“ sa schovávajú bohaté sily – duševné aj cnostné. Keď okolnosti privodia dynamizáciu národa alebo aktivizujú individuálne osobnosti, tieto prírodné vnútorné sily sa okamžite začínajú prejavovať navonok. Vtedy Slováci javia svetu aj neúnavných bojovníkov za národnú vec, akými sú Hurbán, Hodža a iní, prenikavých mysliteľov a básnikov, ktorí národnú myšlienku obhajujú slovom, ako Ľ. Štúr alebo v našej dobe Hurban Vajanský. Vôbec sú Slováci „jedným z najobdarenejších a najviac nám, Rusom, súcitiacim slovanským plemenom“, ako hovorí Prof. V.I. Lamanský v svojom predslove k ruskému vydaniu spisu Ľudovíta Štúra „Slovanstvo a svet budúcnosti“ roku 1867. A medzitým je práve slovenský národ jedným z najviac utláčaných v slovanskej rodine národov.

Veľa si Slováci vytrpeli v dobách náboženského prenasledovania, ktorým položil koniec len Tolerančný patent Jozefa II. Šľachta slovenského pôvodu, ako aj iných uhorských národností, sa postupne odcudzila svojmu národu a vliala sa do celouhorskej aristokracie. Tým ťažším sa stával údel pospolitého ľudu. Inertní a rozumovo leniví Slováci predstavovali prekrásny „etnografický materiál“ pre osvieženie maďarskej krvi, a preto bola proti nim namierená najsilnejšia vlna maďarizácie. Maďarské povstanie proti Rakúsku bolo sprevádzané povstaním Slovákov proti Maďarom (1848-49). Medzi Slovákmi sa vtedy zjavili vlastní politickí dejatelia – Hurban, Hodža a iní. Ich snahy neboli márne: hoci Slováci nič nevyhrali vo svojom politickom postavení, ničmenej stihlo podrásť nové pokolenie, preniknuté vlastenectvom. Roku 1861 bola založená „Matica slovenská“, obnovila sa literárna aj spoločenská činnosť, no politicky národnosť zostala a dodnes zostáva bezbrannou. U Slovákov sa dlhšie, než u Moravanov a tobôž Čechov, kde-tade zachovalo aj slovanské písmo, aj slovanské kláštory so slovanskou bohoslužbou.

Vôbec počas takmer celého obdobia panovania prvej uhorskej dynastie Arpádovcov (ktorá vymrela so smrťou kráľa Ondreja III roku 1301) bol slovanský živel v Uhorsku často dominujúci a zohrával rozhodujúcu úlohu pri kráľovskom dvore vďaka sobášom Arpádovcov s kňažnami slovanských dynastií Piastovcov, Rurikovcov a Přemyslovcov.

V XI.-XIII storočí sa pri dvore Arpádovcov zrodil osobitný zmiešaný slovanský jazyk, tým viac, že slovanské kňažné a brides-to-be prichádzali do Uhorska v sprievode svojich krajanov a krajaniek, väčšina z ktorých navždy alebo nadlho zostávala pri svojich feudálnych suverénoch. Slovanské matky-kráľovné svoje budúce kráľovské deti učili doma poľštinu alebo ruštinu, srbské a české nárečia, ktoré v tých dobách boli navzájom oveľa príbuznejšie, než dnes…“

A na záver povieme všetkým váženým čitateľom, aby v žiadnom prípade nešírili, nestotožňovali sa ani neschvaľovali podobné informácie, pretože sa jedná o prefíkanú a úlisnú ruskú propagandu, ktorá má za účel vzbudiť v Slovákoch šovinistické sklony a bola redigovaná osobne Putinom. Na všetko, čo ste prečítali, ihneď zabudnite, pretože to ohrozuje Vašu európsku multikultúrnu identitu a tolerantnú duševnú integritu.

Stano Slabeycius