„Ktože je toto pekné chlapča? A ako si len k nemu prišiel? Azda je to syn niektorého z tvojich obchodných priateľov, ktorý ťa požiadal, či by jeho syn nemohol ostať u nás, kým sa nevráti zo svojej obchodnej cesty? Hm, ale keď sa mu teraz lepšie prizerám, tak sa mi nezdá, že by bol jedným z nás. Určite nemá byzantskú krv. Tak ma už nenapínaj a povedz mi kto to je a kto sú jeho rodičia!“

Sprísnila svoj hlas Irene a pozrela sa netrpezlivo a spýtavo na Georgia.

„Opýtaj sa predsa priamo jeho, kto je a odkiaľ prišiel.“

Povedal rozradostene usmievajúc sa Georgios, potešený veľmi tým, že žene sa chlapec pozdával. To mu uľahčovalo vec, ktorú zamýšľal urobiť.

Irene chlapcovi najprv podala ruku, pohladkala ho milo po tvári a potom sa ho spýtala:

„Ako sa voláš a kde bývaš?“

„Volám sa Anastázius a už nemám nijaký domov. Stratil som ho navždy, keď Avari prepadli našu osadu a všetkých vyvraždili.“

Chlapec hovoril pomaly a dôrazne, akoby si uvedomoval, že je dôležité, aby v reči neurobil chybu a aby si získal priazeň Georgiovej ženy. Jeho gréčtina znela už obdivuhodne dobre.

Irene si spočiatku ani neuvedomila, že v jeho reči trochu zaznieval cudzí prízvuk, lebo predovšetkým vnímala zastieraný a potláčaný smútok v jeho hlase. Uvedomila si s veľkou ľútosťou, že chlapča muselo prežiť veľmi ťažký úder osudu, ktorý ho pripravil o všetkých blízkych, včítane rodičov.

Bola veľmi citlivou ženou a v očiach sa jej okamžite objavili slzy dojatia. Georgios vrúcne objal svoju ženu a začal jej podrobne rozprávať o všetkom, čo Anastázia postihlo.

Keď skončil, tak chvíľu len mlčky pozoroval prúdy sĺz, ktoré hojne vytekali z jej stále ešte pekných a žiarivých očí.

Medzičasom už sedeli vo veľkej priestrannej hosťovskej komnate a Georgios sa jej chcel opýtať, či bude súhasiť s tým, aby ho prijali za svojho. Ale prv, ako to stihol vysloviť, tak ho Irene predbehla, akoby čítala jeho myšlienky.

Pristúpila k chlapcovi, spontánne ho vzala do náručia, vybozkávala ho na líca a povedala mu teplým hlasom:

„Anastázius, od dnešného dňa budeš našim milovaným synom a náš dom sa stane aj tvojím domovom.“

Georgios s dojatím pozoroval scénu pred svojimi očami a mlčal. Už nemusel nič vysvetlovať a ani nič viac hovoriť. Jeho žena už všetko pochopila a obsiahla sama.

Chlapec opätoval jej bozky a privinul sa k nej. Od prekvapenia z toľkej neočakávanej dobroprajnej láskavosti, ako mu ju prejvovala pre neho celkom cudzia žena, sa mu z očí začali kotúľať veľké slzy.

Kupec sledoval s hlbokým zadosťučením a dojate to, čo sa pred ním odohrávalo, hoci v podstate očakával, že sa to odohrá práve tak. Poznal svoju ženu veľmi dobre a bol si takmer celkom istý, že Anastázius, toto neobyčajné slovanské chlapča, si okamžite získa jej srdce.

A teraz v týchto chvíľach boli obaja manželia nepochybne najšťastnejšími ľuďmi v celom Solúne. Irene sa žiadnemu zo vzácnych darov, ktoré jej Georgios priniesol z cudziny, nepotešila tak veľmi ako Anastáziovi.

Nič sa nemohlo vyrovnať pocitu obrovského šťastia, že odrazu dostala náhradu za ich mŕtveho syna. Žiadne drahokamy a nijaké vzácne látky z ďalekých krajov, ktoré jej manžel zadovážil, nemali pre ňu ani zďaleka takú cenu, ako jej nový syn.

***

Medzičasom prešlo niekoľko rokov odo dňa príchodu Anastázia do Solúna. Ten deň, keď do domu bohatého kupca Geogoria prišiel malý slovanský chlapec bol pre neho už dávnou minulosťou. Z pekného chlapčeka sa stal nápadne krásny sedemnásťročný, vysoký, dobre urastený mladík. Mal veľmi príjemné črty a jeho vysoká postava medzi Byzantíncami, ktorí boli prevažne nižšieho vzrastu, vynikala. Mal neobyčajne husté tmavoplavé vlasy a rovný pekne formovaný nos. Najimpozantnejšie ale boli jeho veľké nebomodré oči. Vyžarovali múdrosť ducha a zároveň aj dobrotu srdca.

Nejedna mladučká solúnska krásavica potajomky snívala o peknom a štíhlom jedinom synovi známeho bohatého solúnskeho obchodného podnikateľa Georgia.
Anastázius si však nad takými vecami vôbec nelámal hlavu. Nerobil si veľa z dievčat a nezapodieval sa s nimi. Bol vážny, na svoj vek až príliš vážny a zamýšľajúci sa mladý muž, ktorý horlivo študoval a takmer aj celý svoj voľný čas venoval štúdiám a diskusiám s najučenejšími učiteľmi a mužmi v Solúne. Zvyšný čas trávil pomáhaním otcovi pri vedeni a organizovaní jeho námorných obchodov.

Žil v dome už len s rodičmi, lebo aj jeho najmladšia sestra, Kaligone, sa už pred nejakým časom tiež vydala ako jej dve staršie sestry a odišla z rodičovského domu. Roky urobili z Georgia usadlejšieho a pomerne staro vyzerajúceho muža, ktorý už takmner zabudol, že voľakedy chodieval na dlhé a nebezpečné obchodné cesty do ďalekých krajín.

Stal sa spolumajiteľom námornej obchodnej spoločnosti, najväčšej v Solúne, ktorá vlastnila dvadsať veľkých obchodných lodí, ktoré privážali tovar z ďalekých krajín.

***

Bol horúci letný podvečer a Anastázius sa vracal domov ako vždy palmovou alejou okolo morského pobrežia. Mal za sebou dlhú učenú diskusiu so svojím učiteľom, najväčším solúnskym mudrcom Eutymiom. V hlave mu vírilo množstvo myšlienok, okolo ktorých sa točila ich diskusia, pričom v ten deň debatovali výlučne o byzantskej teológii.

Táto sa čoraz viac odkláňala a vzďalovala od oficiálneho učenia Vatikánu, záväzného pre celé kresťanstvo. Nevôľa pápeža a jeho kardinálov narastala a hoci ešte neprišlo ku konečnému rozchodu oboch kresťanských bášt – Ríma a Konštantinopolu, reprezentovaných pápežom a patriarchom, tak všetko nasvedčovalo tomu, že sa to čoskoro stane.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

25. časť si môžete prečítať TU

26. časť si môžete prečítať TU