Bratislava 14. mája 2018 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)
Dokument Agenda 2030 je ďalším z tých, ktoré nenápadne, odvolávajúc sa na všeľudské hodnoty, v skutočnosti salámovou metódou postupne odoberajú moc demokraticky zvoleným vládam. Ide stále o tlak z rovnakej strany: presadzovanie masívnej migrácie z tretieho sveta, zmenšovanie úlohy štátu a rozklad tradičného spoločenstva, jeho hodnôt a spôsobu života.
Vláda Slovenskej republiky prijala dokument Agenda 2030 pre udržateľný rozvoj. Tento materiál je súhrnom globálnych záväzkov, ktoré prijali členské štáty OSN v roku 2015 v oblastiach ako zmena klímy, chudoba, zvyšujúce sa ekonomické a sociálne nerovnosti alebo neudržateľnosť prevládajúcich vzorcov výroby a spotreby.
Kto sa nenechá oklamať slávnostnou a nabubrelou OSN rétorikou a podrobí tento dokument kritickému skúmaniu, môže dôjsť k záveru, že ide o dosť pochybné posolstvo. Otázky vzbudzuje už samotný úvod Deklarácie: „My, hlavy štátov a vlád a vysokí predstavitelia … sme sa dnes dohodli na nových globálnych Cieľoch udržateľného rozvoja … V mene ľudí, ktorým slúžime, sme prijali historické rozhodnutie o komplexnom a ďalekosiahlom súbore univerzálnych a transformačných Cieľov…“ Mali však zástupcovia Slovenska, ale aj ďalších krajín, od svojich voličov vôbec oprávnenie prijať dokument, v ktorom sú také „komplexné a ďalekosiahle“ záväzky?
Ale aj keby tento materiál bol v súlade s ústavou a právnym poriadkom, je otázne, či je v súlade so zdravým rozumom – stačí sa zamyslieť napríklad nad tretím bodom Deklarácie: „Predsavzali sme si, že do roku 2030 ukončíme chudobu a hlad všade na svete; budeme bojovať s nerovnosťou v rámci krajín aj medzi nimi; vybudujeme mierumilovné, spravodlivé a inkluzívne spoločnosti; budeme chrániť ľudské práva a presadzovať rodovú rovnosť a posilnenie postavenia žien a dievčat; a zabezpečíme trvalú ochranu planéty a jej prírodných zdrojov. Taktiež sme si predsavzali, že vytvoríme podmienky pre udržateľný, inkluzívny a trvalý rast, zdieľanú prosperitu a dôstojnú prácu pre všetkých s ohľadom na rôzne úrovne národného rozvoja a kapacít.“
Teda podľa tohto materiálu za púhych pätnásť (odteraz už len dvanásť) rokov sa podarí vyriešiť všetky principiálne problémy sveta, na ktoré sa doteraz nenašiel liek, a zvrátiť trendy, ktorými dosiaľ nikto ani len nepohol. Pečené holuby budú lietať do úst nielen nám v Európe, ale aj stámiliónom Nigérijčanov či Somálcov, neznášanlivé komunity zrazu začnú spolu nažívať ako „mierumilovné, spravodlivé a inkluzívne spoločnosti“, každý bude mať prácu a planéta konečne bude ochránená pred katastrofickým environmentálnym vývojom… Myslel toto niekto vôbec vážne? Veď takéto ružové bludy človek nenájde ani v predvolebnom programe SaS.
Lenže čo je horšie, v dokumente sú ukryté aj veci, ktorých prijatie môže byť nebezpečné. Napríklad Cieľ 10.7 vládam nariaďuje „uľahčiť systematickú, bezpečnú, pravidelnú a zodpovednú migráciu a mobilitu ľudí, a to aj prostredníctvom implementácie plánovaných a dobre manažovaných migračných politík“. Podobne bod 29. Deklarácie uvádza: „Uvedomujeme si pozitívny prínos migrantov pre inkluzívny rast a udržateľný rozvoj. Taktiež si uvedomujeme, že medzinárodná migrácia je viacrozmernou skutočnosťou zásadného významu pre rozvoj krajín pôvodu, tranzitu a cieľového miesta, ktorá si vyžaduje jednotnú a komplexnú reakciu. Budeme spolupracovať na medzinárodnej úrovni, aby sme zabezpečili bezpečnú, usporiadanú a pravidelnú migráciu…“
V dokumente sa nikde nepíše o tom, že by mali krajiny mať právo rozhodnúť o tom, kto k nim môže prísť. Naopak, predpokladá sa právo migrantov prísť a krajiny sa zaväzujú, že ich budú prijímať. Lenže takto to predsa nemôže byť. Nie, nemá každý automatické právo prísť na lepšie. Čln sa prevrhne, ak sa všetci budú snažiť sedieť len na strane, kde je momentálne lepší výhľad…
Princíp, že „my všetci“ sme zodpovední aj za druhých, je falošný. Takýto pomýlený sociálneinžiniersky pohľad môže viesť len ku katastrofe, lebo nenúti ľudí k zodpovednosti za seba, svoju obec a krajinu. Dokument hovorí „zaväzujeme sa“ a „zabezpečíme“, ale kto sa zaväzuje a kto má zabezpečiť? Tým, ktorí nemajú možnosti, z neho nevyplývajú žiadne povinnosti. Vzniká nepríjemný dojem, že to opäť raz bude tak, že daňoví poplatníci v bohatších krajinách majú platiť, súkromné firmy na tom budú profitovať a krajiny tretieho sveta budú aj naďalej zabezpečovať nezvládateľnú populačnú explóziu. Ale dokedy to takto môže fungovať? V bode 50. napokon aj autori priznávajú, že situácia nemusí byť vôbec optimistická: „Môžeme byť prvou generáciou, ktorá uspeje v ukončení chudoby; a môžeme byť aj tou poslednou, ktorá má šancu zachrániť našu planétu.“
Plazivé okliešťovanie úlohy a právomocí štátu nie je ničím iným ako zákerným obmedzovaním možností občanov uplatňovať svoju vôľu cez demokratické inštitúcie, čiže likvidáciou slobody a práva. Tvrdia to prominentní kritici Agendy 2030 ako Webster Tarpley, Alex Newman, Glenn Beck a mnohí ďalší, ktorí varujú, že tu ide o pokus znovu posilniť moc tých najbohatších a najvplyvnejších ľudí.
Že Agenda 2030 nemá byť len formálnym vyhlásenim, ale je to vážne myslený záväzok, ktorý majú vlády prijať, svedčí bod 5. Deklarácie: „Toto je Agenda bezprecedentného rozsahu a významu. Akceptujú ju všetky krajiny a platí pre všetkých, s ohľadom na rozdielne reálie, kapacity a úrovne rozvoja jednotlivých krajín a rešpektujúc národné politiky a priority. Toto sú univerzálne ciele a čiastkové ciele, ktoré sa týkajú celého sveta, rozvinutých a rozvojových krajín rovnako…“ Celý materiál Agenda 2030 si môžete prečítať napríklad TU.
Ale kto sformuluje napríklad slovenskú Agendu 2100? Dokument, ktorý jasne povie, že táto krajina patrí nám, Slovákom a národnostiam, ktoré tu žijú s nami po stáročia, a nechceme meniť jej demografiu, ale naopak chceme, aby aj v roku 2100 patrila našim vnukom a pravnukom? Dokument, ktorý otvorene povie, že nepotrebujeme migrantov, a že sa nebojíme ani toho, ak sa dočasne počet obyvateľov zníži – veď pred dvesto rokmi nás tu bolo len o málo viac ako dva milióny a ešte pred sto rokmi to boli necelé tri milióny duší, tak prečo by mala byť tragédia, keby počet obyvateľov načas zase trochu klesol a okrajové štvrte miest aspoň na pár desaťročí prestali ukrajovať z lesov a polí?
A kedy OSN prijme dokument, ktorý zakáže jednej krajine parazitovať na druhých? Dokument, ktorý konečne otvorene povie, že svet predovšetkým nebude v poriadku dovtedy, kým sa nebude každý sám u seba starať o svoje veci a neprenášať svoje ekonomické, populačné či akékoľvek iné problémy na plecia druhých?
Ivan Lehotský
0.0°C
.JPG)
.jpg)
.jpg)
