Existujú tri rôzne verzie jeho smrti, a tie sa stali základom legiend, ktoré Martin Homza v cennej publikácii „Svätopluk v európskom písomníctve“ delí na čierne a biele. Čierne, negatívne, súvisia s vyhnaním Metodových žiakov, aj s údajnou „zradou Arnulfa“, či s tvrdením starých uhorských kronikárov o „výmene“ Svätoplukovho kráľovstva za „bieleho koňa“.

Najrozšírenejšiu verziu zapísal byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet v 10. storočí („O spravovaní ríše“): Svätopluk pred smrťou rozdelil dŕžavu na tri časti pre troch synov (Mojmíra, Svätopluka a Predslava, pričom jeho existencia je neistá) a Mojmíra II. ustanovil za hlavného vládcu. Dôležitosť svornosti, ktorá dodnes tak veľmi chýba všetkým Slovanom, vysvetlil im tak, že dal im postupne zlomiť tri zviazané prúty. Keď sa im to nepodarilo, prúty rozdelil a po jednom ich ľahko zlomili. Napriek tomu prepukla medzi nimi nesvornosť, ktorá viedla k rozbrojom. Mojmír II. obľahol Svätopluka II. s jeho priaznivcami (zrejme sprievod jeho bavorskej matky) v nemenovanej pevnosti, odkiaľ ho oslobodilo až vojsko franského kráľa. Tou pevnosťou bola zrejme Bratislava, kde nechali Frankovia trvalú posádku a zverili ju správcovi Panónie Braslavovi. Už o pár rokov neskôr (906) sa spomína pod názvom Breslavaspurch (Braslavov hrad), z čoho je neskorší názov Pressburg, Prešporok, resp. Bratislava.

Iná verzia smrti Svätopluka je v kronike Šimona z Kézy (1282–1285): Starí Maďari (tých tak zrejme smieme nazývať, podčiarnici neprotestujú!) prepadli a porazili nevyzbrojené Svätoplukovo vojsko neďaleko rieky Rakus pri Bánhide, a pri útoku zahynul Svätopluk. A on „spáchal“ tú výmenu zeme za koňa.

Napokon je tu verzia českého kronikára Kosmasa (približne r. 1125), podľa ktorej Svätopluk zmizol zo stredu svojho vojska, v ľútosti nad tým, že bojoval „proti svojmu pánovi Arnulfovi“ (?) tajne zabil koňa, zakopal meč a v prezlečení sa uchýlil k pustovníkom na svahu Zobora. Nepoznaný prežil zvyšok života a až v čase smrti prezradil, kto je. Tu má korene „biela legenda“, ktorej autorom popri Kosmasovi je Pulkava a Piccolomini (budúci pápež Pius II.). Jej podstatou je Svätoplukov pustovnícky život v benediktínskom kláštore, ktorý on založil na Zobore. Žeby však tak urobil z ľútosti nad správaním voči „svojmu pánovi Arnulfovi“? Netrápila ho najskôr nesvornosť jeho synov? Netrápilo ho, že nemá vnukov – nástupcov, iba vnučky, a jedna z nich sa vydá za syna veľkého cudzieho náčelníka? (O sobáši dcéry „moravského“ kráľa a Arpádovým synom píše Anonymus, bola to naozaj dcéra Mojmíra II. – povedzme Margita, tejto svätici je napokon zasvätený aj najstarší zachovaný kostol z tých čias v Kopčanoch na východnom brehu rieky Moravy –, ktorá sa vydala za najmladšieho Arpádovho syna Zultu, Zoltána? Pravda, či legenda?) Neuvedomoval si, že urobil chybu, keď neuposlúchol Metoda, a že dopustil vyhnanie jeho žiakov? Umieral v bolesti, vidiac, že sa začínajú napĺňať Metodove slová o tisícročí cudzích vládcov v jeho domovine? Videl, že jeho ríšu zaplieňuje barbarský sused? To mohli byť dôvody, prečo sa utiahol a kajal sa, a možno ho k tomu povzbudzoval Gorazd, aby oplákaval a oplákaval všetky svoje hriechy.

Kňaz – historik Marek Vadrna našiel v Rakúskej národnej knižnici dokument, ktorý by to potvrdzoval: tlač z roku 1655, „Menológium svätých, blažených a preslávených mužov benediktínskeho radu“, v ktorom je Svätopluk označený za svätého. Autorom zoznamu je prior kláštora vo švajčiarskom Weingartene Gabriel Bucelin (zomrel v roku 1681). Nemecký mních Bucelin píše o svätorečení Svätoplukovho syna – Svätopluka II., ako však z textu vyplynie, nemohlo ísť o syna, ale o otca. Svätopluk, syn kráľa Svätopluka sa nemohol „obrátiť na vieru v Krista pôsobením nášho sv. Metoda“ – ako sa píše v Bucelinovom texte – pretože Metod zomrel ešte skôr, ako otec Svätopluk. Takže nasledujúci text zaiste hovorí o našom kráľovi Svätoplukovi: „Na sviatok sv. Petra a Pavla zamestnaný poľovačkou chcel od Metoda, aby oddialil bohoslužby až po jeho návrate a ten ich odkladal, ako dlho to len bolo možné. No ako sa priblížilo popoludnie, začal ich slúžiť. Tým natoľko zapôsobil na (Svätopluka), že by bol po jeho príchode skoro už ku koncu bohoslužieb vykonal strašný zločin a vlastnou rukou zavraždil miništranta, keby mu v tom nezabránili dvorania. (Arcibiskupovi) prikázal opustiť kráľovstvo, (a potom) spoločenstvo veriacich dalo Svätopluka do kliatby a od toho dňa zažíval rôzne pohromy … čo znepokojilo kráľovho ducha, že … odsúdil svoje zločiny, a predovšetkým to, čoho sa dopustil voči apoštolovi zo svojho kráľovstva a voči sebe (a odišiel). Bez toho, aby niekto o tom vedel … zostúpil z koňa a odišiel do veľmi hustého lesa. Ale aby nikto neprišiel ani len na stopu jeho úteku, zabil koňa mečom a kráľovskými rukami, a potom meč ukryl v zemi. (Nato) v najväčšej chudobe porovnával, čo stratil úplným odvrhnutím pozemského života pre nebeské kráľovstvo. (Stal sa mníchom) a veľkou prísnosťou života sa očisťoval od zločinov predošlého života (a) všetci ho pokladali nielen za početného, ale veľmi rýchlo za svätého. Nakoniec zomrel, aby vzdal Bohu slávu (a) svätému Stvoriteľovi odovzdal svoju svätú dušu“. Bucelin ho tituluje ako „kráľa mnícha vyznávača“ („rex monachus confessor“) a udáva ako deň jeho sviatku šestnásty marec.

O svätom Svatokopovi-Svätoplukovi, ktorý je údajne pochovaný v nitrianskom chráme sv. Emeráma, píše aj náš zabúdaný historik Samuel Timon (1675–1736); iný nie veľmi uznávaný Jozef Hložanský (1836–1876) hovorí, že je pochovaný pod prekrúteným menom sv. Zoerardus Andreas, teda sv. Svorad Andrej.

Mali by sme celkom iné dejiny, keby Svätoplukova ríša nedopadla tak, ako sa to stalo. Svätopluk by dnes bol našim štátnym svätcom. No potom, ako jeho synovia stratili moc, táto časť Svätoplukovho života upadla do zabudnutia a stala sa iba súčasťou legendy.

Prečo veľká ríša zmenila vládcov? Bola to chyba Svätoplukova, alebo chyba jeho synov, že v spravovaní ľudu, ktorý tu zostal, naďalej nepokračovali Svätoplukovci, ale Arpádovci? Štúrova výčitka patrí jeho synom, ktorí „v zúrivosti, vo vášni svojej zabudli oni na obec a ľud svoj, rozžali vojnu a ňou zanikla vlasť naša i moc naša, Svätoplukovci nemúdri, ľahkomyseľní! – A čo urobili synovia tvoji bezbožní, kráľ velebný, tieň moci a slávy našej, toľko a toľko spomínaný?“

Budovať štát vôbec nie je vec ľahká – poznáme to po roku 1993. Svätoplukovi sa počas 23 rokov vlády nepodarilo vytvoriť predpoklady pre pokračovanie štátu, nevychoval pre to svojich nástupcov. Boli mu krátkodobé ciele prednejšie ako strednodobé či dokonca strategické zámery? Nezvýšil mu na ne čas, pretože bol ponorený do večných bojov a vojen? Priam to presvitá na poli písomníctva: prečo popri opisoch cirkevných dejín, skutkov Konštantína, Metoda a ich spoločníkov, nevznikli aj „Gesta slovenorum“? Prečo nezachoval meno svojej veľkej ríše, a či tak urobil, a texty zničil nový vládca, alebo len dosiaľ nenašli? Prečo nerazil vlastné mince, pritom mal v moci zlatonosné a striebronosné bane, a z ich kovov razili mince už Kelti i prvý arpádovský kráľ Štefan? Prečo tak nerobil Svätopluk? Veď minca s portrétom vladára a s označením štátu by bola trvalou pripomienkou jeho snaženia. A my by sme zaiste nemali dnes problém ani s tým, ako sa jeho ríša vlastne menovala. Či mu postačilo platiť hrivnami, teda osobitnými železnými predmetmi v podobe sekáča, ktoré boli zároveň aj polotovarom, mohli sa použiť na ďalšie spracovanie. Alebo dokonca „len“ plátnom? Podľa svedectva židovsko-španielskeho Ibrahima ibn Jakuba z roku 965 platilo sa medzi západnými Slovanmi jemnými, voľne utkanými tkaninami. Odtiaľ zrejme pochádza „platenie“; plátno sa pri platení delilo na menšie časti tak, že sa trhalo: trhy sú u nás práve preto „trhmi“.

Veľkosť Svätopluka siaha do dnešných dní. Len nahraďme černotu okolo neho belobou. Buďme ako on odvážni v skutkoch a kajúcni pri našich hriechoch. A nemali by si tí, ktorí to majú „v popise práce“, všimnúť, že muž, ktorého pápež Ján VIII. nazval „svojím milovaným synom“, je u benediktínov zapísaný ako „svätý kráľ a mních vyznávač“? A dostať ho na oltár? Jeho dňom je 16. marec, možný deň najbližších prezidentských volieb…

Marián Tkáč