164. časť Neznámych slovenských dejín: Juraj Pohronec Slepčiansky, uhorský vicekráľ slovenského pôvodu

Bratislava 31. októbra 2021 (HSP/Foto:archív)

Naše predstavovanie slovenských osobností, na ktoré sme pozabudli, pokračuje Jurajom Pohroncom Slepčianskym- Selepčenim, ktorý žil v rokoch 1595-1685. Jeho meno sa v literatúre uvádza v rôznych podobách, najčastejšie ako Juraj Pohronec Slepčiansky, Juraj Selepčéni-Pohronec, ale aj ako Juraj Pohronec zo Slepčian, Juraj Pohroncius Selepčéni, Juraj Slepčiansky-Pohronec, Juraj zo Slepčian. Ide o muža, ktorý je svojím spôsobom pokračovateľom významných katolíckych predstaviteľov Slovenska po línii František Forgáč – Peter Pázmaň – a on, čoby Pázmaňov žiak, ale aj jeho portrétista. Predovšetkým je však Juraj Pohronec zo Slepčian vlastne prvým uhorským vicekráľom slovenského pôvodu

V cirkevnej a politickej sfére patril teda Pohroneck významným slovenským osobnostiam 17. storočia. Ako ostrihomský arcibiskup bol hlavou – prímasom uhorskej cirkvi, išlo teda o najvyššiu cirkevnú funkciu v štáte. Juraj Slepčiansky bol však aj prvým uhorským vicekráľom/miestokráľom slovenského pôvodu, stal sa ním v roku 1670.Vicekráľ/miestokráľ bol titul, ktorým sa označoval zástupca kráľa pre správu niektorého územia. Rodák zo Slepčian spravoval v mene kráľa Uhorsko. Podporoval katolíckych Habsburgovcov a súdy proti kolaborantom s Turkami, začo ho „reformátori“ kritizovali. Patril teda Pohronecako dôverník cisára Leopolda a člen kráľovskej rady vo svojom čase medzi najvplyvnejších ľudí v Habsburskej monarchii a bol najvyššie postaveným a najvplyvnejším Slovákom. Z pohľadu našej témy je pritom veľmi dôležité, že sa k svojmu slovenskému pôvodu hlásil a nehanbil sa zaň. Zabezpečil povýšenie mnohých Slovákov do zemianského stavu. Málo sa vie, že na svojom majetku v Hubiciach na Žitnom ostrove založil Pohronec prvú textilnú manufaktúru na Slovensku. Ešte ako 85-ročný bol v roku 1680 (do svojej smrti v roku 1685) hlavným županom Tekovskej stolice. Všemožne podporoval Turkami zničené Požitavie. Podporoval strednú vrstvu začo si vyslúžil od vysokej šlachty, ktorá nadobudla majetky aj strednej vrstvy účasťou v protitureckom odboji, mnoho nadávok.

Tento filozof, právnik, diplomat, ale aj grafika medirytec sa narodil 24. apríla 1595 v Malých Slepčanoch na Požitavsku. Pokrstený bol na mieste terajšieho kostola, vedľa Arboréta, vo Vieske nad Žitavou. Už ako sedemročný osirel. Rodičov mu zabili pri tureckom nájazde. Pochádzal z chudobných pomerov a jeho, aj jeho súrodencov si adoptovali príbuzní a blízki ich rodičov. Juraja vzal k sebe zeman Pohronec s prímením Slepčiansky – podľa obce Slepčany, do sv. Kríža nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Podľa inej verzie dostal sa Juraj do Trnavy, kde bol kanonikom František Selepčeni, a Juraj tam začal chodiť do školy. No keď v roku 1605 zomrel kanonik František Selepčeni, Juraj sa musel vrátiť do Slepčian, kde robil pomocného pastiera na majetku Ostrihomskej kapituly (obec Slepčany patrila Ostrihomskej kapitule od roku 1565.

Dnes by sme povedali, že Juraj bol „selfmademan“, ktorý sa vypracoval vďaka svojmu nadaniu a usilovnosti. Mladý Juraj dokázal kresliť portréty, čo postrehol aj arcibiskup Pázmaň. Všimol si ho, keď sprevádzal na arcibiskupskom majetku v Slepčanoch inšpekciu, a tak Juraj pokračoval od roku 1617 v štúdiu na gymnáziu v Trnave. Tu vyštudoval za učiteľa – v roku 1626 učil na Mestskej škole v Trnave. Čoskoro sa rozhodol pre poslanie kňaza, a tak v roku 1627 odišiel na štúdia do Ríma, zase pod patronátom arcibiskupa Pázmaňa. V Ríme býval v kolégiu Hungarico-Germanica. Počas štúdia sa odvďačil vtedy už kardinálovi Petrovi Pázmáňovi kresbou jeho portrétu, ktorý vyryl do medi – medirytinou. Juraj Pohronec bol v štúdiu veľmi usilovný a na jeho konci v roku 1634 napísal dizertačnú prácu „Propozicione Theologicae“, pri ktorej použil vylepšenú medirytinu kardinála Pázmaňa.

Po ukončení štúdia v Ríme sa ako doktor filozofie a teológie vrátil v roku 1635 na Slovensko, farárom bol v Senci, v Kamenných Kosihách a sv. Kríži. Už čoskoro (v roku 1636) sa stal ostrihomským kanonikom a ostrihomsko-svätojurským prepoštom. Zároveň bol kancelárom arcibiskupského úradu v Trnave a v roku 1638 začal pracovať v diplomatických službách. Ako pridelenec vyslanca Izdenciho odišiel do tureckého Carihradu, kde dojednával so sultánom Ibrahimom podmienky mieru.

V roku 1642 sa stal titulárnym biskupom novijským s hodnosťou pilišského opáta. V roku 1643 sa dvakrát zúčastnil ako vyslanec kráľa na diplomatických rokovaniac v Carihrade. Prvá cesta trvala takmer päť mesiacov, a jej cieľom bolo odvolať rezidenta Viedne v Carihrade Schmidta a nahradiť ho novým vyslancom Greifenklaunom, čo sa podarilo. Druhá cesta bola zložitejšia, keďže do Carihradu prišiel v nevhodnom čase. V čase vyhláseného prímeria totiž deväťsto jazdcov napadlo Turkami obsadený Ostrihom. Preto veľvezírvMustafa biskupa Pohroncazajal a uväznil ho. Sultán Ibrahim ho však oslobodil. V roku 1644 stal savPohronecvčanádským a pečuchovským biskupom, bzovickým opátom, vesprímskymva jágerským titulárnym biskupom, uhorským kancelárom a diplomatom v Turkami okupovanom Budíne, v Sedmohradsku, a v Poľsku. V roku 1645 dojednal linecký mier a zaručil protestantom náboženskú slobodu.

Z dedinského pastiera sa postupne Juraj Pohronecv ypracoval na nitrianske hosídelného biskupa (1648–1660),kaločského arcibiskupa (od roku 1657) a neskôr, v roku 1666 sa stal ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom so sídlom v Trnave. A bol výraznou postavou na tomto stolci. Pripomíname, že úlohou uhorských prímasov bolo korunovanie uhorských kráľov, ktoré sa v tomto období konalo v Bratislave, ktorá bola korunovačným mestom, pretože Stoličný Belehrad bol okupovaný Turkami. Ako prímas dochádzal do Bratislavy, kde bol aj prezidentom uhorskej kráľovskej kancelárie.

Nitrianskym biskupom sa stal 18. apríla 1648, a zároveň aj županom Nitrianskej stolice. Ako biskup zabezpečil opravu Turkami zničeného nitrianskeho kostola a hradu a zachránil archív nitrianskej kapituly. Snažil sa aj o konsolidáciu pomerov v diecéze a finančne podporoval výstavbu kostolov, pútnických miest, škôl a sirotincov.V roku 1665 vysvätil základy protitureckej pevnosti Leopoldov, pomenovanej podľa cisára Leopolda, ktorá mala brániť postupu Turkov po tom, ako dobyli dovtedy najdôležitejšiu protitureckú pevnosť na našom území, Nové Zámky. Biskupský kaštieľ v Kostolnej, neďaleko Trenčína, bol jednou zo stavieb, ktorú inicioval v roku 1655. Stavba bola mala slúžiť ako letné sídlo biskupa, to napríklad znamenalo, že väčšina miestností bola obrátená na sever, len niektoré v krídlach budovy, smerovali na iné strany.

Slovenský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky sa významne pričinil o zvrat v protitureckých vojnách na sklonku 17. storočia. Podieľal sa na viacerých diplomatických misiách, ale asi najdôležitejšia bola jeho misia do Poľska, kde vyjednal vojenskú podporu poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, čím výraznou mierou prispel k porážke armády vedenej veľkovezírom Karom Mustafom pri Viedni. Bitka pri Viedni zo septembra 1683, v ktorej sa stretla koalícia európskych štátov proti obrovskej osmanskej armáde, a na hlavu ju porazila. Urobil tým pre Habsburgovcov – ale aj pre kresťanskú Európu – neoceniteľnú službu.

Keď spájanie sa uhorskej šľachty s Turkami smrteľne ohrozovalo európske kresťanstvo a Selepčéni sa dopočul, že Osmani idú uskutočniť svoj sen, dobyť Viedeň, urobil všetko, aby bolo cisárstvo pripravené. Protitureckú koalíciu dal v mene cisára Leopolda I. „do pohybu“ práve on, slovenský kňaz, ostrihomský arcibiskup a prímas Juraj Pohronec, obratný diplomat. On začal budovať „Svätú Ligu“, ktorej strategickým cieľom bolo vytlačiť Turkov z Európy. Diplomatickou cestou sa postaral o to, aby francúzsky kráľ odložil plánovanú vojnu proti Habsburgovcom. Pohroncova diplomacia presvedčila aj Bavorov, ktorých prišlo na obranu Viedne osemtisíc.

V mene cisára Leopolda I. viedol rokovanie v Poľsku s kráľom Jánom III. Sobieskym. Vďaka nemu sa Sobiesky rozhodol prísť na pomoc proti Tökölimu, ktorý práve „vystrájal“ na Slovensku a napokon aj proti Turkom pri Viedni. Neľutoval ani námahu, ani peniaze na boj proti moslimom. Poskytol Habsburgovcom obrovské finančné prostriedky, venoval pol milióna zlatých na obranu Viedne, aj preto dostal honosný titul „Záchranca Viedne“. Aj vďaka nemu Viedeň 11. septembra 1683 vydržala útok dvestotisícovej armády veľkovezíra KaraMustafu. Aj preto mnohí nazývali túto udalosť aj zázrakom pri Viedni a samotný vojenský stret bitkou o Európu.

Juraj Pohronec bol zároveň aj kultúrny a vzdelaný človek. Jeho zásluhou sa v roku 1667 na Trnavskej univerzite zriadila právnická fakulta a účinne podporoval vydavateľskú činnosť univerzity. Venoval sa aj maľovaniu a rezbárstvu. Kreslil a rezal do dreva titulné obrazy do kníh. Vynikal ako znamenitý portrétista. Zachoval sa jeho vlastný autoportrét, na ktorom vyryl: GEORGIUS SZELEPCHENY ARCHPP. STRIGON. PRIMAS HUNG. – teda JURAJ SELEPČENIARCIBISKUP OSTRIHOMSKÝ, PRÍMAS UHORSKA.V roku1654 zhotovil medirytinu Ferdinanda IV. a v roku 1655 vyryl portrét Leopolda I.

Historik umenia Jozef Cincík o ňom napísal, že vynikal vlastnosťami ako sporivosť, štedrosť, umiernenosť, životná vyváženosť, korenitosť, pod čím myslel sebavedomie, jasnú a rozvážnu hlavu sedliaka. Jeho slovenskú povahu prezrádza aj poznámka pochádzajúca z tých čias, že mal prísny, ale vľúdny spôsob hovoru, svojimi vľúdnymi spôsobmi, srdečnosťou, ľudským tónom reči, láskavosťou, skôr a trvalejšie vedel získavať ľudí ako formálnymi prostriedkami.

Niektorí novodobí pisatelia ho obviňujú, že odviezol Nitrianský evanjeliár – kódex z 11.storočia – pochádza pravdepodobne z roku 1083 – do Ostrihomu. Nie je to tak. Nitriansky kódex, nazývaný aj ako Selepčéniho kódex, Pohronec daroval hradnej katedrále v Nitre. Ide o latinský evanjeliár, najstaršiu ručne písanú listinnú pamiatku na území Slovenska. Kniha vznikla v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku a údajne ju vyhotovili mnísi z Francúzska. Ide o knihu písanú karolínskou minuskulou, úhľadným písmom s figurálnymi kolorovanými iniciálkami. Listy sú zviazané vo väzbe z pozláteného mosadzného plechu. Najviac zaujme predná doska, ktorej výzdoba je ozajstným umeleckým skvostom. Dominuje jej byzantský relikviárny dvojitý kríž so strieborného alebo pocínovaného plechu s dutým vnútrom obsahujúcim relikvie – úlomky dreva a kúsok hrubej tkaniny. Tieto relikvie podľa legendy pochádzajú z kríža, ktorý v 4. storočí objavila na vrchu Golgota sv. Helena, matka rímskeho cisára Konštantína Veľkého. Kniha obsahuje liturgické texty, výňatky z evanjelií čítaných pri bohoslužbách, tzv. perikopy. Okrem toho aj mená svätcov, ako i zoznam liturgických sviatkov slávených v čase jeho vzniku. Po svojom vzniku bol kódex dlho uchovávaný za múrmi beňadického kláštora. Po smrti benediktínskeho opáta Jána III. v roku 1510 začal kláštor materiálne a duchovne upadať. V súvislosti s tým kódex v roku 1556 pripadol darom Ostrihomskej kapitule. A práve na jeho znovuvrátení na Slovensko má veľkú zásluhu arcibiskup Juraj Pohronec. Jeho pričinením sa táto vzácna písomná pamiatka európskeho významu dostala do Nitry. Je pravda, že po vzniku Česko-Slovenska bol od roku 1919 kódex odsťahovaný do maďarského Ostrihomu „ako chrámový poklad“ baziliky, rovnako ako stovky iných cenností. Definitívne sa kódex do Nitry vrátil11. júna 1942 na základe slovensko-maďarskej dohody podpísanej 19. decembra 1941, podľa ktorej Maďarsko vrátilo Slovensku knihy a rukopisy zo Száchenyiho knižnice v Budapešti. Dnes je uložený na Nitrianskom hrade a je majetkom biskupského úradu. Nitriansky kódex je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok v archívoch Slovenskej republiky, kde má poradové číslo jeden. Na Slovensko sa ako výsledok vtedajšej slovenskej politiky voči Maďarsku na princípe reciprocity, vrátilo v roku 1942 asi dvetisíc knižných jednotiek, okrem iného aj administratívny archív Matice slovenskej z rokov 1863-1875.

Uvádza sa, že Juraj Pohronec Slepčiansky zomrel 11.januára(slovenská vikipedia), ale aj 14. januára (česká vikipedia)1685 ako 90-ročný v Letoviciach na Morave. Tento vzácny muž bez významnejšieho pripomenutia v našom hlavnom meste – žiadna ulica, je pochovaný v kaplnke sv. Ladislava v Bazilike Panny Márie v Mariazelli v Rakúsku.

Marián Tkáč