Azerbajdžanskí ekoaktivisti už takmer mesiac blokujú Lačinský koridor, jedinú cestu spájajúcu Náhorný Karabach s vlastným Arménskom. Požadujú zastavenie podľa nich nezákonnej ťažby na azerbajdžanskom území, ako aj prevozu zbraní (konkrétne mín) cez koridor. Úradníci v hlavnom meste regiónu Stepanakerte de facto pozvali medzinárodných expertov, aby skontrolovali míny, ktoré podľa nich fungujú “v najlepších štandardoch”, a odmietli tvrdenia Baku, že cesta sa využíva na prepravu zbraní. Azerbajdžan však naďalej nalieha na otázku transferu zbraní na medzinárodnej scéne.

Tieto otázky predstavujú riziko opätovného rozpútania vojny medzi Arménskom a Azerbajdžanom, čo môže mať katastrofálne dôsledky pre stabilitu v regióne, keďže zaneprázdnené Rusko už nemusí byť schopné udržať mier.

Arménske ministerstvo zahraničných vecí nedávno varovalo, že “nebezpečenstvo podvýživy je pre 120 000 Arménov v regióne citeľné”. Vzhľadom na to, že cez koridor sa do Náhorného Karabachu dostávalo 400 ton základných zásob každý deň, pokračujúca blokáda pravdepodobne vyvolá vážnu humanitárnu krízu, keďže len niekoľkým konvojom Červeného kríža bolo umožnené prejsť v prípade naliehavých lekárskych prípadov. Jediným alternatívnym dopravným prostriedkom do Náhorného Karabachu je letisko, ktoré sa nachádza tesne pri Stepanakerte, ale v súčasnosti sa využíva výlučne na zásobovanie a rotáciu ruských mierových síl.

Letisko, ktoré sa koncom minulého mesiaca stalo dejiskom arménskeho protestu, sa navyše už desaťročia nevyužíva na civilné účely a Baku pohrozilo, že na jeho prípadné ďalšie využívanie bude reagovať rázne vzhľadom na to, že sa nachádza v rámci medzinárodne uznaných hraníc Azerbajdžanu.

Európska únia a Spojené štáty od začiatku blokády 12. decembra vyzvali Azerbajdžan, aby zabezpečil slobodu a bezpečnosť pohybu pozdĺž koridoru. Tieto výzvy však neboli podporené žiadnym skutočným tlakom na Azerbajdžan a zdá sa, že nemali žiadny vplyv na rozhodovanie Baku. Turecko, najvernejší podporovateľ Azerbajdžanu a dodávateľ zbraní, medzitým od začiatku vojny na Ukrajine rozkvitlo ako globálny mocenský sprostredkovateľ. Ankara, ktorá odmietla presadzovať západné sankcie voči Rusku a zohrala hlavnú úlohu (popri OSN) pri minuloročnej dohode o vývoze obilia medzi Kyjevom a Moskvou, sa v niektorých ohľadoch stala pre Kremeľ nenahraditeľnou. Zdá sa, že Azerbajdžan využíva novonadobudnutý vplyv svojho spojenca, ako aj svoj vlastný výrazne zvýšený význam pri dodávkach plynu do Európy, na presadzovanie svojich záujmov na južnom Kaukaze.

Arménske skupiny z diaspóry a niektoré medzinárodné mimovládne organizácie pre ľudské práva vrátane organizácií Genocide Watch a The Lemkin Institute for Genocide Prevention podpísali list, v ktorom upozorňujú na vážny potenciál etnických čistiek, ktorým v súčasnosti čelia obyvatelia Náhorného Karabachu v dôsledku krokov Baku, a Arméni v regióne sa obávajú o svoje prežitie.

Na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN minulý mesiac Spojené štáty spolu so svojimi spojencami zaujali rozhodný postoj a vyzvali na otvorenie koridoru a ukončenie blokády. Hoci sa po zasadnutí plánovalo zverejniť vyhlásenie Rady, nikdy sa neuskutočnilo po diplomatickej roztržke, do ktorej sa zapojili obe strany, Francúzsko a Rusko. V každom prípade by humanitárna kríza v Náhornom Karabachu predstavovala pre americkú a francúzsku vládu prinajmenšom vážny politický problém vzhľadom na veľké a politicky vplyvné arménske komunity v oboch krajinách.

Washington však má možnosť ovplyvniť situáciu výraznejšie, myslí si Artin DerSimonian. Mal by vyvíjať väčší diplomatický tlak na Azerbajdžan ako doteraz, aby okamžite otvoril koridor, a zároveň koordinovať svoju činnosť s Jerevanom a Moskvou s cieľom zabezpečiť, aby sa obavy Baku riešili v medziach dohody o prímerí z novembra 2020.  Kľúčovým záujmom Baku aj Ankary je vytvorenie takzvaného Zangezeurského koridoru, ktorý by spojil azerbajdžanskú exklávu Nachčivan (ktorá hraničí s Tureckom) s pevninským Azerbajdžanom, čím by vzniklo priame spojenie medzi oboma krajinami, čo je scenár, proti ktorému dôrazne vystupujú Irán a Arménsko.

Presne to, aká sila by kontrolovala takúto dopravnú trasu, ktorá by prechádzala arménskym južným regiónom Sjunik, sa stalo sporným bodom rokovaní po dohode o prímerí. Azerbajdžan medzitým prejavil ochotu vyvinúť vojenský tlak na urýchlenie rokovaní. Vzhľadom na túto situáciu by mal Washington podporovať ďalšie rokovania s cieľom dosiahnuť pokrok v regionálnom mieri a znížiť napätie prostredníctvom diplomatického riešenia prijateľného pre všetky zúčastnené strany.

Okrem toho by sa Washington mal usilovať o ďalšie kroky v Bezpečnostnej rade OSN s cieľom vyriešiť krízu na lačínskom koridore v medzinárodnom rámci, pokračuje Artin DerSimonian. Ak by však takéto diplomatické kroky nepriniesli ovocie, Washington by mohol podporiť humanitárny letecký transport, ktorý by do Náhorného Karabachu dopravil zúfalo potrebné zásoby.

Hoci existujú obmedzenia, pokiaľ ide o to, aký tlak môže Washington vyvinúť a za aké nitky môže ťahať, aby sa situácia vyriešila, existuje jasná potreba, aby Bidenova administratíva konala rozhodnejšie, aby zabránila masovému hladomoru alebo ešte horším situáciám na južnom Kaukaze, uzatvára svoj príspevok Artin DerSimonian.