Turzo sa narodil 2. septembra 1567 na Lietavskom hrade Kataríne Zrínskej, dcére chorvátskeho turkobijca a Františka Turza. Ten ešte niekoľko rokov predtým ako nekňaz, absolvent univerzity v Padove, bol nitrianskym katolíckym biskupom – biskupský stolec s biskupským majetkom mu kúpil strýko Alexej Turzo. Napriek tomu vychovali ho v protestantskom duchu, bol z neho taký tuhý luterán, že dal do závetu, aby každé z jeho detí, ktoré by zanechalo evanjelické učenie, bolo vynechané z dedičstva! Pritom on osobne až do svojej smrti bol na strane katolíckej Viedne a tuho bojoval nielen s Turkami, ale aj – s protestantmi. Ak vychádzame z toho, že tento vzdelaný muž – ovládal viacero jazykov a po grécky písal básne! – ľpel na pravde a spravodlivosti, pýtame sa: kade viedla ich hranica?

Turzo stál na strane Viedne, aj keď bol luteránom. Mohli mať na to vplyv aj Forgáčovci: jeho mama sa po smrti Jurajovho otca Františka vydala za Imricha Forgáča, a Juraj Turzo sa v roku maminej smrti, 15. novembra 1585, oženil so 17-ročnou Žofiou Forgáčovú, dcérou Šimona Forgáča, brata jeho otčima, a zároveň sestrou budúceho kardinála Františka Forgáča. Jurajov švagor bol v tom čase už kanonikom na ostrihomskom arcibiskupstve sídliacom vtedy v Trnave. Aktuálna politika – vtedy členenie sa na katolíkov a luteránov, dnes, povedzme na očkovaných a neočkovaných – dokáže rozčesnúť rody aj rodiny. Dialo sa to aj vtedy pod všelijakými hrozbami, ako sa to deje dnes?

Zatiaľ čo Turzo bojoval s Turkami, Žofia mu rodila deti, ale zomrela pri pôrodedcéry Judity 27. novembra 1590 vo veku 22 rokov. Z tohto manželstva vzišiel syn František, ktorý zomrel krátko po narodení, ako aj dve dcéry: Zuzana mala štyroch manželov, Judita sa v roku 1607 vydala za baróna Andreja Jakušiča.

Druhoou Jurajovou manželkou bola od roku 1592 vtedy 14-ročná barónka Alžbeta Coborová. Oženil sa s ňou v Šaštíne, pochádzala z katolíckej rodiny, s menom ktorej sa spája vznik uctievanej šaštínskej sošky Sedembolestnej Panny Márie. V tomto manželstve sa narodilo deväť detí, dospelého veku sa dožilo päť dcér (Barbora, Helena, Mária, Katarína a Anna) a synImrich. Juraj písaval Alžbete ohnivé listy, vymenili si ich asi 600, z ktorých sa viaceré zachovali. V nich vehementne ospravedlňuje účasť na vojne ako svoju povinnosť: „Hoci láska je med života, ktorý sladkou chuťou zabúdania napĺňa kalich, cítim v sebe povinnosť silu svojich údov obetovať rozbolenej vlasti.“Alžbeta na jeho výzvu, aby mu písala častejšie, odpovedala: „Budem rešpektovať želanie Vašej Ctihodnosti, ale to isté žiadam aj ja od Vás. Závisí len od Vašej Ctihodnosti, či prijme trest za to, že kto z nás koľko ráz neodpíše, dlhuje druhému toľko bozkov…“

Pre svoje deti postavil v Bytči sobášny palác, na priečelí ktorého stojí: „Slovutný a veľkomožný pán Juraj Turzo z Betlanoviec, župan Oravskej stolice, správca kráľovských pohárnikov a radca jeho cisársko-kráľovského veličenstva, dal tento palác postaviť z otcovskej lásky pre svadobnú slávnosť svojich milých dcér – roku Pána 1601.“    

Turzo bol bojovníkom proti Turkom, zúčastnil sa na všetkých významných protitureckých bitkách, známym diplomatom a podporovateľom Slovákov.Ostal verný cisárovi, napriek cisárovej neústupčivosti v náboženských otázkach. Cisár sa mu odvďačil priazňou, no aj dekrétmi. Turzo sa bol v rokoch 1585 – 1616 hlavným dedičným županom Oravy a dedičným majiteľom Oravského panstva. Podobným spôsobom – teda od cisára – získal aj výnosné panstvo, stredisko obchodu s vínom Tokaj, spolu s hradom.Od roku 1598 bol radcom cisára Rudolfa II., od roku 1599 kráľovským pohárnikom, od roku 1602 kapitánom preddunajského vojska a hlavným veliteľom novozámockej posádky.

Za jeho odmietnutie bojovať po boku Štefana Bočkaja proti cisárovi ho v roku 1605 bočkajovcipotrestali spustošením turzovského panstva. Podpálili Bytču i zámok, vyrabovali hrobku jeho otca Františka pod kostolom. Bytču plienili hajdúsi a o život prišlo viac ako päťdesiat ľudí. Turzo utrpel škodu v hodnote 80-tisíc zlatých.

Snem, ktorý zvolil 16. novembra 1608 Mateja II. za uhorského kráľa, potvrdil aj náboženské slobody pre evanjelikov a za palatína zvolil prvý raz v dejinách luterána, Štefana Ilešháziho. Ten však čoskoro zomrel, a tak panovník zvolal snem do Bratislavy na 17. novembra 1609, aby zvolil nového palatína. A tým sa stal Juraj Turzo, zrejme najznámejší, aj ked nie jediný Slovák v tejto funkcii. Dosiahol najvyššiu možnú svetskú funkciu, akú mohol v tej dobe Slovák zastávať. Stal sa uhorským palatínom, čo bola po kráľovi druhá najvyššia funkcia, čosi ako dnešný premiér a najvyšší sudca zároveň. Bol to on, kto zaviedol do oficiálnych dokumentov uhorského snemu slovné spojenie „slovenská národnosť“. Vo svojich úradných listoch (s manželkou si písal po slovensky) používal výraz „naša slovenská národnosť.“

Ako palatín prispel k udržaniu relatívneho mieru medzi kráľovským Uhorskom a Turkami. Úspešne sa usiloval pacifikovať aj odbojného Gabriela Bátoriho v Sedmohradsku. Ten sa chcel zmocniť tureckej koruny pre uhorského kráľa, ktorú od sultána dostal Štefan Bočkaj. Aby tomu Turzo zabránil, navštívil 30. júna 1610 jej uschovávateľa Františka Magóčiho v Blatnom Potoku, prevzal korunu a dal ju preniesť do Viedne.

Svoje sídlo v Bytči – počas vykonávania palatínskej funkcie vlastne hlavné mesto Uhorska – dal prestavať na moderný renesančný kaštieľ, ktorý sa do našich dejín zapísal, okrem iného aj tým, že sa tu v roku 1710 odohralo stretnutie medzi väzneným zbojníkom Tomášom Uhorčíkom a vojakom v cisárskych službách, Jurajom Jánošíkom. Vráťme sa však k Turzovi: zo svojho sídla v Bytči vytvoril významné kultúrne centrum, kde sa konali divadlá, koncerty, teologické a filozofické dišputy, a kde mal veľkú knižnicu. Jeho agenda sa viedla sčasti v slovenčine a zastával sa Slovákov v národnostných sporoch. Turzo svoju slovenskosť preukázal aj tým, že sa v týchto sporoch, v Krupine a Banskej Bystrici, postavil na stranu Slovákov. Podľa ním presadzovaného zákona, ktorý sa dokonca nazýval „Nationalistransactisturzoniana,“ v mestskej samospráve mali mať rovnaké zastúpenie Nemci, Slováci a Maďari, a rovnako striedavo mali voliť obce richtára i správcu fary. V Krupine sa v roku 1614 toho dožadoval tamojší kňaz Caban: „My, krupinskí Slováci, žiadame zachovať pri voľbe farára tie isté princípy, ako pri voľbe richtára! Teraz je na rade kňaz slovenskej nácie…“ Krupinský richtár, Nemec, dal Cabana a ďalších Slovákov zmárniť.

Až do čias jeho palatínovania boli vyznávači Luthera pod jednou spoločnou strechou všeobecnej, teda katolíckej cirkvi. Turzo na základe korunovačného diplomu kráľa Mateja zvolal synodu do Žiliny, a na nejpoložil organizačné základy uhorskej evanjelickej cirkvi, ktorá mala prevažne slovenský charakter. Maďari patrili väčšinou ku kalvínskemu vierovyznaniu. Najprv ju chcel usporiadať už 15. júna 1609, no zišlo sa málo účastníkov, a aj jeho zastihli iné povinnosti. Synoda sa napokon konala 28. až 30. marca 1610 v žilinskom farskom kostole. Zišli sa v nej zástupcovia desiatich preddunajských žúp, 26 kňazov z Horného Uhorska, jeden z Viedne a jedenásti z Nemecka. Vznikli tri superintendencie a to v Bytči, v Brezne a v Bojniciach. Okrem toho vznikli inšpektori pre nemecky hovoriacich evanjelikov, podriadení slovenským superintendentom. Tento čin významne posilnil slovenské národné povedomie aj tým, že liturgickým jazykom slovenských luteránov sa stala biblická čeština.

Reakcia zo strany katolíctva, vedeného jeho švagrom, kardinálom Františkom Forgáčom, bola prudká. 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu sv. Martina protest proti žilinskej synode a na august 1611 zvolali synodu do Trnavy. Juraj Turzo však podporil aj zorganizovanie synody v Spišskom Podhradí v roku 1614 jeho vzdialeným príbuzným Krištofom Turzom. Na nej sa prijala organizácia evanjelickej cirkvi na Spiši, Šariši a v Above a Zemplíne.

Ako palatín riešil aj zločiny Alžbety Bátoričky, manželky jeho protitureckého spolubojovníka Nádaždyho. Keď na sklonku roku 1610 nečakane vtrhol do Čachtíc v sprievode jej zaťov a oddielu vojska, pristihol Bátoričku pri mučení dievčaťa, iné dievča už bolo zavraždené, a ďalšie umieralo. Konal okamžite. Odsúdil Bátoričku na doživotné väzenie na Čachtickom hrade. Bátoričkiných pomocníkov odsúdil v Bytči 24-členný súdny dvor, ktorému v mene palatína predsedal ako prokurátor Juraj Závodský, na sťatie a na upálenie zaživa. Pomocníčkam – Helene Jó, Dorote Sentešovej – predtým kat železnými kliešťami odštikol prsty na rukách. Jána Ujváriho, zvaného Ficko, pre jeho mladý vek odsúdili na trest sťatím, a potom jeho mŕtve telo hodili na hranicu.S Turzovým riešením nebol spokojný kráľ Matej II. Nie však preto, že konal voči Bátoričke tvrdo, ako tvrdia niektorí Turzovi nežičlivci, ale naopak preto, že konal voči tej žene zhovievavo. Bátorička zomrela 21. augusta 1614 na Čachtickom hrade a pochovali ju v čachtickom kostole.

Juraj Turzo zomrel ako 49-ročný na Štedrý deň 1616. Spolu so svojou manželkou je pochovaný na oravskom hrade. Na ich pozostatkoch bol vykonaný antropologický výskum, z ktorého vyplynulo, že manželia trpeli rôznymi zdravotnými neduhmi. Turzo bol vysoký 169 cm, jeho manželka Alžbeta mala útlu, 150 cm vysokú postavu. V tej dobe boli ľudia v priemere nižší ako dnes.Veľkolepý pohreb sa konal 18. februára 1617 v Bytči. Odzneli na ňom dve slovenská kázne – v kostole a na nádvorí kostola. Po maďarsky sa kázalo z okna školy pre šľachtu, ktorá nevedela po slovensky. Po kázni uložili rakvu do krypty. Smútočný akt bol dokončený hostinou, na ktorej sa strovilo okrem iného 10 volov, 43 teliec, 144 baranov, 341 husí, 691 sliepok… 169 kaprov, 100 pstruhov, 750 bielych rýb, 350 mrien, 600 haringov, 1600 vajec… 235 okovov vína, 114 okovov piva, 566 kýl ovsa, 100 vozov slamy.

Začali sme Jakubiskovým filmom „Báthory“. Osobnosť Juraja Turza by si určite zaslúžila filmové spracovanie v oveľa priaznivejšom svetle, ako to bolo v tomto filme. A zaslúžil by si aj väčšiu úctu napríklad v hlavnom meste – a zaiste i v Bytči. Malo by sa po ňom menovať námestie, a mala by na ňom stáť jeho jazdecká socha, pretože Juraj Turzo je dôležitou, len nedocenenou a zabudnutou osobnosťou našich dejín.

Marián Tkáč