V tomto vzájomnom boji Západ neustále stupňuje rétoriku, píše Jonathan Cook pre Ron Paul Institute. Putin je obviňovaný, že proti Európe používa kombináciu vydierania a hospodárskeho teroru. Jeho činy vraj opäť dokazujú, že je monštrum, s ktorým sa nedá vyjednávať, a hrozba pre svetový mier.

Odopieranie paliva Európe s blížiacou sa zimou v snahe oslabiť odhodlanie európskych štátov podporiť Kyjev a odradiť európsku verejnosť od jej lídrov je Putinovým úvodným gambitom v sprisahaní s cieľom rozšíriť svoje územné ambície z Ukrajiny na zvyšok Európy. Tak znie až príliš známy príbeh, ktorý zdieľajú západní politici a médiá.

V skutočnosti arogantné a sebavedomé vystupovanie Európy v súvislosti s dodávkami ruského plynu, ktoré je odtrhnuté od akejkoľvek geopolitickej reality, odráža presne to isté hlúpe myslenie, ktoré pomohlo vyprovokovať inváziu Moskvy na Ukrajinu.

Západné médiá musia niesť hlavný podiel viny za tieto sériové zlyhania diplomacie. Novinári až príliš hlasno a nekriticky rozširovali to, čo lídri USA a Európy chceli, aby ich verejnosť verila, že sa deje. Možno však nastal čas, aby si Európania vypočuli niečo o tom, ako by veci mohli vyzerať ruskými očami.

Hospodárska vojna

Médiá by mohli začať tým, že upustia od rozhorčenia nad “drzou” Moskvou, ktorá odmieta dodávať Európe plyn. Koniec koncov, Moskva sa až príliš jasne vyjadrila o dôvode zastavenia dodávok plynu: je to odveta za to, že Západ uvalil hospodárske sankcie – formu kolektívneho trestu na širšie vrstvy ruského obyvateľstva.

Západ má dobrú prax vo vedení hospodárskej vojny proti slabým štátom, zvyčajne v márnom pokuse zvrhnúť lídrov, ktorí sa mu nepáčia, alebo ako zmiernenie pred vyslaním vojsk alebo zástupcov.

Irán čelí desaťročia trvajúcim sankciám, ktoré si vyžiadali ničivú daň na jeho hospodárstve a obyvateľstve, ale nijako nepomohli zvrhnúť vládu.

Washington medzitým vedie na afganskom ľude niečo, čo sa rovná jeho vlastnej forme hospodárskeho terorizmu, aby potrestal vládnuci Taliban za to, že minulý rok ponižujúcim spôsobom vyhnal americké okupačné sily. OSN minulý mesiac oznámila, že sankcie prispeli k riziku, že viac ako milión afganských detí zomrie od hladu.

Ani na súčasných hospodárskych sankciách voči Rusku nie je nič cnostné, rovnako ako na vylučovaní ruských športovcov a kultúrnych ikon. Cieľom sankcií nie je dotlačiť Putina k rokovaciemu stolu. Ako v marci jasne povedal americký prezident Biden, Západ plánuje dlhú vojnu a chce, aby bol Putin odstavený od moci.

Cieľom bolo skôr oslabiť jeho autoritu a – v istom fantazijnom scenári – povzbudiť jeho podriadených, aby sa obrátili proti nemu. Plán hry Západu – ak ho možno dôstojne označiť týmto výrazom – je prinútiť Putina, aby nadmerne rozšíril ruské sily na Ukrajine tým, že zaplaví bojisko výzbrojou, a potom sa bude pozerať, ako sa jeho vláda zrúti pod ťarchou nespokojnosti ľudu doma.

V praxi však dochádza k opačnému javu, rovnako ako v 90. rokoch, keď Západ uvalil sankcie na irackého Saddáma Husajna. Putinova pozícia sa posilnila, ako sa bude posilňovať aj naďalej bez ohľadu na to, či Rusko na bojisku triumfuje alebo prehráva.

Hospodárske sankcie Západu voči Rusku boli dvojnásobne hlúpe. Posilnili Putinovo posolstvo, že Západ sa snaží zničiť Rusko, rovnako ako predtým Irak, Afganistan, Líbyu, Sýriu a Jemen. Silný muž je všetko, čo stojí medzi nezávislým Ruskom a otroctvom, môže Putin hodnoverne tvrdiť.

A zároveň sankcie Rusom ukázali, aký je ich vodca skutočne umný. Ekonomický tlak zo strany Západu do veľkej miery nevyšiel: sankcie sa sotva odrazili na hodnote rubľa, zatiaľ čo sa zdá, že Európa smeruje do recesie, keď Putin zatvorí plynový kohútik.

Nepochybne to nebudú len Rusi, ktorí sa budú potichu radovať z toho, že Západ dostal dávku lieku, ktorý tak pravidelne násilne podáva iným.

Západná domýšľavosť

Domýšľavosť Západu má však ešte jeden znepokojivý rozmer. Bolo to to isté povýšenecké presvedčenie, že Západ nebude čeliť žiadnym následkom za vedenie ekonomickej vojny proti Rusku, rovnako ako sa predtým predpokladalo, že pre NATO bude bezbolestné umiestniť rakety na prahu Moskvy.

Rozhodnutie prijímať v posledných dvoch desaťročiach do NATO čoraz viac východoeurópskych štátov nielenže porušilo sľuby dané sovietskym a ruským lídrom, ale bolo v rozpore s radami najodbornejších politikov Západu.

Pod vedením USA krajiny NATO rok čo rok zužovali vojenskú slučku okolo Ruska, pričom celý čas tvrdili, že táto slučka je výlučne obranná.

NATO otvorene flirtovalo s Ukrajinou a naznačovalo, že aj ona by mohla byť prijatá do ich protiruskej aliancie.

USA mali prsty v protestoch v roku 2014, ktoré zvrhli ukrajinskú vládu, zvolenú s cieľom udržať otvorené kanály s Moskvou.

Po nastolení novej vlády ukrajinská armáda začlenila ultranacionalistické, protiruské milície, ktoré sa zapojili do ničivej občianskej vojny s ruskými komunitami na východe krajiny.

A celý ten čas NATO tajne spolupracovalo s tou istou ukrajinskou armádou a cvičilo ju.

Počas dlhých ôsmich rokov občianskej vojny na Ukrajine sa Európa ani USA nikdy nezaujímali o to, ako by všetky tieto udalosti odohrávajúce sa na ruskom dvore mohli vyzerať pre bežných Rusov. Nemohli by sa báť Západu rovnako, ako bola západná verejnosť svojimi médiami nabádaná, aby sa bála Moskvy? Putin si ich obavy nemusel vymýšľať. Západ to dosiahol sám.

Obkľúčenie Ruska zo strany NATO nebolo jednorazovou chybou. Ani zasahovanie Západu do štátneho prevratu a podpora nacionalistickej ukrajinskej armády, ktorá je čoraz viac nepriateľská voči Rusku, neboli jednorazové. Rozhodnutie NATO zaplaviť Ukrajinu zbraňami namiesto toho, aby sa sústredilo na diplomaciu, nie je odchýlkou. Ani rozhodnutie uvaliť hospodárske sankcie na bežných Rusov.

Všetky tieto opatrenia sú súčasťou patologického správania Západu voči Rusku – a všetkým ostatným štátom bohatým na zdroje, ktoré sa úplne nepodriadia západnej kontrole. Ak by bol Západ jednotlivcom, pacient by bol diagnostikovaný ako trpiaci ťažkou poruchou osobnosti so silným pudom sebazničenia.

Potrebný strašiak

Čo je však ešte horšie, zdá sa, že tento impulz nie je možné korigovať – nie za súčasného stavu vecí. Pravdou je, že NATO a jeho americký veliteľ nemajú záujem na zmene.

Ich cieľom je mať dôveryhodného strašiaka, ktorý ospravedlní pokračovanie masívneho prerozdeľovania bohatstva od bežných občanov k elite už teraz ultrabohatých. Údajná hrozba pre bezpečnosť Európy ospravedlňuje nalievanie peňazí do chápadla rozširujúcej sa vojnovej mašinérie, ktorá sa maskuje ako “obranný priemysel” – armáda, výrobcovia zbraní a neustále sa rozrastajúci komplex sledovacieho, spravodajského a bezpečnostného priemyslu. NATO aj americká sieť viac ako 800 vojenských základní po celom svete sa neustále rozrastajú.

Strašiak tiež zabezpečuje, že západná verejnosť je zjednotená v strachu a nenávisti voči vonkajšiemu nepriateľovi, vďaka čomu je ochotnejšia odovzdať sa svojim lídrom, aby ju chránili – a spolu s ňou aj inštitúcie moci, ktoré títo lídri zastávajú, a status quo, ktorý reprezentujú.

Každý, kto navrhne zmysluplnú reformu tohto systému, môže byť označený za hrozbu pre národnú bezpečnosť, zradcu alebo blázna, ako sa o tom presvedčil bývalý líder britských labouristov Jeremy Corbyn.

A strašiak odvádza pozornosť západnej verejnosti od premýšľania o hlbších hrozbách, za ktoré sú zodpovední skôr naši vlastní lídri než cudzinci, ako je napríklad klimatická kríza, ktorú nielenže ignorovali, ale stále ju podnecujú práve vojenským vystupovaním a globálnymi konfrontáciami, ktoré používajú na odpútanie pozornosti. Je to dokonalý kruh sebapoškodzovania.

Od pádu Berlínskeho múru a zániku Sovietskeho zväzu Západ hľadá užitočného strašiaka, ktorý by nahradil Sovietsky zväz a ktorý by údajne predstavoval existenčnú hrozbu pre západnú civilizáciu.

Iracké zbrane hromadného ničenia boli vzdialené len 45 minút – kým sme sa nedozvedeli, že v skutočnosti neexistujú.

Afganský Taliban ukrýval al-Kájdu – kým sme sa nedozvedeli, že Taliban ponúkol vydanie Usámu bin Ládina ešte pred útokmi z 11. septembra.

Bola tu desivá hrozba zo strany pohlavárov skupiny Islamský štát (IS) – kým sme sa nedozvedeli, že sú spojencami Západu v Sýrii a sú zásobovaní zbraňami z Líbye po tom, ako ju Západ oslobodil od diktátora Muammara Gadaffiho.

A vždy je tu Irán a jeho údajné jadrové zbrane, ktorých sa treba obávať, hoci Teherán v roku 2015 podpísal dohodu zavádzajúcu prísny medzinárodný dohľad, ktorý mu má zabrániť vo vývoji bomby – až kým USA túto dohodu pod nátlakom Izraela nedopatrením nezrušili a nerozhodli sa ju nahradiť niečím iným.

Pripravený na recesiu

Každá z týchto hrozieb bola taká vážna, že si vyžiadala obrovské výdavky energie a finančných prostriedkov, kým nesplnila svoj účel – vystrašiť západnú verejnosť a prinútiť ju k súhlasu. Západné zasahovanie vždy vyvolalo odvetnú reakciu, ktorá vytvorila ďalšieho dočasného nepriateľa.

Teraz, ako v predvídateľnom hollywoodskom pokračovaní, sa studená vojna vracia s pomstou. Ruský prezident Putin má hlavnú úlohu. A vojensko-priemyselný komplex si s potešením oblizuje pery.

Európski lídri radia obyčajným ľuďom a malým podnikom, aby sa pripravili na recesiu, pretože energetické spoločnosti opäť dosahujú “do očí bijúce” zisky.

Podobne ako pri finančnom krachu pred takmer 15 rokmi, keď si verejnosť musela utiahnuť opasky prostredníctvom úsporných opatrení, aj teraz kríza vytvára ideálne podmienky na prerozdelenie bohatstva smerom nahor.

Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, podobne ako iní predstavitelia, bije na poplach pred “občianskymi nepokojmi” túto zimu, keď ceny v celej Európe prudko stúpnu, a zároveň požaduje, aby sa verejné financie použili na posielanie ďalších zbraní na Ukrajinu.

Otázkou je, či západná verejnosť bude aj naďalej veriť príbehu o existenčnej hrozbe, ktorej sa dá čeliť len vtedy, ak ona, a nie jej lídri, siahnu hlboko do vrecka.