Aby sa nezabudlo: čo bolo treba dopovedať k manuálu Denníka N ako zavádzať o Ukrajine

Bratislava 28. augusta 2022 (HSP/Foto:wikimedia)

V extrémistickom štvavom plátku s názvom Denník N vyšiel pred pár mesiacmi akýsi „manuál proti prokremeľským trollom“ s návodom ako argumentovať vo veci Ukrajiny a Krymu. Keďže sme v tom čase nemali priestor, aby sme sa k nemu kriticky vyjadrili, robíme tak teraz

Redaktor Vladimír Šnídl známy aj svojimi „objektívnymi“ článkami o Hlavných správach a iných nezávislých médiách, pripravil v apríli spolu s českým analytikom a bývalým diplomatom Davidom Stulíkom, ktorý žil na Ukrajine 12 rokov a bol aj na Majdane, čosi ako argumentačnú príručku pre diskutujúcich.

Redaktor Šnídl predložil analytikovi a diplomatovi Davidovi Stulíkovi niektoré z častých argumentov, ktoré podľa neho používajú kritici proti oficiálnej verzii a Stulík ich „vyvrátil“. Pozrime sa však bližšie na to, ako žalostne sa dá argumentovať, a ako si páni euroatlantickí propagandisti musia zakrývať jeden a pol oka, aby si mohli vystavať akú-takú rétorickú fasádu, keď im skutočné argumenty chýbajú. Celý článok v origináli nájdete tu.

My ho pre jeho dĺžku a autorské práva nebudeme preberať celý, zhrnieme podstatu a urobíme to tak, že najprv uvedieme argument kritikov, potom Stulíkovo vyjadrenie a napokon k veci dopovieme to, na čo pán Stulík „pozabudol“.

Argument: „Najprv sa pozrite, aké vojny vedú USA a NATO“

Stulík: tvrdí, že aj Západ robí chyby, vojna je vždy zlá, ale „západné demokracie“ používajú silu len v krajnom prípade a na základe „medzinárodného konsenzu“. Hovorí, že útoku na Juhosláviu predchádzala rezolúcia OSN o násilí Srbov v Kosove, kým Ukrajina na Kryme ani potom nič podobné nerobila.

Čo treba dopovedať: žiadna rezolúcia OSN ani iný platný medzinárodnoprávny akt neoprávnil NATO či USA zaútočiť na Juhosláviu, Irak, Líbyu, Sýriu a ďalšie krajiny. Rozdiel medzi Juhosláviou 1999 a Ukrajinou 2022 je ten, že v prvom prípade išlo o klasickú imperiálnu vojnu rozpútanú na základe (dokázateľne) vyfabrikovanej zámienky vo vzdialenej krajine, kým v tom druhom prípade ide z hľadiska Ruska o geopoliticky obrannú vojnu na historicky sporných územiach osídlených etnicky zmiešaným obyvateľstvom, ktorá je navyše evidentne zástupnou vojnou NATO. O imperiálnych agresiách Západu treba hovoriť a treba na ne poukazovať vždy, keď niekto kritizuje Rusko za inváziu na Ukrajinu, ktorá nepochybne je proti princípom medzinárodného práva. Nielen preto, že treba merať rovnakým metrom, ale aj preto, že to všetko vytvára určitý kontext a celkový geopolitický obraz, z ktorého vyberať iba výsek, ktorý sa práve hodí, je nečestné a zákerné. Pán Šnídl a jeho súkmeňovci, keď niekto v ukrajinskom kontexte poukáže na americké vojny kričia, že vraj je to „whataboutizmus“, teda odvádzanie pozornosti. No nie, drahí režimní demagógovia, to je naopak absolútne relevantná argumentácia.

Argument: „A čo Irak a zbrane hromadného ničenia?

Stulík: „Aj iracký prezident Saddám Husajn dostal niekoľko príležitostí od medzinárodného spoločenstva, aby spolupracoval a vpustil medzinárodných inšpektorov do svojich zariadení. Áno, zbrane hromadného ničenia, ktorými sa pred inváziou argumentovalo, sa nenašli. Z môjho pohľadu to kladivo, ktorá sa na Husajna použilo, bolo zlé a nešťastné.“ Stulík hovorí, že v rokoch nasledujúcich po agresii sa v štátoch útočníkov „intenzívne diskutovalo o chybách, ktoré boli s inváziou spojené. „Venovali sa tomu najvýznamnejšie médiá, diskutovalo sa o tom v parlamente, bola z toho verejná téma,“ hovorí a tvrdí, že žiadna podobná verejná debata v Rusku neprebieha.

Čo treba dopovedať: je fajn, že sa na Západe verejne o Iraku diskutovalo, ale to pol miliónu irackých detí život nevráti. Rusi si dodatočne tiež iste pomudrujú, podiškurujú a „intenzívne podiskutujú o chybách“ pri vodke a samovare, a tým bude všetko vybavené? Ak sa vám to zdá cynické, tak sa vám zdá správne, lenže nie je to o nič menej cynické ako krokodílie slzy Západu. Podstatný rozdiel je v tom, že západní agresori neboli za žiadnu zo svojich agresií nikdy nijako potrestaní, neboli žiadne sankcie, žiadne tovarové embargo, v dôsledku ktorého by sa krajiny samozvaných sudcov ekonomicky samy ruinovali, žiadne mamutie dodávky zbraní napadnutej krajine.

Argument: „Putin obsadil Krym, aby tam nebola americká základňa“

Stulík: „Snažím sa držať overených informácií, pretože nemôžem konšpirovať. V demokratických krajinách, ako sú Spojené štáty americké, je armáda pod parlamentnou kontrolou. Pokiaľ by zamýšľali mať niekde základňu, tak by k tomu museli existovať nejaké plány, návrh financovania, museli by sa viesť rokovania s daným štátom.“ A zaklincoval to tvrdením: „V prípade Ukrajiny neexistuje žiadna indícia alebo racionálny dôvod si myslieť, že by tam USA chceli mať základňu.“

Čo treba dopovedať: v prvom rade treba zdôrazniť, že Putin Krym neanektoval. Západní propagandisti okolo toho uvádzajú kopu pseudoargumentov, aby voľbu Krymčanov spochybnili, ale všetky sú irelevantné: holá skutočnosť je taká, že Krymská autonómna republika s vlastným prezidentom a parlamentom bola bez súhlasu jej obyvateľov pohltená, takpovediac anektovaná Ukrajinou v roku 1991 a v roku 2014 si svoje právo na referendum a vyhlásenie nezávislosti jednoducho vzala naspäť, plne v súlade s právom národov na sebaurčenie. Je iba vedľajším faktom, že keby Krym padol do rúk spolku NATO, veľmi by to Rusko vojensky oslabilo.

A pokiaľ ide o naozaj zábavné tvrdenie pána Stulíka, že Američania žiadnu základňu na Kryme neplánovali, lebo o tom s Ukrajinou neviedli žiadne rokovania, tu si môže každý spomenúť na amerických dôstojníkov v generálnom štábe ukrajinskej armády, na tie hory zbraní, ktoré Západ Ukrajine každodenne posiela, na projekt námornej základne, ktorú Američania začali už stavať v Očakove neďaleko Krymu, na pravidelné návštevy amerických vojnových lodí v Čiernom mori, na výzvedné americké a iné natovské lietadlá, ktoré každodenne lietajú okolo Krymu…

Argument: „Putin nemohol dopustiť, aby Ukrajina vstúpila do NATO“

Stulík: „Ani táto úvaha nemá oporu v žiadnych informačných zdrojoch. Naopak. Až do roku 2014 boli obranné plány ukrajinskej armády postavené na zotrvačnosti z časov Sovietskeho zväzu, teda na predpoklade, že najpravdepodobnejším nepriateľom sú pre ňu práve štáty NATO.“ A následne hovorí: „Snahy o zbližovanie sa s NATO vidíme v Kyjeve až teraz, po tom, ako sa Ukrajina stala terčom vojenskej agresie.“

Čo treba dopovedať: áno, presne ako hovorí pán Stulík, do roku 2014 nebol žiadny problém so vstupom do NATO, Ukrajina bola bezproblémová a neutrálna. Potom ako tam Západ nalial miliardy dolárov a usporiadal protiústavný puč, po ktorom sa moci v krajine zmocnila proamerická banderovská junta, sa začali diať všetky tie veci: Krymčania sa vrátili pod ochranu Ruskej federácie, Donbas sa vzbúril a aj za cenu životov tisícov civilných obetí sa pevne rozhodol nemať s „demokratickou“ euroatlantickou Ukrajinou nič spoločné. A Kyjev spustil masívne vymývanie mozgov svojich občanov a začal sa dožadovať prijatia do NATO. Kto chce spochybniť, že tá krajina už bola na najlepšej ceste stať sa jedného dňa plnohodnotnou súčasťou západného vojenského bloku s raketami namierenými na Moskvu, jednoducho podlo klame.

Argument: „Krym bol vždy ruský, kým to nezmenil Ukrajinec Chruščov“

Stulík: Podľa Stulíka Chruščov v roku 1954 zmenil vnútorné hranice a Krym administratívne pričlenil k Ukrajine nie preto, že bol Ukrajinec, ale preto, že „sa v prvom rade cítil ako komunista, sovietsky človek, etnicita bola druhoradá. Krym pričlenil k Ukrajine z praktických dôvodov, pretože vodu, plyn či energetické siete na Krym dotiahli z Ukrajiny. Preto tieto územia prepojil aj administratívne. V čase existencie Sovietskeho zväzu sa vnútorné hranice menili bežne; Náhorný Karabach s arménskym obyvateľstvom, ktorý Moskva pričlenila pod Azerbajdžan, je toho najznámejším príkladom.“ Ďalej argumentuje tým, že pri rozpade ZSSR sa v roku 1991 nástupnícke štáty uznali v bývalých hraniciach a neskôr to potvrdilo aj tzv. Budapeštianske memorandum.

Čo treba dopovedať: V tom, že Krym bol k Ukrajine pričlenený iba administratívne, má Stulík úplnú pravdu, lenže tým vlastne sám odhaľuje podstatu veci: úradnícke, formálne pričlenenie Krymu k Ukrajine bolo možné iba preto, lebo sa vôbec nerátalo s rozpadom ZSSR! Po rozpade ZSSR sa navrátili aj dôvody pre existenciu prirodzených, tých skutočných hraníc a Krymčania si už vtedy chceli uplatniť svoje právo na sebaurčenie. Zorganizovali až dve referendá, ibaže centrálna Kyjevská moc ich úplne odignorovala a vytvorila jednotný štát Ukrajina. Tu treba zdôrazniť podstatnú vec: autonómna republika Krym s vlastným parlamentom a prezidentom vôbec nemusela brať štátoprávne akty Ukrajiny ani Budapeštianske memorandum do úvahy, nakoľko Krymčania neboli ich účastníkmi, tieto akty nereflektovali ich vôľu, nezohľadnili ich historické nároky, a nemohli sa dotknúť ich práva na sebaurčenie.

Argument: „Ukrajinci Rusov na Kryme utláčali“

Stulík: hovorí, že Kyjev sa Krymu pred rokom 2014 nikdy poriadne nevenoval, centrálna vláda toto územie skôr zanedbávala, podobne ako aj iné regióny. A podľa neho sa preto nedá povedať, že by Rusi na Kryme trpeli pod národnostným útlakom. „Najviac na Kryme trpeli jeho pôvodní obyvatelia – príslušníci krymskotatárskeho národa, ktorí boli veľkými stúpencami toho, aby Krym zostal súčasťou Ukrajiny.“ Spomína historické krivdy, ktoré boli v ZSSR na Krymských Tatároch napáchané a hovorí o údajnej podvratnej činnosti Rusov.

Čo treba dopovedať: V tom, že Rusi na Kryme neboli príliš utláčaní, má Stulík viacmenej pravdu. Problémom nebola minulosť, ale črtajúca sa budúcnosť: po Majdane a politickom vývoji na Ukrajine, po Korsuňskom pogrome a masakri v Odese bolo ľuďom na Kryme jasné, čo im hrozí. To bol dôvod, prečo začali konať a v čo najkratšom možnom čase zorganizovali referendum. A pokiaľ ide o krymskotatársku menšinu, referendum jasne ukázalo, že aj oni dali prednosť záchrane pred ukrajinskou „demokraciou“. Tvrdenie, že chceli zostať súčasťou Ukrajiny je lživé: to chcela iba ich menšia časť.

Argument: „Krym v referende rozhodol, že chce byť súčasťou Ruska“

Stulík: „Takzvané referendum, ktoré sa konalo na Kryme v marci 2014, nespĺňalo žiadne predpoklady, aby mohlo byť považované za demokratické a právoplatné. Konalo sa krátko po tom, ako polostrov obsadili príslušníci ruskej armády, preto bolo už vopred jasné, ako dopadne. Stávali sa prípady, že odporcov pričlenenia k Rusku unášali a mučili, čo konštatoval Európsky súd pre ľudské práva aj správa vysokého komisára OSN pre ľudské práva.“ Stulík tiež vymenúva celý rad výhrad voči formálnej stránke toho referenda: že mu nepredchádzala žiadna kampaň, verejné debaty, že boli problémy s voličskými zoznamami, so sčítaním hlasov, že tam neboli zahraniční pozorovatelia.

Čo treba dopovedať: Toto je ďalšie veľmi slabé miesto protiruskej demagógie. Klamstvá o tom, že referendum bolo nekorektné, sú jednoducho len krokodílími slzami nad tým, že Krym si svoju cestu vybral a Krymčania sú s tým v drvivej väčšine spokojní. Žiadna armáda, ani keby tam bolo tých vojakov desaťkrát viac ako vtedy tých ruských, by nevedela vytvoriť obraz, ktorý sme v tých dňoch videli na autentických záberoch: dlhé rady vyobliekaných, šťastných ľudí, ktorí s úsmevmi išli voliť budúcnosť, po akej dávno túžili. Absolútne jednoznačné výsledky referenda o tom hovoria celkom jasne. A takisto aj to, čo prišlo potom: kde sú tie státisíce utečencov z Krymu, tie srdcervúce reportáže o ruskom útlaku? Prednedávnom položil podobnú otázku francúzsky europoslanec Thierry Mariani: „Krym sa po referende vrátil Rusku. Máme milióny utečencov z Iraku, zo Sýrie a nikoho z Krymu. A žije tam 2,5 milióna ľudí. Znamená to, že im to vyhovuje, znamená to, že sa to všetko skutočne stalo z vôle ľudu.“

Argument: „Za konflikt Ruska a Ukrajiny môže Západ, ktorý urobil v Kyjeve puč“

Stulík: „V tomto prípade sa môžem oprieť o vlastnú skúsenosť, pretože v rokoch 2013 a 2014 som pracoval v Kyjeve a tie udalosti som sledoval z prvej ruky. Môžete mi veriť, nemusíte, no poviem, čo som videl. Na Námestí nezávislosti boli prevažne úplne bežní ľudia, napríklad učitelia, úradníci, robotníci, ktorí neboli ozbrojení. Spočiatku tam nikto nemal ani len štíty. Vždy to boli poriadkové zložky, ktoré stupňovali násilie proti demonštrantom. Celé to vyústilo do masakra, keď sa viac než sto ľudí stalo obeťou streľby, ktorú vo februári 2014 spustili represívne zložky prezidenta Janukovyča.“

Čo treba dopovedať: isteže v dave boli najmä obyčajní ľudia, nespokojní s tým, kam kapitalistická Ukrajina smeruje. Ale odkiaľ pán Stulík ako obyčajný účastník Majdanu vie, kto strieľal? Odnepamäti sa demonštrácie potláčajú zomknutými útvarmi policajtov či vojakov, ktorí v krajnom prípade strieľajú salvou ponad hlavy demonštrantov. Streľba snajpermi je nezmyselná, zanechá na mieste mŕtvych a ich fotografie sú pre globálne (proamerické) médiá tou najvýživnejšou potravou. Z hľadiska vládnuceho režimu sú podobne prvoplánovo nezmyselné ako všetky tie fígle s chemickými zbraňami. Cui bono – komu by taký masaker mohol byť užitočný? A čo priznania gruzínskych sniperov a ďalšie svedectvá? Čo zrada západných spojencov, ktorí nedodržali dohodu s prezidentom Janukovyčom? Čo pani Nulandová a jej výrok o piatich miliardách preinvestovaných na zmenu režimu na Ukrajine? Rusko predsa nikto neobvinil z účasti na udalostiach Majdanu, tak prečo sa zrazu krajina voči Rusku priateľská stala takou rusofóbnou? Ešte raz, Cui bono? Kto jediný by z takéhoto vývoja mohol profitovať?

V tých dňoch sa šíril na túto tému výstižný vtip: Na ukrajinskom Námestí nezávislosti sa zhromaždili veľvyslanci USA, Francúzska, Španielska, Nemecka, Dánska, predstavitelka vlády USA Victoria Nuland, senátori USA Chris Murphy a John McCain, minister zahraničia Nemecka Guido Westerwelle, minister zahraničia Holandska Frans Timmermans, vrchná komisárka pre zahraničné vzťahy a bezpečnosť EÚ Catherine Ashton, bývalý prezident Gruzínska Mikhail Saakashvili, europoslanec Jacek Protasiewicz, litovský minister zahraničia Linas Odkazevičius, hovorca litovského parlamentu Loreta Grauzhinene, bývalý premiér Poľska Jaroslaw Kaczynski, český poslanec Karel Schwarzenberg, český senátor, bývalý komunista a agent ŠTB, europoslanec Jaromír Štětina a spoločne obvinili Rusko zo zasahovania do vnútorných vecí Ukrajiny.

Argument: „Janukovyča zosadili pod tlakom ulice“

Stulík: „Poviem, čo som videl z prvej ruky. Parlamentného hlasovania o Janukovyčovom zosadení som sa osobne zúčastnil. Vtedajší predseda parlamentu Alexandr Turčinov, ktorý následne dočasne prevzal aj prezidentské právomoci, pozval na toto hlasovanie aj zahraničných diplomatov, presne z dôvodu, aby nedochádzalo k pochybnostiam o legitimite. Mohli sme sa pohybovať po budove parlamentu a samotné rokovanie pozorovať z galérie. Pri vchode stála skupina demonštrantov, pretože parlamentná stráž na mieste nebola, ale inak to prebiehalo štandardne. Osobne som tam počúval, ako tam poslanci viedli debaty napríklad o tom, koho budú dosadzovať na dôležité posty v krajine. Klasické mocenské dohody, ktoré sa dejú bežne aj u nás pri zmene mocenských pomerov.“

Čo treba dopovedať: Že pán Stulík v parlamente nevidel streľbu, ešte neznamená, že ten proces prebehol ústavným spôsobom. Každého politika vždy napokon zosadia nespokojní ľudia – a ľudia sú nespokojní vždy, najmä ak ich niekto nahucká. Otázkou je, ako to zosadenie prebehne: či ústavnou cestou alebo pučom. Kyjevský puč bol protiústavný a násilný. Niekoľko mesiacov pred Majdanom sa na námestí konali protesty. V určitej fáze sa tam objavili iní demonštranti, najmä zo západnej Ukrajiny, ktorí tam trávili už celé dni a brali to ako slušne platenú brigádu. Nastúpil Pravý sektor, začali útoky na policajtov Molotovovými koktailmi, do stojacich policajtov nabehol buldozér. Polícia sa nenechala vyprovokovať napriek tomu, že niekoľko policajtov bolo zabitých. Davy zaútočili na ochranku parlamentu, vyplienili sídlo vládnej Strany regiónov. Potom prišla tá záhadná streľba do davu s vyše stovkou mŕtvych. Naozaj pán Stulík chce tvrdiť, že toto zásadným spôsobom neovplyvnilo dianie, a že uchopenie moci bolo v súlade s ústavou a zákonnými postupmi?

Argument: „Demonštranti obsadili niektoré verejné budovy“

Stulík: „To je pravda, k obsadeniu niektorých verejných budov, napríklad kyjevskej radnice, došlo ešte pred rozhodujúcimi dňami tejto revolúcie. Demonštranti v týchto budovách nič nezničili, iba si v nich vytvorili zázemie na protesty, ktoré prebiehali v chladnom počasí. K ďalšiemu obsadzovaniu v tomto prípade aj vládnych budov došlo v dôsledku zabíjania civilistov.“ Stulík potom priznáva, že prezident Janukovyč utiekol z krajiny práve kvôli hnevu demonštrantov v dôsledku streľby s množstvom obetí: „Lenže v dôsledku týchto udalostí Janukovyč, ako som spomínal, stratil podporu aj časti politikov vlastnej strany a ušiel do Ruska.“

Čo treba dopovedať: Tu si Stulík celkom zábavne strieľa do vlastnej nohy. Najprv popiera, že by Janukovyča zosadili pod tlakom ulice a hneď v nasledujúcej odpovedi to sám explicitne povie… Kúzelné je aj toto: „Demonštranti v tých budovách nič nezničili…“ Z toho nezaujatosť priam trčí. Ako pán Stulík vie, čo kto zničil? Bol tam osobne? A keby aj demonštranti nič nezničili, tak čo by to menilo na veci? Mení sa tým pádom násilný protiústavný puč na legálny, takpovediac demokratický spôsob odovzdania moci?

Argument:„Majdan postavil východ Ukrajiny proti západu“

Stulík: podľa neho Majdan bol hnutím za dôstojný život, ktoré sa zďaleka neobmedzovalo iba na Kyjev a demonštrácie sa konali aj inde, keď národnostný rozmer tomu dala až „kremeľská propaganda“, ktorá tie udalosti opisovala ako konflikt západnej časti Ukrajiny s východnou.

Čo treba dopovedať: Áno, spočiatku boli protesty ľudí výrazom ich spontánnej nespokojnosti so životnou situáciou. Lenže výsledkom Majdanu bolo uchopenie moci proamerickými silami a násilné otočenie smerovania krajiny od Ruska smerom na západ. A absolútne prirodzeným dôsledkom toho bola polarizácia medzi prevažne ruským a ruskojazyčným východom a „banderovským“ západom Ukrajiny. Nie samotné majdanovské protesty a nespokojnosť Ukrajincov s výsledkom ekonomickej katastrofy krajiny spôsobenej jej smerovaním k voľnotrhovej a demokratickej „prosperite“, ale až proamerický puč spôsobil polarizáciu v krajine, ktorá predtým nažívala v relatívnom mieri. Teda sa dá povedať, že tých päť miliárd vynaložených Spojenými štátmi, ktoré spomínala pani Nulandová, je dôvodom, prečo museli zahynúť tie tisíce ľudí v bratovražedných konfliktoch. Boli to krvavé peniaze, tak ako ostatne vždy, keď USA šíria demokraciu prostredníctvom svojich dolárov.

Argument: „Po Majdane prevzali moc fašisti“

Stulík: podľa neho fašisti tvoria iba veľmi malú a okrajovú časť ukrajinskej spoločnosti a v ukrajinskej politike nehrá nejakú dôležitú rolu žiadna extrémistická strana, v tom podľa neho patrí v Európe medzi výnimky. A dokonca aj židovský podnikateľ Vadim Rabinovič bez volebnej kampane získal v prezidentských voľbách oveľa viac hlasov, než predák Pravého sektora Dmytro Jaroš.

Čo treba dopovedať: Ukrajinská spoločnosť je rozdelená na dve časti: na jednej strane sú tí, ktorí považujú Rusov za osloboditeľov a Nemcov a Západ za okupantov. A tí druhí naopak: najmä na západnej Ukrajine, v Haliči, považujú mnohí za okupantov skôr Rusov – a za osloboditeľa a národného hrdinu mnohí považujú skôr vojnového zločinca, hrdloreza a plnokrvného fašistu Stepana Banderu. A to nie sú žiadne okrajové percentá, je to politický názor, ktorý tam naozaj bujnie vo veľkom. V Kyjeve napríklad pomenovali po Banderovi jeden z hlavných bulvárov, ktorý vedie (aká symbolika!) rovno k pamätníku Babyn Jar, k miestu jedného z najväčších protižidovských pogromov na území Sovietskeho zväzu, kde v roku 1941 fašisti zavraždili vyše stotisíc (najmä) Židov. Ľahko si to nájdete na mape Kyjeva. A podobných prípadov sú tisíce. Teda fašizmus na Ukrajine prekvitá, to budú propagandisti márne popierať.

Argument: „A čo Batalión Azov s nacistickou symbolikou?“

Stulík: hovorí, že Batalión Azovosobne navštívil: „Videl som tam tie nášivky alebo tetovania s takýmito symbolmi. Stretli sme tam naozaj kdekoho.“ Hovorí však, že takíto jedinci tam tvorili výraznú menšinu, pričom práve takíto „náckovia“ sú často ruskojazyční. Okrem nich tam však vraj sú aj úplne normálni muži.

Čo treba dopovedať: Vlastne takmer nič. Všetko podstatné hovoria tie stovky fotografií tetovaní na telách zajatcov z Azovstaľu či odinakiaľ. A symboly na vlajkách a uniformách. A vyjadrenia tých ľudí, ich hailovanie, ich terorizovanie obyvateľov s inými názormi, dokumentované zločiny… Kto považuje ich názory za normálne, zrejme má hranicu normálnosti dosť posunutú. A asi by teda ani nemusel mať problém, keby napríklad na Slovensku vznikol podobný polovojenský oddiel, ktorého členovia by verejne mávali vlajkami s hákovými krížmi, hailovali a robili všetky tie ďalšie veci, ktoré dokázateľne robili príslušníci Bataliónu Azov. Ktovie čo by na to povedal napríklad prokurátor Tomáš Honz či sudkyňa Pamela Záleská, ktorí neváhajú poslať človeka do basy za podstatne menej nápadný prejav sympatií k “skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo ktorá hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť”, ako to pekne formuloval náš trestný zákonník.

Argument: „Rusko presúva vojakov na svojom území, nevidím problém“

Stulík: „Presuny vojsk prebiehajú nielen v rámci Ruskej federácie, ale aj na anektovanom Kryme. Zhromažďujú sa na hraniciach štátu, ktorý nedávno napadli. Problém je, že nevieme, aký majú tieto presuny účel, alebo si tým aspoň nemôžeme byť istí. Je to podobné, ako keby vám nejaký gang pred pár rokmi ukradol spred domu auto. A teraz vidíte, ako sa znovu blíži k vášmu domu, a môžete si len domýšľať, aké má úmysly.“

Čo treba dopovedať: Spojme si to, čo pán Stulík povedal, s faktom, že Spojené štáty (najmilovanejší vojenský partner politických reprezentácií vo väčšine krajín Európy!) viedli počas svojej histórie po celom svete stovky agresívnych vojen s miliónmi obetí a nespočet ďalších podvratných akcií, atentátov, prevratov, farebných revolúcií. Ak pán Stulík prirovnal Rusko ku gangu, ktorý vám ukradol auto, tak Spojené štáty by sme mohli prirovnať rovno k teroristickej brigáde s guľometmi. Ich základne sa nachádzajú vo väčšine krajín sveta, sú ich po celej planéte stovky. Nie je možné akceptovať porušovanie medzinárodného práva, ale na druhej strane, dá sa vôbec čudovať (ľubovoľnej) krajine, ktorá by sa za týchto okolností cítila ohrozená a robila by kroky, aby si ochránila svoje životné záujmy v okolí svojich hraníc?

Summa summarum

Toľko k „manuálu proti prokremeľským trollom“, ktorý Vladimír Šnídl spolu s českým analytikom a bývalým diplomatom Davidom Stulíkom pripravili pre čitateľov Denníka N. Čo k tomu dodať? Pán Stulík to mal objektívne ťažké – je ťažké obhajovať neobhájiteľné. Títo ľudia, aby si aspoň navonok uchovali zdanie uveriteľnosti a ako-tak uveriteľnej argumentačnej pozície, sa musia uchyľovať k naozaj úbohým konštrukciám a propagandistickým úskokom. V otvorenej férovej diskusii by nemali šancu, pod tlakom argumentov a dôkazov by sa im ich tvrdenia rozsypali ako domček z kariet. A preto im neostáva iné, než sa všemožne snažiť, aby vo verejnom priestore nesmela zaznieť iná verzia, než len tá ich. Tendenčná a lživá.

Ivan Lehotský