Bratislava 4. júla 2021 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)
Keďže naše vedomosti o slovenskej minulosti sú na zaplakanie, a na vine je samozrejme čas, ale aj naša nevedomosť a nedbanlivosť, pokračujeme v seriáli o neznámych slovenských dejinách predstavovaním zabúdaných slovenských osobností. Ide o osobnosti, z ktorých sa každá svojím spôsobom pričinila o náš dnešok. O štát, ktorý je od prvého januára 1993 formálne jedným z takmer dvoch stoviek suverénnych štátov sveta. Suverénnych čím-ďalej tým väčšmi len na papieri. Ale hej, sny väčšiny z nich tak ďaleko nesiahali, vlastný slovenský štát im nechýbal. Od Ľudovíta Šuhajdu až po Andreja Hlinku bol národ viac, ako štát. A to až do roku 1939, dokonca až do 13. marca. Možno aj preto akosi nedbáme o to, o čo dbať máme. O štát menom Slovenská republika
Budeme hovoriť o osobnostiach, ktoré žili a konali ako Slováci, a to od zániku štátu v prvej dekáde 10. storočia, ktorý by sme mali nazývať všelijako inak, len nie „Veľká Morava“. Lebo už sám tento vymyslený a nami akceptovaný názov evokuje našu podriadenosť, anexiu Nitrianska/Nitravy v prospech Moravy, a je základným stavebným kameňom čechoslovakizmu. V skutočnosti tridsiatych rokoch 9. storočia nijaká „Veľká Morava“ nevznikla, naopak, „neveľká“ Morava, územie na západ od rieky Moravy sa odtrhlo od Pribinovej Nitravy.
Ako totiž píše Johannes Aventinus (1466—1534) — nemecký historik, učiteľ rétoriky a poézie vo Viedni, Krakove, Regensburgu aj inde, v historickom spise, vydanom v Bazileji v roku 1580 (Annalium Boiorum, sive veteris Germaniae, Anály Bavorov resp. Bavorská kronika), kráľ Pribina založil mesto Brno (Brynna), a jeho kráľovstvo teda ležalo na oboch stranách rieky Moravy. Morava a Nitrava boli v jednej „ríši“ za Pribinu a za Svätopluka, história Nitravy je dlhšia, ako Moravy, siaha pred vypuknutie protiavarského povstania (roku 623) a v podobe údelného kniežatstva trvala do vlády Kolomana (rok 1106/1110). Takmer päťsto rokov. Ak už sme navykli na niečo „veľké“, tak potom „Veľká Nitrava“ a nie „Veľká Morava“. Napokon – Moravanmi sa necítil ani Rastislav, ani Koceľ, ani Svätopluk, v pozývacom liste cisárovi Michalovi III. sa hovorí „My, Sloveni“ a nie „My, Moravania“. A aj pápež oslovil Svätopluka ako „rex Sclavorum“ (kráľa Slovákov) a nie Moravanov, napokon Svätopluk vládol z Nitry a tu sídlil aj „jeho“ biskup Viching.
Prečo vlastne niektorí historici spochybňujú Aventinusa? Len preto, že sa narodil až v 15. storočí? Veď mnohé informácie mal z prvej ruky, zo starších prameňov, ktoré sa nám k dnešnému dňu nezachovali. A aký mohol mať dôvod on, Nemec, aby „prilieval kvapky informácií“ v prospech Pribinu a Nitry? Nemohli to byť „kvapky“ v záujme nemeckej latinskej cirkvi, veď tá ho v roku 1528 obvinila z kacírstva a v roku 1554 sa ocitol na indexe Benátskej inkvizície so zákazom vydávať jeho dielo.
Ján Tibenský v knihe „Chvály a obrany slovenského národa“ z roku 1965 napísal, že „Slovensko v rámci uhorského štátu nedosiahlo nikdy ani najmenší stupeň kultúrnej a politickej samosprávy“. Naozaj meno Slovensko v podobe Slovgenzin sa vyskytlo iba v roku 861, „nezakorenilo sa“. Zrejme preto, že splývalo s menom celého kmeňa Slovanov/Slovenov, a poltisícročia bolo Nitravou – od Pribinovho kráľovstva, cez Svätoplukovu ríšu až po údelné kniežatstvo. Po roku 1116 sa „vyparila“ aj Nitrava, Nitra prestala byť naším hlavným mestom a od tých čias nám chýbalo jedno centrum. Na Nitru spomínali už len igrici: „Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra, kdeže sú tie časy, kedy si ty kvitla...“ Lokálnych centier sme mali od šestnásť po dvadsaťjeden, boli to župné sídla. A dôsledok? Na Slovensku máme 150 nárečí, ale každý každému rozumie. Je to preto, lebo nemali sme jedno centrum, ale mali sme spoločnú rovnakú slovenskú identitu, tak to povedal Peter Rovnianek.
Ako a vďaka čomu a komu sa teda udržal plamienok slovenskej osobitosti od zániku Nitravy podnes? Vďaka slovenskej identite, ktorú spočiatku udržiaval tí, ktorí sa starali o poriadok na svojich majetkoch – šľachtici, po nich mešťania, následne mnísi a kňazi a až neskôr vzdelaní jednotlivci. Predstavíme ich.
Známymi slovenskými šľachticmi, ktorí nepatrili k staromaďarskej kočovníckej aristokracii, a v podstate „založili Uhorsko,“ lebo bez nich by Uhorské kráľovstvo, postavené na kresťanských základoch, zrejme vôbec nevzniklo, boli rody Poznanovcov a Huntovcov/Hontovcov. Meno Poznan má pôvod v slovenskom slove „poznaný“. Meno Hunt/Hont sa v listinách nachádza v podobe Cuntius/Guntius, pričom „G“ sa zamenilo na „H“ až v 12. storočí. Staré nitrianske elity, rody Poznanovci mali už vtedy (koncom 10. storočia) veľké majetky – Poznanovci v okolí Nitry a v Ponitrí, už v 10. storočí boli Poznanovci svetskými patrónmi benediktínskeho kláštora pod Zoborom. Huntovské majetky boli v oblasti Ipľa, Hontu, Malohontu a Novohradu,.
Veľmoži, podľa niektorých dokonca kniežatá Poznan (zomrel v roku 1030) a Hunt/Hont (zomrel v roku 1037), v roku 997 „opásali mečom“ (možno mečom kráľa Svätopluka) veľkoknieža Štefana, a ten im tak dôveroval, že sa stali veliteľmi jeho osobnej stráže. Následne ho sprevádzali do rozhodujúcej bitky, ktorá sa odohrala kdesi pri Vespreme a Štefan v nej aj vďaka ich pomoci porazil tradične bojujúce voje šomoďského vojvodu Kopáňa. Toho dal Štefan nekresťansky rozštvrtiť, pričom časti tela rozposlal ako výstrahu ostatným kniežatám, a následne ho v roku 1000 korunovali.
Rod Poznanovcov vymrel po meči a asi v druhej polovici 12. storočia sa obidva rody spojili manželským zväzkom. Následne sa tento rod Hunt-Poznanovcov spojil s kráľovskou dynastiou, keď Lampert z tohto rodu (1080-1132) sa oženil so sestrou uhorských kráľov Gejzu I., ktorý pod nitrianskou červenou zástavou s bielym dvojramenným krížom spojil Nitravu so Zadunajskom / Panóniou po bitke 14. marca 1074 pri Moďorode, a aj sestrou jeho nástupcom Ladislavom I.
Je zaujímavé, že dovtedajšieho kráľa Šalamúna dosadil na trón nemecký cisár Henrich IV., ktorý viedol protipápežskú politiku a v roku 1077 putoval do Cannosy odprosiť pápeža, aby ho vyňal spod exkomunikácie. V tejto súvislosti je iste zaujímavý aj fakt, že aj prvého českého panovníka, Vratislava II. ustanovil tento Henrich IV. a kráľovskú korunu mu nedal pápež, ale z Henrichovej vôle ho v roku 1085 pomazal mohučský arcibiskup Egilbert. České dejiny teda nie sú priamym pokračovaním svätoplukovských dejín, napriek tomu, že Česi už od 14. storočia hovoria o „translatio regni“, „prenesení kráľovstva“ od Svätopluka na české knieža Vratislava II.
Aj to je zaujímavé, že spojená Nitrava a Panónia sa stáva „Uhorskom“, ale až do roku 1526 bude oficiálne „Regnum Mariannum“, Máriiným kráľovstvom.
Blízke rodinné spriaznenie s kráľovskou dynastiou nepochybne zabezpečilo Lampertovi Hunt-Poznanovi rýchly „kariérny rast.“ Stal sa zakladateľom kláštora v Bzovíku a v roku 1124 sa zúčastnil ťaženia uhorského kráľa Štefana II. do Dalmácie. Lampert i jeho syn Mikuláš Hunt-Poznan, ako aj brat Hypolit, zomreli v jednej z vojen v roku 1132. Poznanovec Dedo bol v roku 1111 nitrianskym županom, rovnako Bukven (1010–1050), Káčš a Mojžiš (1105–1113). Poznanovec Kozma (1113–1123) bol dvoranom.
K Hunt-Poznanovcom patril i Tomáš, ktorý bol nitrianskym županom v prvej štvrtine 13. storočia. Tento muž sa vyznamenal vojenskou službou kráľovi Imrichovi, keď viedol vojenské oddiely v Bulharsku, ale aj vo Svätej nemeckej ríši. Tam podporoval Premysla Otakara I. v bojoch proti nemeckému cisárovi.
Okolo roku 1201 zastával Martin z rodu Hunt-Poznan (zomrel r. 1245) úrad župana a pôsobil ako dalmátsko-chorvátsky bán. V rokoch 1202 a medzi rokmi 1212 – 1213 bol bánom Slavónska a v rokoch 1224 a 1234 krajinským sudcom. Založil opátstvo premonštrátov v Šahách.
Ďalší členovia rodu Ondrej a Tomáš (predok svätojurských a pezinských grófov), synovia Ivanku, dali kráľovi Belovi IV. v roku 1241 na konci bitky s Tatármi pri rieke Slaná svojho koňa, aby na ňom kráľ mohol ujsť z bojiska. Takže Poznanovci a Huntovci nielenže pomáhali uhorské kráľovstvo zakladať, ale úspešne pomáhali ho aj brániť.
K tomuto rodu sa hlásilo veľa pôvodne slovenských, neskôr uhorských a napokon pomaďarčených rodov. Hunt-Poznanovský rod sa v prvej polovici 13. storočia rozdelil na tri vetvy, z ktorých sa postupom času vyčlenilo ešte viacero ďalších šľachtických rodov. Pokračovateľmi tohto rodu boli grófi zo Svätého Jura a Pezinka, šľachtický rod Forgáčovcov, ale aj šľachtici zo Šíšova, zo Seku a Hradnej, z Nýroviec a Bučian, z Nitrianskej Blatnice, tiež Baťánovci či Pázmaňovci. V tých všetkých a ešte v mnohých iných šľachtických rodoch kolovala slovenská krv.
0.0°C
.jpg)
.jpg)
