Daniel sa narodil 3. septembra 1640, študoval v Žiline a podľa niektorých informácií aj v Levoči, a potom na univerzite vo Wittenbergu, stredisku vzdelanosti, ktoré vyhľadávalo v tom čase veľa Slovákov. A ktoré finančne podporoval na prelome 16. a 17. storočia Juraj Turzo, palatín so sídlom v Bytči.

Po návrate zo štúdií sa stal Sinapius-Horčička v roku 1662 rektorom latinskej školy v Jelšave. Po kazateľskom pôsobení v Kameňanoch v Gemeri a v Liptovskej Teplej, sa jeho zastávkou stala Radvaň. Ani tu však nemohol dlho ostať pre prenasledovanie protestantov. V roku 1673 bol odsúdený do vyhnanstva, a tak aj s celou rodinou vypravil do exilu do sliezskej Vratislavy, odkiaľ v roku 1677 odišiel do Nowého Bojanowa. Tam sa stal rektorom nižšieho gymnázia, ktoré viedol spolu so svojím švagrom Jánom Majerom. Na tomto gymnáziu sa popri latinčine používala aj poľština a nemčina. Sinapius-Horčička kládol dôraz na princíp „schola ludus“, čomu zodpovedalo aj príležitostné uvádzanie dramatických školských divadelných hier.

V roku 1683 sa vrátil do vlasti a prijal miesto slovenského diakona v Levoči, kde postupne okrem toho, že pôsobil ako rektor, evanjelický kňaz a inšpektor gymnázia, bol aj  redaktorom a korektorom slovenských kníh v levočskej Brewerovej tlačiarni. Treba zdôrazniť, že Daniel Sinapius-Horčička sa jednoznačne a „hlasito“ hlásil k svojej slovenskej identite, pričom aj on, podobne ako Martin Svätojánsky, za kolísku slovanstva považoval územie pod Tatrami. Toto je dôležité vedieť, lebo vo svetle presvedčenia týchto a ďalších národovcov, sa dostáva teória o prisťahovaní sa Slovanov pod Tatry, ktorú „vynašiel“ Čech Luboš Niederle až koncom 19. storočia, do iného svetla. Podľa najstaršej slovenskej tradície boli Slováci pôvodnými obyvateľmi severnej časti karpatského bazéna už od doby pred narodením Krista. A aj pripisovanie slovanského pôvodu niektorým rímskym cisárom má svoj historický základ. Veď aj slávny cisár Konštantín Veľký sa narodil v Niši, v dnešnom Srbsku približne v roku 272.

Sinapius-Horčička sa venoval písaniu latinských príležitostných básní, dišpút a školských drám. Písal evanjelické modlitebné knižky, katechizmy a polemiky s predhovormi, v ktorých má významné miesto oslava i obrana slovenského jazyka. Veľkú časť svojej tvorby venoval slovenskej duchovnej poézii a zbieraniu prísloví. V roku 1660 napísal „Plausus poli et soli/Plesanie neba a zeme“, v roku 1676 modlitebnú knižku „Hortulus animae piae/Zahradka, resp. Perlička dietok Božích“, v ktorej sa prihováral aj za užívanie a pestovanie slovenčiny. Ako prvý slovenský vzdelanec vystupoval proti nadmernému počešťovaniu slovenčiny. Zámerne používa slovenské jazykové prostriedky, ktoré uprednostňuje pred literárnou češtinou. Velebí slovenský jazyk a vyčíta nedostatok vlastenectva, vyzdvihuje starodávnosť slovenského národa a venuje sa slovenskej mládeži.

Najvýznamnejším Horčičkovým dielom je zbierka slovenských a latinských sentencií, prísloví, povrávok, porekadiel a pranostík „Neo-forum Latino-Slavonicum/Nový trh latinsko-slovenský“, ktorá vyšla v Lešne v roku 1678. Je pozoruhodná jednak svojím latinským úvodom, predstavujúcim zanietenú obranu slovanského i slovenského národa a jazyka v duchu barokového slavizmu. Samotná zbierka je jednoduchý výber sentencií a prísloví, ale zároveň aj ako príručka morálnych zásad a frazeologických zvratov pre študujúcu mládež. Toto dielo venoval mladšej generácií popredných šľachtických rodín horného Uhorska z Oravskej, Turčianskej, Zvolenskej, Liptovskej a Spišskej stolice. Konkrétne Kubíniovcom, Horvát-Stančičovcom, Rakovskovcom, Benickovcom, Justovcom, Zátureckovcom, Rakšániovcom, Revickovcom, Bulovskovcom, „aby ich podnietil k pestovaniu slovenského jazyka.“ Toto jeho venovanie je najlepším dôkazom, že v tom období sa aj veľká časť strednej šľachty ešte hlásila k slovenskej identite a hovorila slovenským jazykom.

Neo-forum obsahuje takmer 700 latinských sentencií a 534 slovenských prísloví a porekadiel v jazyku silne slovakizovanom stredoslovenskými nárečovými prvkami, uložených v 30 oddeleniach. Preberané latinské i poľské sentencie Sinapius doslovne parafrázoval. O Neo-forum/Nový trh sa opierali pri koncipovaní svojich gramatík Daniel Krman ml. i Pavel Doležal, nepriamo aj Anton Bernolák. Táto kniha bola aj základom zbierok Kollára i štúrovcov, a stopy jej vplyvu možno sledovať až k Adolfovi Zátureckému v jeho „Slovenských prísloviach, porekadlách a úsloviach“. Tie na 756 stranách vyšli naposledy v roku 1974.

Horčička okrem iného píše: „Neviem, ako by som to nazval, akým závratom hlúposti alebo pýchy trpia tí vrtichvosti, ktorí, hoci rodom, jazykom, menom Slováci, sa odtŕhajú od tohto národa jedine a zväčša pre pominuteľný a dočasný osoh a svoj pôvod prenášajú na iný národ, a čo je najohavnejšie, matku, od ktorej a z ktorej pochádzajú, zahŕňajú rôznymi urážkami a preklínajú. Akoby napokon nebolo dosť počestné menovať sa podľa toho národa, ktorý už predtým si toľkými zásluhami pripravil cestu k nesmrteľnosti!“

Zrejme sa patrí uviesť aspoň prvých trinásť sentencií z rozsiahleho diela, z jeho „Oddelenia I.“ Tu sú:

Chceš-li štestí v práci míti, hlediž od Boha začíti.

Od Boha začínať hľaď, by nepoštípal ťa had.

Kde je božstvo prítomné, tam neschodné je schodné.

Nemúž nic smutného byti, kdo múž Krista v srdci míti.

Nič smutné nebýva, kde Kristus prebýva.

Lenivá ruka hotová brichu muka.

Nerobotná ruka v psote chytro pôjde po žobrote.

Kdo v záhalce živút trávi, ten se rád ve zlosti baví.

Keď ľudia nič nerobia, učia sa robiť zlé.

Leňošenie k hriechu vedie.

Leňošenie je lôžko diabla. [Cirkevní otcovia].[194]

Žáden bez práce nejí koláče.

Žádnemu pečené holuby do ust nepadají.

O Sinapiusovi-Horčičkovi, ktorý zomrel 27. januára 1688, literárny vedec Rudolf Brtáň napísal: „Ukázal cestu od češtiny a bibličtiny k dnešnej slovenčine.“

Do dejín sliezskej pedagogiky i heraldiky sa zapísal jeho syn Ján Sinapius, ktorý sa narodil 11. septembra 1667 v Liptovskej Teplej a umrel okolo roku 1710 v poľskej Oleśnici. Pôsobil v Oleśnici a v Legnici, písal oslavné a gratulačné verše pre svetských a cirkevných hodnostárov. Ďalej je to historická divadelná hra „Alexandri Austriaci liberatum,“ vlastivedné dielo o olešnickom kniežatstve.

Marián Tkáč