Ak rezeň, tak už len sójový: Patrí budúcnosť ekofašistom?

Bratislava 18. septembra 2024 (HSP/Foto:TASR/AP- Axel Heimken)

„Zelená agenda“ je zatiaľ stále ešte len v rovine polovičnej teórie a polovičnej praxe, avšak rafinovaní politici dobre vedia, ako s ňou efektívne narábať. Neštítili sa dokonca zneužiť aktuálne povodne…

Západného človeka potrápili začiatkom 21. storočia rôzne katastrofy, ale že nám raz bude niekto chcieť kvôli horúčavám striedaným záplavami siahnuť na nedeľný rezeň, by vás asi nikdy nenapadlo. Nuž… Vitajte v krásnom novom svete elektrických kolobežiek a bezmäsitej stravy!

Je ľahké navyknúť si na pohodlie, odvyká sa z neho už ťažšie. A sme razom pri paradoxe progresivizmu: podľa jeho zástancov je každý pokrok dobrý. Aj autá boli sprvu skvelé, veď – ako sa hovorilo vo Veľkej Británii – nahradili kone, ktoré spôsobovali v uliciach toľko nečistôt!

Prešlo nejakých sto rokov, a zbožšťovatelia pokroku by najradšej spaľovacie motory vymazali z histórie ľudstva…

Pre nich je slovo „progres“ vážne akýmsi bôžikom. Slovo „boh“ pochádza zo staroslovanského „bog“, odvodeného od výrazu „bogaty“, bohatý, teda ten, ktorý má na rozdávanie, ktorý dáva. V očiach progresívcov je pokrok práve týmto božstvom: dáva im „novinky“. Priniesť si domov „novinku“, čo ja viem, najmodernejší iPhone, to má charakter hlboko náboženského zážitku typu svätého prijímania. Sám pred sebou priznávam, že nie raz som podľahol takému falošnému pocitu uspokojenia!

No a teraz sme si navykli na pohodlie, ktoré prináša technologický pokrok. Teda, ako kto. Niektorí ľudia žobrú v uliciach, kým poloautistický miliardár pošle súkromnú kozmickú loď ku hviezdam. A možno sa vypraví jedného dňa aj na Mars…

Ale komu tým prospeje? Jedine, že by tam už ostal.

Pozrite, čo sa deje s prírodou. Ja teda nie som žiaden odborník, viem len, že posledné letá pociťujem nezvyčajný diskomfort, že teplotné rozdiely medzi dňami a nocami sú nezvyčajné, a zachytil som niečo o tom, že sa topia ľadovce…

Je toho viac, istotne netreba vymenúvať všetky vedecky zaznamenané fenomény (som ochotný debatovať aj o názore, že sa neženieme do konečnej priepasti vlastným vplyvom, ale sa len nachádzame v momente klimatického „výkyvu“, teda určitého prirodzeného kolísania, akých sa v dlhodobých dejinách planéty vyskytlo niekoľko).

Vravím – nie som v tom doma, veď si pomýlim aj klimatizáciu s klimaktériom (žartujem). Dovolím si však tvrdiť, že viem posúdiť inú vec. A tou je politická snaha obmedziť spoločenstvo ľudí na základných slobodách a právach pod zámienkou zachovania verejného zdravia a všeobecného blaha.

Zažili sme to za covidových čias, dobre viete, o čom je reč: Rozprávkový Matelko s fanatickým ministrom zdravotníctva a ich podporovateľmi typu Naď/Kolíková vniesli do našich životov nielen každodenný chaos, ale tiež rozloženie spoločenských vzťahov. Kvôli debate o prospešnosti alebo neúčinnosti rúšok sa boli schopní susedia rozhádať tak, že sa dodnes spolu nebavia. Pritom stačilo, keby sa vtedajšia vláda správala v súlade so zdravým rozumom (a medzinárodne uznávanými normami), a nechala vo verejnom priestore debatovať odborníkov zastupujúcich rôzne uhly pohľadu. Slušne, vecne, na úrovni.

Ale to oni nie. Oni si vybrali svojich „apoštolov“ – Mikas, nebohý prof. Krčméry (nech mu je zem ľahká, urobil toho pre vedu a trpiacich vo všeobecnosti veľa), a Čaputová na bilbordoch s heslom ako z dystopického hororu: Vakcína je sloboda.

To je neuveriteľné, čo si dovolili pod vyššie spomínanou zámienkou kolektívnej ochrany obyvateľstva!

Veru, chaotický, nedôsledne koordinovaný, svojvoľný, a podľa niektorých odborníkov miestami aj protizákonný či protiústavný (!) zásah štátu ako regulačného mechanizmu sme zažili na vlastnej koži. V podobnej situácii sa toho času ocitli aj Rakúšania, ale akosi už pozabudli…

Ináč si nedokážem vysvetliť spôsob, akým tamojšie webovky Wiener Zeitung čerstvo otvorili práve tému štátneho zásahu do každodenného života občanov:

Rakúšania zažili najteplejší august v celých dejinách ich modernej meteorológie. A tak si novinári kladú otázku, čo s tým. Blížia sa parlamentné voľby (29.9), a podľa prieskumov to vyzerá, že občania stále ešte nepreferujú „zelených“. Slobodná strana Rakúska (FPÖ) dokonca naopak tvrdí, že človek s klimatickou zmenou aj tak nič nezmôže – a ľudia to berú. Slobodní totiž v prieskumoch stoja na asi tridsiatich percentách oproti desiatim percentám Zelených. Hopla.

Prieskumy verejnej mienky hovoria aj o tom, že bežný človek síce nemá problém podporiť klimatické opatrenia – avšak len do bodu, kým sa netýkajú jeho osobného pohodlia. Menej šoférovať, menej lietať, vynechať oceánsku plavbu, či – nedajbože – odpustiť si wienerschnitzel? Ste na hlavu? Ľahké je si navyknúť, odvyknúť si je ťažšie…

A tak Zelení nariekajú, že autorita štátu pomaly vymiera. A Wiener Zeitung sa nepriamo pýta, či nie je na čase konečne voliť túto stranu, keď teda ponúka riešenia…

Toľko k nezávislej žurnalistike u našich „vyspelých“ susedov.

Odborníčka na politické vedy, Kathrin Stainer-Hämmerle, má jasno: Ľudia sa nechcú vzdať toho, čo v živote dosiahli, preto je veľmi ťažké zmeniť ich návyky a správanie. Dobre vedieť, že otvorene priznáva túto neutíchajúcu snahu politikov vo vzťahu k nám…

A hoci napriek prebiehajúcim prírodným katastrofám, či nevyspytateľným teplotným rekordom stále nie je klíma témou číslo 1 v politickom boji ani u nás, je len otázkou času, kedy tam povýši. Veď už sa to prejavuje aj v článkoch médií. Napríklad Denník N teraz napísal, že „Veľká voda čoskoro opadne, no Taraba tu ostane“.

Oni sa očividne neštítia zneužiť ešte aj veľké nešťastie na osobné útoky.

A keď prírodu do politického boja vťahujú médiá, je otázkou času, kedy sa toho chopia aj politici. Napokon, naši progresívci boli odjakživa hluční, keď išlo o tému „zelená Európa“…

Takí Hojsík a Wiezyk – podľa zlých jazykov Pat a Mat slovenskej politiky, kážu o tom, že „budúcnosť je zelená“, že treba zaviesť zelenú mestskú infraštruktúru, a tak ďalej. Zrejme by aj náš priemysel videli najradšej na kolenách. Nechajme obrásť fabriky brečtanom, aspoň sa bude na čo pozerať! S takým Vallom by si mohli tľapnúť: High five, súdruhovia v zelenom!

Viete si predstaviť, aký systém regulácií, príkazov a obmedzení by tu mohli podobní ľudia zaviesť „v prospech našej planéty, všetkých jej obyvateľov, a pre budúce pokolenia“? Napadá mi heslo „Kolobežka je sloboda“ či „Sójové latté k rannému raw koláčiku do každej rodiny“… A tieto TV reklamy by boli platené zo štátneho rozpočtu.

Nečudoval by som sa, keby vznikli do budúcna špeciálne jednotky „Klimatických koordinátorov“. To by boli na všetko odhodlaní uctievatelia Gréty T., ktorí by v žltých pršiplášťoch so zelenou páskou okolo bicepsu a s plynovou maskou na hlave brázdili ulice a trestali ľudí, ktorí sa opovážili sadnúť do auta na benzínový pohon, alebo konzumovať hotdog so skutočným mäsom v rožku…

Človeka s trochou obrazotvornosti – založenej na dostupných dátach a poznaní tohto typu zelených agitátorov, z toho až zamrazí. Verte, neverte – zlá predtucha niekedy nebýva ďaleko od nastávajúcej skutočnosti. Napokon, aj veľká časť Verneho románových vynálezov bola nakoniec naozaj skonštruovaná…

Ostáva dúfať, že ekofašizmu ako vládneho systému sa u nás či v Európe nikdy nedočkáme. Hádam nám ostalo ešte trochu zdravého rozumu.