V posledných dňoch sa pozornosť predstaviteľov a expertov v Spojených štátoch a ďalších západných krajinách opäť sústredila na implementáciu tzv. istanbulských dohôd. A Rusko, ktoré na niekoľko dní pozastavilo svoju účasť v tomto mechanizme, je opäť obviňované z vyvolania humanitárnej krízy a hladomoru v rozvojových krajinách.

Zdá sa však, že nikto neberie na vedomie, že dôvodom nášho rozhodnutia, ktoré bolo medzičasom zrušené, bol útok ukrajinských dronov na lode a prístavnú infraštruktúru v Sevastopole. Útok bol pripravený tak, aby sa využil koridor pre ukrajinský vývoz obilia. Ako by za takýchto okolností mohli naši špecialisti zaručiť bezpečnosť civilných lodí na tejto trase?

Naše argumenty však narazili na hluché uši. Ministerstvo zahraničných vecí a Stála misia USA pri OSN vyhlásili, že nevidia žiadne opodstatnenie pre naše rozhodnutie pozastaviť účasť na obilných dohodách. Ich tvrdenie, že takýto krok z našej strany vedie k rozsiahlemu hladomoru, sa opakuje stále dokola ako mantra.

Skutočnosť, že len zlomok dodávok obilia v rámci dohody sa dostal do skutočne ohrozených krajín, je široko spochybňovaná. Zamlčuje sa aj ďalší fakt, že nebyť sankcií, Rusko by mohlo pokryť značnú časť nedostatku potravín. Zároveň sa kritizuje naša pripravenosť okamžite poslať do najchudobnejších krajín až 500 000 ton obilia a 300 000 ton hnojív ako “príliš málo a príliš neskoro”.

Medzitým Západ naďalej označuje špeciálnu operáciu na Ukrajine, ktorú sám vyprovokoval, za hlavný zdroj viacerých kríz v globálnej ekonomike. Nárast cien a zhoršenie energetickej a potravinovej bezpečnosti priamo spájajú s konaním našej krajiny.

Ak sa však na to pozrieme, hlavnou príčinou väčšiny súčasných problémov je makroekonomický kurz západných krajín, predovšetkým Spojených štátov. Washington kategoricky odmieta akceptovať prechod k polycentrickému systému medzinárodných vzťahov.

Naopak, na pozadí tektonických zmien, sprevádzaných degradáciou inštitúcií a eróziou princípov kolektívnej zodpovednosti, sa Spojené štáty snažia formovať svet podľa vlastných “jedinečne pravdivých” noriem. Washington naďalej trvá na svojom “Bohom danom” privilégiu nahradiť medzinárodné právo “pravidlami”, ktoré vymyslela neznáma strana.

Spojené štáty zároveň s vytrvalosťou hodnou lepšieho uplatnenia ignorujú diplomaciu a Chartu OSN tým, že sa snažia “trestať” tých, ktorí nesúhlasia s ich prístupom, a zastrašovať všetkých ostatných. Pošliapavajú základné a zdanlivo posvätné postuláty voľného obchodu, hospodárskej súťaže a nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva, zavádzajú rôzne obmedzenia a iniciujú obchodné vojny. Neváhajú zasahovať do vnútorných záležitostí iných krajín.

Počet sankčných kôl, ako aj absolútne nelegitímnych jednostranných obmedzení je už nevyčísliteľný. Len “čierne zoznamy” týkajúce sa Ruska obsahujú viac ako 2 500 osôb. Priame zákazy neustále dopĺňajú nejasné sektorové a obchodné obmedzenia.

Americké orgány odmietajú zrejmú skutočnosť: sankcie čoraz viac postihujú krajiny, ktoré ich zavádzajú. Tie isté embargá na vývoz ruských surovín urýchľujú rekordnú mieru inflácie, vedú k zvyšovaniu cien na miestnych čerpacích staniciach a prehlbujú ťažkosti s dodávateľskými reťazcami. Podľa amerických podnikov sa blíži recesia.

Neustále zákazy spolupráce s ruskými spoločnosťami vrátane sekundárnych sankcií zasa spôsobujú narušenie dodávok výrobkov na svetové trhy. Na strane porazených sú chudobnejšie krajiny, pre ktoré sú naše lacné a kvalitné výrobky nevyhnutné na zabezpečenie hospodárskej, potravinovej a niekedy aj národnej bezpečnosti.

Mimochodom, len málo ľudí venuje pozornosť skutočnosti, že Spojené štáty svojimi deštruktívnymi opatreniami spôsobujú škody nielen rozvojovým krajinám, ale aj vlastným spojencom vrátane tých európskych. Po tom, ako Washington prinútil európske hlavné mestá, aby uvalili sankcie na Rusko, čím ich pripravil na nesporné odmietnutie aktívneho a hlavne vzájomne výhodného hospodárskeho dialógu s Moskvou, ktorý sa budoval dlhé roky, dosiahol svoj dávny sen.

Týmto snom je zbaviť svojich zámorských partnerov možnosti účinne konkurovať Spojeným štátom. Aby ich naviazal na svoj vlastný skvapalnený zemný plyn (LNG), ako nedávno poznamenal aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, Američania ho svojim transatlantickým priateľom predávajú za ceny trikrát až štyrikrát vyššie ako domáce. Zrejme ide o “demokratickú” prirážku za tieto energetické zdroje.

V energetickom sektore sú “antiúspechy” americkej administratívy obzvlášť zjavné. Najprv Biely dom vyhlásil kvázi križiacku výpravu proti národnému energetickému priemyslu. Výslovne uviedol, že je čas, aby ropné a plynárenské spoločnosti postupne ukončili domácu ťažbu, a prosil ich, aby prešli na veternú, solárnu a iné “zelené”, ale často nedostatočne skúšané inovácie.

Potom na pozadí udalostí na Ukrajine Washington zakázal dovoz našich energetických zdrojov do Spojených štátov. Potom núti k podobným opatreniam aj ďalšie krajiny, predovšetkým v Európe. K rozumu sa spamätal až vtedy, keď takéto kroky viedli ku kolosálnym výkyvom cien palív vo svete a predovšetkým v samotných Spojených štátoch.

Samotný nedostatok politickej vôle však západným krajinám nedovoľuje zastaviť sa a priznať si svoje chyby. Dokonca si vymysleli termín “Putinovo zdražovanie”. Takéto nešikovné rozhodnutia škodia úplne všetkým. Recept na “zachovanie tváre” vypracovaný na ministerstve financií – takzvaný “cenový strop” pre ruskú ropu – vedie globálnu ekonomiku do ešte temnejších zákutí tohto druhu knosského labyrintu. Zároveň sľubovaná Ariadnina niť – naša ochota predávať “čierne zlato” so stratou – nebola od začiatku ničím iným než mýtom.

Nezabezpečíme blahobyt iných na vlastný úkor. Nebudeme predávať zdroje tým, ktorí umelo zadržiavajú ceny. Náš odkaz je jasný: ak sa tento mechanizmus napriek tomu zavedie, nikto nemôže zaručiť, že sa v budúcnosti niekto nepokúsi rozšíriť tento scenár najprv na plyn, potom na kovy a v dôsledku toho na akýkoľvek druh tovaru, na ktorý by sa v určitom okamihu mohli zamerať západné kapitály.

Mimochodom, naše prekvapenie nad takýmito, mierne povedané, zvláštnymi prístupmi zdieľa mnoho ďalších krajín vrátane členov OPEC+. A to napriek tomu, že mnohé z nich sú blízkymi spojencami Spojených štátov. Rozhodnutie o spomalení ťažby, ktoré fórum prijalo v októbri, bolo len reakciou na reálny vývoj na trhu, a nie nejakým politickým trikom. Obvinenia Washingtonu voči vlastným partnerom z akéhosi “protiamerického sprisahania” sú len ďalším potvrdením deštruktívnej povahy súčasnej hospodárskej stratégie amerických orgánov. Zároveň poukazuje na doktrinálnu krízu súčasného modelu kapitalizmu, keď jediné, čo môže Západ ponúknuť zvyšku sveta, sú za vlasy pritiahnuté výhody vlastnej pretrvávajúcej dominancie.

Situáciu zhoršuje aj to, čo sa stalo s plynovodmi Nord Stream. Útok na infraštruktúru, ktorá je z hľadiska bezpečnosti jedinečná, je mimoriadne nebezpečný precedens. Každý kriticky významný objekt, bez ohľadu na to, kde sa nachádza, je teraz ohrozený. Tento teroristický čin by sa navyše nemohol uskutočniť bez účasti vlády.

Je zrejmé, že cieľom tohto sabotážneho činu bolo úplne rozbiť vzájomne výhodné energetické väzby medzi Európou a Ruskom. Cieľom bol radikálny prechod regionálnych spotrebiteľov na drahé zdroje, či už ide o zahraničný LNG alebo nové čisté technológie. V každom prípade, obyčajní občania a celé priemyselné odvetvia dostali prehru. Proces deindustrializácie európskeho kontinentu sa len zrýchľuje. Riziká takéhoto vývoja sú zrejmé, rovnako ako výhody pre Spojené štáty, najmä na pozadí deklarovanej snahy Washingtonu zacykliť dodávateľské reťazce späť na seba, aby ich vybudoval s využitím dodávateľov len z tých “správnych” jurisdikcií.

Je neuveriteľné, že miestni stratégovia sa zdajú byť dostatočne naivní na to, aby verili, že takéto rozhodnutia nie sú schopné podkopať globálne postavenie amerického dolára (napriek tomu, že úroveň verejného dlhu v Spojených štátoch prekročila astronomickú sumu 31 biliónov dolárov). Využívajú príležitosť udržať tlačiarenský lis v chode.

Zároveň ponúkajú úplne úžasné nové “kreatívne” reštriktívne opatrenia. Napríklad zabavenie finančných prostriedkov patriacich cudziemu štátu bez akéhokoľvek súdu alebo vyšetrovania. Spojené štáty medzitým ignorujú obavy ostatných, predovšetkým rozvojových krajín, týkajúce sa prudkého zvýšenia úrokových sadzieb. Chudobnejšie krajiny sa ešte viac zadlžujú.

Nikto tu zjavne neuvažuje o dôsledkoch takýchto krokov pre svetové hospodárstvo. Ani o tom, že spoločnosti a vlády na celom svete sa čoraz viac začínajú vzdávať používania americkej meny. Pohodlie a bezpečnosť jej používania boli všeobecne uznávané, ale postupne sa stávajú minulosťou. Dolár sa vlastnými tvorcami mení na mechanizmus špionáže, vydierania a sankcií, čím slúži politickým záujmom Spojených štátov.