53. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 9. marca 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Mnohí tvrdili a boli presvedčení, že herec Eufémios jej pobosoroval, lebo inakšie si vraj nemožno vysvetliť chorobu, ktorá ju postihla hneď potom, ako k nej prišiel a jej podal ruku. Iní si zas rozprávali niečo celkom iné. Hovorili, že ju otrávil samotným podaním ruky. Keby však boli čo len trochu rozumeli lekárskej vede, tak by museli vedieť, že krátkym dotykom a či podaním ruky nemožno nikoho otráviť

V každom prípade bolo pochopiteľné, že pre Eufémia nebola táto situácia, do ktorej sa bez akejkoľvek viny dostal, príjemná. A nielen to, ona bola pre neho aj nebezpečná. Žil predsa v dobe, keď takmer všetci verili na bosoráctvo a zlé démonické sily, ktoré mali niektorí ľudia a nimi škodili iným.

A čím dlhšie trvala nevysvetliteľná choroba dievčaťa, tým viac silneli hlasy, že len on je príčinou všetkého zla, ktoré sa úbohej Filogéne udialo. Klebety a nepravdy o chorobe Filogény sa šírili s rýchlosťou ohňa a nálada voči chudákovi Eufémiovi sa nebezpečne zhoršovala, a to nie len v ľude, ale dokonca už aj v paláci. V krajnom prípade mohol na to doplatiť aj životom. Pomaly sa už ani len neodvažoval ísť sám na ulicu.

Predtým ho všetci horlivo zdravili a sa na neho usmievali, ale teraz tí istí svoje pohľady od neho odvracali a neraz počul aj bohapusté nadávky, a to napriek tomu, že von išiel vždy v sprievode dvoch, troch dobrých priateľov. Herec sa každý deň nechal informovať o stave dievčaťa a keď sa dopočul, že ju nedokázal vyliečiť dokonca ani len osobný lekár cisára Michala, tak jeho strach o vlastný život ešte viac narastal a veľmi sa obával, že ho čo nevidieť prídu zatknúť a odviesť do väznice.

***

Po ukončení vyšetrenia chorej Filogény prikázal Johannes z Kapadokie, aby mu priniesli veľkú misu čerstvej studenej vody a niekoľko kusov čistej nepoužitej ľanovej látky. Jeden z nich namočil do vody a priložil ho Filogéne na horúce čelo. Chvíľu sa jej skúmavo prizeral a potom namočil do vody niekoľko ďalších kusov a omotal jej ich okolo nôh. Po niekoľkých minútach jej kusy látky odstránil a rozhodol sa jej vypustiť krv zo žily.

Bolo dosť riskantné, no za takýchto okolností ani nie tak pre pacientku, ako pre neho. Vypúšťanie urodzenej cisárskej krvi bolo pre každého lekára značným rizikom. Veď čo keby sa celá vec nevydarila a vzácna pacientka by zomrela. Celá zodpovednosť za jej smrť by padla len na toho, kto ju liečil. A v takom prípade nebol ortieľ smrti vynesený nad neschopným nesťastníkom ničim mimoriadnym.

Johannes z Kapadokie ale neváhal ani na okamih a vypustil zo žily chorej väčšie množstvo krvi. Krátko potom Filogéna už prestala blúzniť a pozrela ešte celkom zmätená na Johanna. Ten jej priložil k perám čašu, v ktorej bola špeciálna liečivá tekutina, ktorej tajomstvo poznal len Johannes. Prikázal dievčine, aby všetku vypila. Účinkovala proti vysokej horúčke a mala aj ďalšie liečivé účinky.

Prv ako sa vybral domov, oznámil prítomným, medzi ktorými bola aj kňažná Agripina, že pacientka bude po jeho zákroku pokojne spať celú noc a že ráno ju opäť príde navštíviť. A skutočne, princezná už aj zaspala a pokojne vydychovala.

***

Ráno na druhý deň bola mladá žena ešte dosť slabá, no bola to prvá noc, kedy spala pokojne a neblúznila – presne ako to večer predpovedal Johannes – a aj jej vysoká horúčka klesla. Keď sa v priebehu predpoludnia prišiel na ňu pozrieť slávny lekár, aby zistil ako sa jej darí, tak požiadal všetkých, aby opustili miestnosť, kde ležala.

Najprv skúmal jej tep a potom sa jej dal opäť napiť z liečivého nápoja vlastnej výroby. Sadol si k nej na okraj postele a najprv jej položil niekoľko jednoduchých otázok, na ktoré bolo treba odpovedať len slovom áno alebo nie. Chcel tak zistiť, ako je už pri vedomí.

Mladá kňažná odpovedala síce pomaly, ale jej reakcie boli už očividne v poriadku. A tak jej Johannes začal pomaly a dôrazne rozprávať:

„Vznešená kňažná, uzdravuješ sa už rýchlo a čoskoro budeš zdravá celkom. A teraz ti poviem, čo zapríčinilo tvoju zvláštnu chorobu. Bolo to tvoje srdce. A prosím, nemaj mi za zlé to, čo ti teraz poviem, ale ako tvoj lekár sa o tom bezpodmienečne musím zmieniť. Je veľmi dôležité, aby si si to sama plne uvedomila.

Len jeden jediný tvoj pohľad do ohnivých a príťažlivých očí istého pekného mladého muža postačil na to, aby sa v tvojom vnútri rozbúrili všetky emócie a tvoje srdce okamžite zasiahol blesk lásky a si sa do neho zamilovala. Keďže si ale hneď od počiatku veľmi dobre vedela, aká beznádejná je tvoja láska, tak od veľkého a bolestného sklamania, ale aj od bezmocného hnevu, si upadla do ťažkej choroby.

Všetko v tvojej duši i v tvojom srdci sa priečilo a stavalo proti neoblomnému a tebe nepriaznivému osudu. Stalo sa ti to isté, čo voľakedy dávno zažil aj makedónsky kráľ Antonius. Bol by takmer zomrel od nešťastnej lásky, lebo sa zamiloval do ženy z ľudu, ktorú si nesmel vziať za manželku. Ochorel tak, ako aj ty a mal podobné symptómy ochorenia ako aj ty. Mal však šťastie, lebo ho zachránil slávny lekár Hippokrates.

Prosím ťa, vzácna kňažná, daj na slová starého skúseného človeka, a vedz, že čosi také sa môže prihodiť každému, kto má citlivé a láske prístupné srdce. Uver mi aj to, že len čo znova nadobudneš stratenú duševnú rovnováhu a uvedomíš si naplno, že tvoje srdce má mimoriadne veľkú schopnosť milovať, tak že preto sa opäť dokážeš zamilovať. A ja ako tvoj lekár si neželám nič viac, ako ti pomôcť nájsť stratený vnútorný pokoj a priviesť ťa k tomu, aby si sa už skoro mohla nad touto epizódou len pousmiať a v srdci si ju ponechať len ako spomienku, lebo veď celý náš život, je iba spomienka na niečo, čo sa už pominulo.“

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

51. časť si môžete prečítať TU

52. časť si môžete prečítať TU