Bratislava 8. júna 2021 (HSP/Foto:Marián Tkáč)
Keďže v klanovo-korporátnom systéme neriadia spoločnosť osobnosti, ale klany, počas troch desaťročí existencie Slovenskej republiky sme boli svedkami niekoľkých nevyjasnených úmrtí/vrážd a iných činov, ktoré sa stali východiskom (štartovacou dráhou?) pre zásadné zmeny v smerovaní slovenskej politiky. Ich jednotiacim prvkom je odklon od „tradičných slovenských záujmov a hodnôt“, od konzervativizmu k liberalizmu
Prvou takouto udalosťou bolo zavlečenie/únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do cudziny 31. augusta 1995, na ktorom sa mala podieľať aj SIS (Slovenská informačná služba). O osem mesiacov (29. apríla 1996) zahynul pri výbuchu vlastného auta policajt Róbert Remiáš, priateľ O. Fegyveresa, ktorý ako príslušník SIS priznal účasť na únose. Podľa vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara (samo)únos Kováča ml. mali zorganizovať zahraničné tajné služby. Mečiar: „Samoúnos Kováča mladšieho je dielom cudzích služieb“(Osobnosti.sk [online]. www.osobnost.sk, [cit. 2018-04-24]).Tieto kauzy dopomohli liberálnej opozícii pod vedením Mikuláša Dzurindu prevziať po voľbách 25. a 26. septembra 1998 moc. Voľby vyhral Mečiar so 43 mandátmi, ale vládu nezostavil. Počas ôsmich rokov vlády dzurindovcov sa rozpredal štátny majetok do rúk zahraničných spoločností, čím došlo k postupnej, takmer úplnej strate ekonomickej suverenity Slovenska. Masívna a neprehľadná privatizácia takmer výlučne v prospech zahraničných investorov vrátila Slovensko pred rok 1938, ba aj 1918.
Treba tiež uviesť, že vláda Mikuláša Dzurindu povolila 24. marca 1999 v tajnosti (bez toho aby informovala parlament) prelety lietadiel NATO nasadených na bombardovanie Juhoslávie ponad slovenské územie. Slovenská republika nebola v tom čase členom NATO (čiže nemala žiadne záväzky voči tomuto spoločenstvu), voči Juhoslávii nebola v tej dobe schválená žiadna rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN, ktorá by útok povolila, prelety nepripustilo ani Rakúsko, Švajčiarsko, dokonca ani Grécko ako člen NATO. Pritom drvivá väčšina Slovákov (podľa prieskumov až 70 percent) sa stavala proti akejkoľvek účasti Slovenska vo vojne proti Juhoslávii. Sudca Štefan Harabin s podaním žaloby v tej veci na Generálnej prokuratúre, riadenej Jaromírom Čižnárom, neuspel.
Na charakter či smerovanie slovenskej politiky, jej liberalizáciu, mal vplyv „prevrat“ v Slovenskej televízii v januári – apríli 1999 (na začiatku vykonávania funkcie riaditeľa STV Milana Materáka). Desiatky „ideologicky závadných“ televíznych pracovníkov umiestnili v nevykúrených priestoroch na 28. poschodí televíznej budovy v Mlynskej doline, do akejsi dennej 8-hodinovej karantény označenej ako „Stredisko na vyrovnávanie pracovno-právnych vzťahov“. Títo pracovníci, ako uvádzaPavol Kapusta (Deratizácia v réžii krýs alebo obsadenie STV dzurindovcami, mesačník Extraplus, 1999), postupne boli nútení dať výpoveď[1]. Zhruba v tom istom čase, keď prišlo Slovensko o nezávislú verejnoprávnu televíziu, predala Dzurindova vláda zahraničným majiteľom Slovenské telekomunikácie s vysielačmi na stredných vlnách, ďalej liberáli získali do vlastníctva mienkotvorné denníky a veľký priestor získali liberálne orientované mimovládne organizácie, účinne podporované, teda bohato financované zo zahraničia. Ako uvidíme, Slovensko prichádzalo o nástroje riadenia v najvyšších prioritách riadiacich prostriedkov.
Do obdobia vládnutia M. Dzurindu spadá aj politická kauza Gorila, ktorá sa prevalila uniknutím tajného dokumentu s krycím názvom Gorila zo SIS na verejnosť v decembri 2011. Dokument uverejnil kanadsko-britský novinár Tom Nicholson. V spise dostupnom na internete sa nachádzajú informácie o odpočúvaní Jaroslava Haščáka, šéfa investičnej skupiny Penta, v konšpiračnom byte na Vazovovej ulici v Bratislave v rokoch 2005 a 2006. Spis obsahuje prepisy Haščákových rozhovorov s dzurindovskou politickou a ekonomickou špičkou o províziách z privatizácie a úplatkoch. Podstatou kauzy je rozdeľovanie koristi z privatizácie medzi zúčastnených a plánovanie ďalšieho okrádania štátu. Počas protestov za vyšetrenie Gorily dal príkaz na použitia násilia proti protestujúcim vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic. NAKA zatkla v tejto súvislosti šéfa finančnej skupiny Penta a jedného z najbohatších Slovákov J. Haščáka až 1. decembra 2020. Z väzby ho prepustili 7. januára 2021.
Dzurindovcov vystriedali na dvanásť rokov s dvojročnou prestávkou konzervatívne vlády Roberta Fica (od roku 2006 – voľby boli 17. júna – do roku 2018). Počas jeho vlád sa udiali dve vraždy so skrytým motívom zvrhnutia vlády. Prvý raz neúspešne, právnika Ernesta Valka našli zastreleného v jeho dome v Limbachu 8. novembra 2010, pričom jednou z posledných osôb, s ktorými hovoril E. Valko v deň vraždy – možno úplne poslednou? – bol Tom Nicholson. Polícia pracovala s viacerými verziami činu. V októbri 2017 oznámil generálny prokurátor a policajný prezident, že vyšetrovateľ vzniesol obvinenie voči dvom osobám. Motív vraždy mal byť majetkový. Valko mal páchateľov prekvapiť vo svojom dome a jeden z nich ho mal následne zavraždiť. Napriek tomu, že Valko bol priateľom Daniela Lipšica, prebral zastupovanie jedného z údajných Valkových vrahov práve Lipšic.
Vážnou udalosťou bolo zrušenie Mečiarových amnestií z roku 1998, čo sa udialo počas Ficovej vlády 31. mája 2017, keď osem z desiatich ústavných sudcov rozhodlo, že parlament zrušením Mečiarových amnestií neporušil ústavu. Po dlhoročnom tvrdení o právnej nemožnosti zrušiť amnestie, privolil aj Fico. Otázku ich zrušenia otvorili na pohrebe bývalého prezidenta Kováča 13. októbra 2016. Najprv prezident Andrej Kiska a po ňom bývalý prezidentov poradca Pavol Demeš (podľa wikipedie občiansky aktivista, bývalý minister medzinárodných vzťahov SR, spoluzakladateľ SAIA-SCTS pre tretí sektor, v rokoch 1993–1996 riadil Odbor zahraničnej politiky Kancelárie prezidenta SR Michala Kováča, v rokoch 2000–2010 bol riaditeľom americkej mimovládnej organizácie German Marshall Fund pre strednú a východnú Európu). Demeš vyhlásil, že zrušenie nemorálnych Mečiarových amnestií by sa malo stať štátnou prioritou. Kedy, keď nie teraz, čas dozrel… Slovensko by malo vykopať zo zeme sud s jedom, čo otravuje takmer 20 rokov našu zem. Podľa niektorých názorov „neokrôchane zhanobil pohrebný obrad aj Boží chrám.“ Čoskoro bolo aj zo štátnych peňazí (minister kultúry Marek Maďarič) financované nakrútenie propagandistických filmov Mečiar, Únos a Sviňa.
Vražda novinára, reportéra spravodajského portálu Aktuality.sk, Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej sa stala 21. februára 2018 vo Veľkej Mači, napokon predsa len viedla k zmene vlády, aspoň v osobe premiéra. O päť dní, 26. februára, poskytol novinár Tom Nicholson rozhovor Denníku N, v ktorom uviedol ako možný motív vraždy snahu zabrániť publikovaniu informácií o prepojení politických a straníckych činiteľov Smeru s talianskymi podnikateľmi, ktorí pôsobili na východnom Slovensku a zneužívali dotácie do poľnohospodárstva. Nicholson bol v kontakte s Kuciakom ešte týždeň pred vraždou. Vražda mala trestnoprávne dôsledky. Vďaka analýze metadát telefónnych operátorov boli 27. septembra 2018 zadržaní priami páchatelia vraždy a následne boli odsúdení na 15 až 25 rokov väzenia. Právnym zástupcom rodičov zavraždených Kuciaka a Kušnírovej bol Daniel Lipšic. Vražda malavážne politické dôsledky. Keďže sa pertraktovali väzby na úrad vlády prostredníctvom hlavnej štátnej radkyne Márie Troškovej (asistentky predsedu Fica), umne/profesionálne zorganizované protesty Postavme sa za slušné Slovensko viedli k vládnej kríze, ktorej vyvrcholením bolo, že Fico po tom, čo nezmyselne cez televíziu ponúkol milión eur za dolapenie vrahov, 15. marca 2018 podal demisiu a nahradil ho jeho stranícky kolega Peter Pellegrini.
V kauzách Gorila, vražda právnika a novinára so snúbenicou sa zrejme náhodou(?) vyskytujú dve mená. Ide o KanaďanaT. Nicholsona, ktorý v r. 1992 prišiel učiť angličtinu na Slovensko. V r. 1993 pôsobil v kanadských médiách, v r. 1995 sa opäť vrátil na Slovensko už ako novinár. Do Bratislavy prišiel práve vtedy, keď tu začala pôsobiť Americká zahraničná agentúra pre medzinárodný rozvoj (USAID), na ktorej prácu neskôr aktívne nadviazala Sorošova, v tom čase Radičovou riadená Nadácia otvorenej spoločnosti – dva z hlavných nástrojov na diaľkové riadenie Slovenska? Nicholson sa stal šéfredaktorom a neskôr vydavateľom v angličtine vychádzajúcich novín The Slovak Spectator. Začal písať do SME a Trendu a zázračne rýchlo sa stal expertom na tie najintímnejšie otázky slovenskej politiky, biznisu, tajných služieb či podsvetia. Bol známy tým, že sa ako novinár rád stretával s mafiánmi a súčasne bol častým hosťom na americkej ambasáde. Po vražde novinára sa bleskurýchle a vraj natrvalo odsťahoval na opačný koniec sveta.
Ďalej ide o D. Lipšica, právnika (advokáta), bývalého poslanca NR SR, bývalého podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti ako aj ministra vnútra. Do 28. mája 2012 bol členom KDH, kde zastával funkciu podpredsedu, potom založil politickú stranu Nová väčšina – Dohoda. V septembri 2016 sa stal účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej zrazil na priechode pre chodcov 72-ročného Emila Kalábera a ten zraneniam v nemocnici podľahol. V októbri 2017 ho za to bratislavský okresný súd uznal za vinného z prečinu usmrtenia a odsúdil ho na trojročný trest s podmienečným odkladom na päť rokov (do októbra 2022). Jeho „účasť“ v spomínaných troch kauzách označili niektorí sudcovia Najvyššieho súdu za snahu byť informovaný o priebehu vyšetrovania priamo zo zdroja. Pritom je neprehliadnuteľný aj fakt, že Lipšic sa zúčastnil i na výsluchu bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského pred jeho záhadnou smrťou 30. decembra 2020. Nič z toho, ani jeho intímna komunikácia s „volavkou“, trestne stíhanou Alenou Zsuzsovou, ani spôsob, akým na poslednú chvíľu s Krajniakovou pomocou získal potrebnú bezpečnostnú previerku, nezabránilo jeho zvoleniu za prokurátora špeciálnej prokuratúry koaličnými poslancami vo februári 2021. Nepatria títo dvaja medzi „kolegov z Bratislavy“, s ktorých aktivitami vyjadruje spokojnosť spomenutý „utajený dokument“ z Bruselu?
Sú medzi „mladými kreatívcami“, ktorých uniknutý text dokumentu chváli aj organizátori protivládnych demonštrácií, „slušní ľudia“, ktorým sa podarilo v roku 2018 docieliť výmenu predsedu vlády Fica za Pellegriniho? Podľa wikipedie boli organizátormi protestov: Katarína Nagy Pázmány, psychologička, Peter Nagy, novinár, Karolína Farská, študentka, Juraj Šeliga, právnik/PhD študent, neskôr politik a zakladajúci člen strany Za ľudí, Táňa Sedláková, sociálna psychologička, Jakub Kratochvíl, filmár, kníhkupec, Veronika Bruncková, študentka, Robert Martin Hudec, študent a ďalej Lea Dobias, Levice, Ján Gálik, Košice, Eva Lavríková, Bánovce nad Bebravou.
Malo ísť o slovenský príspevok k zásadnému resetu ľudskej civilizácie? Zúčastňujú sa na ňom aj aktivisti tretieho sektora, ktorí sa spomínali v súvislosti s farebnými revolúciami na východ a juh od Slovenska a viacerí z nich sa angažujú v „nepolitickej“ mimovládnej organizácii GLOBSEC? Jej prezidentom je Róbert Vass a vplyvným aktivistom Rastislav Káčer. Od jej založenia v roku 2005 sa každý rok koná v Bratislave GLOBSEC GlobalSecurityForum, ktoré sa stalo jednou z piatich najvýznamnejších bezpečnostných konferencií vo svete. Vystúpili tu vplyvní prednášatelia ako David Cameron, Madeleine Albrightová, Anders Fogh Rasmussen, Ursula von der Leyenová, John McCain, Zbigniew Brzezinskia mnohí iní.
Viac v knihe „V slovenskom zrkadle“, ktorá vyšla vo vydavateľstve Torden, www.torden.sk, tel. 0948 959 919)
Marián Tkáč
0.0°C
.jpg)
.jpg)
