Ako Slovensko ostalo s holým zadkom

Odoberajte nás cez

0

08. novembra 2021

Bratislava 8. novembra 2021 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Pred tridsiatimi rokmi sa vo vtedajšom Česko-Slovensku začala registrácia občanov do prvej vlny kupónovej privatizácie. Malo ísť o rýchlu premenu štátnych podnikov na akciové, čiže účastinné spoločnosti, ktorých účastiny potom mohli získať občana za tzv. investičné kupóny. Každý nad 18 rokov mohol si kúpiť kupónovú knižku za 1000 korún plus 35-korunový poplatok. V knižke boli šeky v hodnote 1000 bodov, a tie sa následne zamieňali za účastiny toho-ktorého podniku, ktorých počet určil záujem: čím väčší záujem, tým menej účastín a naopak.

Podľa ekonóma zo Slovenskej akadémie vied Vladimíra Baláža „Kupónová privatizácia je smutným príbehom slovenských ekonomických dejín, zodpovedá však divokej dobe, ktorá po revolúcii panovala,“ zhodnotil pre TASR. „Implementoval sa tu nejaký systém privatizácie podstatnej časti národného majetku v prostredí, ktoré na to nebolo absolútne pripravené. S odstupom času sa ukázalo, že to bol jeden z najhorších možných nápadov, ktoré sa na Slovensku v oblasti ekonomickej politiky realizovali, najmä preto, že bežní ľudia podľahli lákaniu zo strany tzv. investičných fondov, teda finančných skupín, ktoré mohli kupónové knižky lacno skúpiť.“ Baláž konštatuje, že „kupónová privatizácia sa vlastne stala základom vzniku rozdelenia majetku a etablovania tých finančných skupín, ktoré vládnu na Slovensku doteraz.“

Viac ako 71 percent svojich kupónov zverili občania Slovenska a Česka do rúk niektorého z 264 investičných fondov – len necelá tretina ľudí si sama vyberala podniky, do ktorých chcela investovať. Viaceré investičné fondy nepodnikali seriózne a malým investorom sa nevrátili ani vložené prostriedky. Pravda, mnohé z fondov skrachovali, resp. „vyviezli“ získané hodnoty do daňových rajov. Symbolom tunelovania sa stali Harvardské fondy a ich „istota desaťnásobku“. Zmizlo z nich 16 miliárd korún a ich šéf Viktor Kožený bol v neprítomnosti odsúdený na desať rokov.

Iný názor na „kupónku“ mal ekonóm a niekdajší minister privatizácie Tomáš Ježek, ktorý pred rokom 2017 v rozhovore pre Český rozhlas povedal, že kupónová privatizácia predstavovala po páde komunistického režimu jeden zo spôsobov, akým sa dali previesť do súkromných rúk podniky, ktoré dovtedy vlastnil štát. „Keď ľudia nemajú peniaze, teda kapitál, musí sa nájsť spôsob, ako majetok rozdať, pretože sa nedá predávať. Od toho sa rozvinula myšlienka kupónovej privatizácie,“ spomínal na začiatky privatizácie ako jeden zo spoluautorov „kupónky“ Ježek. Ďalším bol neskorší český prezident Václav Klaus, podľa ktorého „kupónová privatizácia bola východiskom z núdze.“

„Omnoho lepším spôsobom privatizácie bol ten, keď sa podnik predal kvalitnému zahraničnému investorovi,“ namieta Baláž. „Ten nielen že podnik nevytuneloval, ale naopak, priniesol tam nové impulzy, nové technológie – a tie sú najdôležitejšie,“ čo ilustroval na príklade privatizácie Bratislavských automobilových závodov, z ktorých sa stal bratislavský Volkswagen.“ Baláž tento podnik považuje v súčasnosti za vlajkovú loď slovenského hospodárstva, ktorá používa špičkové technológie, zamestnáva tisíce ľudí a je hlavnou firmou, ktorá vyváža slovenskú produkciu do zahraničia. Baláž však dodal, že toto všetko hodnotí s odstupom 30 rokov. V tom čase sa mu myšlienka kupónovej privatizácie pozdávala, považoval to za pokrokový a progresívny nápad. „Dnes po tých 30 rokoch samozrejme vidím, že to boli hlúposti, ale to preto, že som o 30 rokov starší.“

Druhú vlnu kupónovej privatizácie na Slovensku zastavili s vcelku pravdivým odôvodnením, že rozsah podvodov a korupcie, najmä zo strany investičných fondov bol v prvej vlne priveľký. „Kupónku“ nahradilo „odškodňovanie“ dlhopisovou metódou. Záujemca zaplatil tisíc korún za kúpu štátneho dlhopisu splatného v roku 2000 (a neskôr) mu vyplatili štrnásť tisíc korún. Súbežne však pokračovalo  delenie „štátneho koláča“, teda privatizácia. V rámci doktríny o vytváraní vlastnej kapitálotvornej vrstvy sa spoločné vlastníctvo rapídne zmenšovalo a za neobyčajne výhodných podmienok získavali ho stranícky spriatelení budúci miliardári. Ako spôsob privatizácie sa zásadne uprednostňoval priamy predaj vopred určenému domácemu záujemcovi, čo zahraniční poradcovia a informátori len veľmi ťažko vedeli vysvetliť doma – a hromy-blesky padali na Mečiarovu vládu.

Masívny výpredaj slovenského majetku vyvrcholil počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu. Privatizovalo a sprivatizovalo sa všetko. Durindovci predali tesne pred voľbami 2002 tri najväčšie slovenské banky: VÚB talianskej skupine IntesaBci, Slovenskú sporiteľňu rakúskej skupine Erste a IRB maďarskej skupine OTP – v tomto prípade iba za päťsto miliónov korún, pričom zhruba takú hodnotu mala len jedna z jej budov, bratislavská Metropolka. Do týchto bánk ešte predtým „na ozdravenie“, teda na odpísanie nenávratných úverov z minulosti na konto daňových poplatníkov, vrazili 125 miliárd korún,  a potom pri ich predaji získali len 45 miliárd. Bolo to vtedy nepochopiteľné gesto štátu v prospech vlastníkov bánk.

Proces privatizácie neslávne skončil počas druhej Dzurindovej vlády po roku 2002. Teda v časoch, keď vznikol spis Gorila o korupčných maniéroch vtedajších vládcov. Vynorila sa vrstva politických zbohatlíkov s jednou nohou v politike, druhou v podnikaní a treťou v krimináli. Po našich uliciach kráčali, resp. sa vozili na drahých autách popri jednoduchých a čoraz chudobnejších ľuďoch nafúkaní veľkí privatizéri s prázdnymi hlavami a nezriedka aj odstrašujúce indivíduá, mafiánske klany, neštítiace sa zločinov, vrážd, vydierania, korumpovania polície a súdov. A máme to tu doteraz.

Ako napísal Jozef Banáš, jeden z vtedajších aktívnych politikov „politická strana je organizovaný názor predsedu, ktorý má za úlohu preniesť do strany názor tých, ktorí ju financujú. Moc nemajú ministri ani poslanci, ale predovšetkým činitelia neústavní, sediaci v pomyselných obchodných konzorciách, bankách, developerských kanceláriách, veľkí investori, privatizéri, právnici a majitelia médií, ktorí boli v správnom čase na správnom mieste“.

Predaj „zlatých nosníc“ – plynární, elektrární a rozvodových sietí – sa spájal s takmer výlučnou orientáciou na zahraničie. Išlo teda o „privatizáciu“, ktorej podstatou bola výmena slovenského štátu ako vlastníka iným štátom. Noví vlastníci Slovenských plynárenských podnikov (SPP) Gaz de France a Ruhrgas boli francúzskymi a nemeckými štátnymi podnikmi. Ako teda hodnotiť okrídlené tvrdenie skupiny vševediacich ekonómov na čele s Ivanom Miklošom, že „štát zlým vlastníkom“? Nijako inak, len ako populistický trik, či ako bohapusté vymývanie mozgov, také typické pre časy, ktoré prichádzali: tým zlým štátom je iba slovenský štát.

Otázku však možno položiť ešte zásadnejšie: bola práve privatizácia, rýchly prechod vlastníctva v podstate všetkých podnikov z rúk štátu do rúk súkromníkov, v rozhodujúcej väčšine zahraničných, tým najlepším a jediným riešením?

V prvých televíznych dialógoch ešte 7. decembra 1989 sa prítomní experti zhodli na tom, že ekonomika by mala byť viacsektorová, teda nie všetky podniky by sa mali „reprivatizovať“, ako sa vyjadril budúci podpredseda vlády Pavel Hoffman.

Pavel Hoffman.

Išli sme však na to inak, tak ako nám radili zo Západu. Západné štáty pomohli pádu východného bloku, a potom prostredníctvom machinácií a nastrčenými a vopred pripravenými privatizačnými poradcami, ktorí do toho procesu zaniesli korupciu neuveriteľných rozmerov, pripravili o národné bohatstvo nielen Slovákov, ale aj Čechov, Poliakov, Maďarov, Rumunov, Bulharov… Išlo o neprehľadné rozdeľovanie štátneho majetku, ktoré neskôr poniektorí označia za najväčšiu lúpež storočia, zlodejinu za asistencie štátnej moci.

A reformy, ktorými sme pred hosťami „prestreli náš stôl plný dobrôt“, priniesli okrem zlepšenia nášho mena medzi svetovými kapitalistami aj prehĺbenie nerovnosti medzi skupinami obyvateľstva. Princíp „rovnej“, teda vlastne „rovnakej“ 19-percentnej dane z príjmov a dane z pridanej hodnoty od roku 2005 znamenal, že väčšmi kleslo daňové zaťaženie bohatých, a dnes náš štát žije najmä z výnosu DPH a daní od obyvateľstva.

Privatizácii nevedia prísť na meno autori „Krátkych dejín Slovenska“ z roku 2004. Doslova píšu: „Koristnícka privatizácia mala niekoľko ekonomicky i politicky závažných krátkodobých, ale aj dlhodobých dôsledkov. Štatisticky nevyčísliteľné je podlomenie pracovnej etiky. Možnosti nesmierneho sociálneho vzostupu, obohatenia sa v rozmeroch, ktoré bývajú dielom celoživotného úsilia jednotlivca alebo niekoľkých generácií, zo dňa na deň, pomocou razantných akcií na hrane zákona alebo aj za ňou budili závisť, nenávisť a oprávnené morálne rozhorčenie. V každom prípade zosmiešňovali politické slogany o nevyhnutnom uťahovaní opaskov“.

Takto teda ostal mladý slovenský štát s holým zadkom, a vývoj ako keby sa vrátil do čias Rakúsko-Uhorska, keď slovenské podniky a banky boli zväčša v rukách neslovenských kapitalistov. A čoskoro sa prejavili prvé dôsledky privatizácie: rast cien plynu, elektriny a vody. Trvalo takmer desať rokov, aby sa až v roku 1998 hrubý domáci produkt priblížil úrovni z roku 1989, čo bol posledný rok „reálneho socializmu“.

Otázky, ktoré nasledujú, sú pravdepodobne zbytočné, ale musia zaznieť: Kde sú stámiliardy z výnosov z predaja všetkého cenného, čo sme mali, a čo nám mohlo znášať zlaté vajcia? Kto za ich premrhanie bol súdený a odsúdený? Dokedy budeme majstrami sveta v zlodejstve? A otázka najzásadnejšia: možno vôbec zničiť korupciu v kapitalizme?

Dagmar Vanečková