Bratislava 16. októbra 2023 (HSP/Foto:Pixabay)
Nová vláda to bude mať nesmierne ťažké, pretože nielen vnútropolitický, ale aj zahraničnopolitický tlak na ňu je ďaleko za hranicou rešpektu k výsledkom demokratických volieb, píše Eduard Chmelár. Jeho status prinášame v plnom znení
Ak však chce strana Smer-SSD splniť svoje predvolebné sľuby o suverénnej politike, nesmie tomuto tlaku ustúpiť. Na to, aby sa jej to podarilo, je nevyhnutné, aby na čele ministerstva zahraničných vecí stál konečne politik.
Zahraničná politika a diplomacia nie je to isté. Dlhodobo upozorňujem na to, že Slovenská republika prakticky nemá vlastnú zahraničnú politiku. Zredukovala ju na pasívnu úradnícku činnosť, ktorú vykonávajú profesionálni diplomati. Nepochybujem o tom, že Slovensko malo vo svojich dejinách vynikajúcich špičkových diplomatov. Od Štefana Osuského a Vladimíra Hurbana, cez Vladimíra Clementisa a Bohuslava Chňoupka až po Miroslava Lajčáka a Jána Kubiša. Ale máloktorý z nich mal v sebe rozmer politika, o štátnikovi ani nehovoriac. Tvoriť zahraničnú politiku znamená realizovať svoje predstavy o naplnení štátnych záujmov Slovenskej republiky. Štátnik má vlastnú víziu, kým diplomat iba vykonáva jeho pokyny.
Našu diplomaciu formovala tzv. Kukanova skupina. Boli to akýsi „duchovní žiaci“ Eduarda Kukana, všetko absolventi moskovskej MGIMO (čo je stále jedna z najlepších diplomatických škôl na svete), ktorí si pyšne hovoria „zahraničnopolitická“ alebo „bezpečnostná komunita“. Charakterizovalo ich, že neprijímali žiadne iné názory, nediskutovali o žiadnych alternatívach, nemali žiadne pochybnosti, naučili sa iba slepo plniť príkazy – nie však z Bratislavy, ale z Bruselu alebo Washingtonu. Káčer, Wlachovský, Korčok atď. tvoria dlhé roky uzavretú skupinu, ktorá likviduje konkurenciu a arogantne odbíja akékoľvek relevantné otázky pohŕdavými formulkami, že ich kritici sa tomu vlastne nerozumejú a len oni a výlučne oni sú tu odborníci. V skutočnosti to boli až príliš často nielen technokrati a podávači kľučiek, ale aj hochštapleri a kariéristi s mimoriadne oslabeným vzťahom k vlasti. Ak jej aj dočasne slúžili, tak len preto, že za to očakávali nejaký lepší post v štruktúrach EÚ a NATO.
Je historickou úlohou každej sebavedomej politickej garnitúry stratiť k týmto miestodržiteľom cudzích záujmov rešpekt a vyhodiť ich zo sedla. To samozrejme neznamená, že máme prestať rešpektovať medzinárodné pravidlá, ku ktorým sme sa zaviazali. To znamená predovšetkým to, že vládne strany by sa mali konečne prestať spoliehať na technokratov, ktorí im budú v zahraničí držať chrbát, a pritom latentne pracujú proti ich záujmom, a začať robiť vlastnú personálnu politiku v oblasti diplomacie. Smer si až príliš dlho hrial hadov na prsiach, lebo celý tento rezort prenechal ľuďom, ktorí mu mentálne nikdy neboli naklonení, a tak si nechtiac počas svojho vládnutia vychoval takých arogantných nepriateľov ako je Rastislav Káčer alebo Ivan Korčok. Ak má nastať skutočná kvalitatívna zmena v zahraničnej politike, toto sa musí skončiť. Ministerstvo zahraničných vecí má veľa skvelých diplomatov, ktorí dosiaľ nedostali šancu, lebo nepatrili do Kukanovej a neskôr Lajčákovej skupiny. Nehovoriac o tom, na čo poukazujem dlhodobo, že neexistuje taký rezort, v ktorom vládne taká tuhá neonormalizácia a nedostatok demokratickej diskusie ako práve rezort zahraničných vecí.
Na čele slovenskej diplomacie musí stáť politik. V skutočnosti tými najlepšími ministrami zahraničných vecí neboli diplomati. Boli to profesori medzinárodných vzťahov ako Henry Kissinger, historici ako Bronisław Geremek, novinári ako Jiří Dienstbier, ekonómovia ako Andrej Gromyko a Čou En-laj mal dokonca literárne vzdelanie. Zahraničná politika je kráľovská disciplína a vyžaduje si erudovaného politika so štátnickým rozmerom. Zvlášť, ak chce aktívne vstupovať do zabehaných vzťahov a vysvetľovať vlastné zámery. Nemôžeme sa nechať vystrašiť zacyklenou mantrou o prozápadnej orientácii. Ak si to niekto vysvetľuje tak, že nebude klásť nijaký odpor hlúpym nápadom politikov v Berlíne či Paríži, je to absurdné popretie zmyslu existencie vlastnej zahraničnej politiky. Je to niečo podobné, akoby vás niekto obviňoval, že nie ste lojálni k Slovensku, ak si dovolíte kritizovať Čaputovú alebo Matoviča. Ale to nie je nič iné ako politické vydieranie. Už som písal o tom, že pozastavenie členstva v Strane európskych socialistov pre Smer a Hlas je absurdné.
PES sa nikdy nevyhrážal niečím podobným britskej Labour Party, keď jej predstavitelia podporili útok na Irak v rozpore s medzinárodným právom. Smer porušovanie medzinárodného práva nikdy neobhajoval, naopak, vojenskú agresiu Ruska proti Ukrajine odsúdil, ukrajinskej strane neraz pomohol, takže obviňovať ho z proruských postojov nedáva racionálny zmysel. Smer v otázke zbrojenia nehovorí nič iné ako pápež František, bývalý vodca labouristov Jeremy Corbyn či ľavicoví prezidenti z Mexika, Brazílie a Chile, ktorých strany sú tiež súčasťou socialistickej rodiny. Smer nehovorí dokonca ani nič iné ako SIPRI, najprestížnejšia odzbrojovacia organizácia na svete, na čele ktorej stojí – čuduj sa svete – práve súčasný predseda PES! Nehovoriac o tom, že v čase, keď vplyv ľavicových strán všade v Európe dramaticky upadá, Strana európskych socialistov namiesto toho, aby zablahoželala svojej členskej strane k presvedčivému výsledku a pochopila, že Slovensko v čase, keď sa prepadlo na dno chudoby v EÚ, nevyhnutne potrebuje sociálnodemokratickú vládu, začne víťaza volieb trestať…
Je to absurdné a nelogické správanie. Ja viem, že Stefan Löfven je veľmi jednoduchý človek, z ktorého si už v Švédsku robia srandu, ale v PES majú hádam dostatok politologicky gramotných ľudí, ktorým sa dá vysvetliť, že Slovenská národná strana už dávno nie je extrémistickou stranou slotovského typu, že Andrej Danko ju prebudoval na štandardnú stredo-pravú konzervatívnu stranu, s ktorými majú koalície desiatky ľavicových strán v Európe. Pripúšťam, že určitý problém predstavujú niektorí poslanci okolo tarabovcov, ktorí svojimi prioritami, agendou a napokon aj svojím slovníkom naozaj zastupujú krajnú pravicu, ale oni nie sú koaličnými partnermi Smeru a Hlasu. Správanie európskych socialistov považujem preto za účelové a neférové a vidím za ním predovšetkým agresívny nátlak na Petra Pellegriniho, aby si to ešte rozmyslel a zmenil koaličného partnera – v tom prípade by prišla odmena v podobe plnoprávneho členstva v PES a naopak Smer by čakalo definitívne vylúčenie. Od Hlasu by to však bolo zbabelé a pevné stanovisko Roberta Fica, ktorý pochopil, že tu ide o zásadné veci a nemôže sa nechať vydierať, by mali podporiť nielen voliči Smeru, ale aj všetci tí, ktorí si želajú suverénne rozhodovanie Slovenskej republiky.
Myslím si, že existuje veľmi elegantné riešenie, ktoré by Smeru zachovalo tvár a zároveň by vyvrátilo obavy Bruselu. Som presvedčený, že samotná SNS má vo svojich radoch dostatok kvalitných kádrov, ktoré dokážu obsadiť miesta vo vláde bez toho, aby sme strašili Európu podivínmi. V piatok som si prečítal komentár Jaroslava Danišku v denníku Štandard, ktorý obhajoval účasť Tomáša Tarabu vo vláde z hľadiska konzervatívnych záujmov. Práve tu si však šliape po jazyku, ak vzápätí píše, že v normálnej situácii by bol Ľuboš Blaha, ktorý získal úctyhodný počet preferenčných hlasov, prirodzeným kandidátom na člena vlády, ale jeho dlhodobé vystupovanie, jazyk a argumentácia to robia nemožným…
Ja si síce myslím, že Ľuboš Blaha ako prirodzený rečník a tribún je vhodnejší skôr na parlamentnú ako vládnu funkciu, ale tu sa musím ohradiť voči dvojakému posudzovaniu tej istej veci. Môžeme si o Ľubošovi Blahovi myslieť, čo chceme, ale priniesol strane vyše 220 tisíc hlasov – čiže takmer štvrť milióna voličov chce, aby zastupoval ich záujmy. Politika nie je charitatívna činnosť a za tento vklad mu jednoducho patrí zodpovedajúca pozícia. Že má agresívnejší slovník? Nuž má, aj mne prekáža, ale vari ho nemá Taraba? Veď jeho jazyk je ešte nevyberanejší a na rozdiel od neho Ľuboš Blaha nie je intrigán a sebestredný podliak. Takže buď budeme mať rovnaké kritériá na všetkých alebo by mal pán Daniška opustiť to moralizovanie motivované zjavne ideologicky.
Vráťme sa však k podstate problému. Ak chce Smer naplniť svoje ciele v oblasti zahraničnej politiky týkajúce sa predovšetkým mieru – teda ciele, pre ktoré túto stranu volilo veľa ľudí – nesmie sa báť postaviť na čelo rezortu diplomacie skúseného politika. Podobne ako iné oblasti, aj táto sa musí rozvíjať v súlade so záujmami voličov a občanov Slovenskej republiky. V opačnom prípade sa opäť vráti vzorec, ktorý už rozčuľoval väčšinu ľudí – doma sa bude hovoriť niečo iné ako v Bruseli. Nikdy nezabudnem na stretnutie našťastie už bývalého predsedu vlády Eduarda Hegera s veľvyslankyňou USA, ktoré prebiehalo tak, že premiér jej doslova zasalutoval a vymenoval, čo všetko z hľadiska požiadaviek Spojených štátov plníme… Až som sa hanbil. To nebol rozhovor suverénneho štátnika s predstaviteľom inej krajiny, to bolo podanie hlásenia akéhosi gubernátora miestodržiteľke impéria. Boh ochraňuj Slovensko, aby sa niečo také ešte opakovalo.
0.0°C
.jpg)
