Bratislava 20. júna 2020 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot YouTube)
Veľmi obdivoval toto mesto, ktoré po celé stáročia bolo kolískou a zdrojom, z ktorých vychádzali nespočetné impulzy poznania a múdrosti nielen pre Egypt, ale aj pre celú Európu
Z prastarých prameňov egyptského poznania ťažili a sa učili početní významní učenci antického Grécka, starého Ríma i Byzancie.
V krajine na Níle sa od čias egyptských faraónov aj v deviatom storočí – v časoch keď žil Anastázius – na prvý pohľad zmenilo len málo.
Azda najväčšiu zmenu egyptskej spoločnosti priniesol islam, ktorý tam prišiel s arabskými dobyvateľmi. Počas svojho vojenského prenikania – a súčasného šírenia islamu – smerom na Západ, dobyli Arabi po dlhotrvajúcich bojoch v rokoch 640 až 642 aj Egypt.
Amr Bin al-As, vojvodca kalifa Omara, zlomil koncom roka 642 aj posledný odpor egyptského vojska a obsadil Egypt.
Potom sa odtiaľ islam víťazne šíril stále ďalej na Západ, až napokon začiatkom ôsmeho storočia prenikol do najzápadnejšej časti Európy – na Iberský polostrov. V tom čase ale už obrovské teritórium islamu proroka Mohameda z pohľadu kresťanov Európy dosiahlo nebezpečne hrozivé, ba až všetko ohrozujúce rozmery.
A na Iberskom polostrove bojovníci Alaha rýchlo rozširovali územie islamu a budovali tam jeho pevné bašty – jednou z nich bolo aj Toledo.
Medzičasom už obrovskú ríšu islamu síce ešte stále riadila centrálna moc, ale jej skutočné centrum – a to boli kalifovia – sa odtiaľ presunulo.
Kalifovia opustili Mekku a Medinu a na pomerne krátku dobu sa presídlili do Damasku, odkiaľ vládli, aby sa potom o niečo neskôr natrvalo usadili v rozprávkovom Bagdade.
V dôsledku ich presunu do tohto mesta sa zmenil aj celkový charakter a spôsob ich vládnutia. Vládcovia mohamedánov sa stali absolutistickými potentátmi Východu a postupne sa čoraz viac koncentrovali na Perziu a na jej skvelú prastarú kultúru, ako na pôvodne arabské územia, odkiaľ s Mohamedom vyšiel islam postupne do šíreho sveta.
Krajina faraónov sa pre nich ale javila až príliš vzdialenou a tamojším vládcom, pokiaľ vládli spoľahlivo v duchu nového náboženstva, islamu, a poctivo im odvádzali dane, prenechávali čoraz väčšiu samostatnosť.
Egypt bol dlhšiu dobu pod nadvládou Byzancie, ktorá ho takpovediac ako pokračovateľka Východorímskej ríše prebrala ako dedičstvo po nej.
Ale už v spomenutom roku 642 napokon oň prišla a prevzal si ho arabský islam.
Byzancia tak stratila veľký kus svojho bohatstva – Egypt jej platil dane a vo veľkom dodával obilie. Rok pred jeho dobytím Arabmi skonal veľký byzantsky cisár Heraklius, ktorý sa až do konca svojho života veľmi zasadzoval o to, aby Byzancia všemožne chránila Egypt vojensky.
Hovorieval, že ak by ho raz stratila a prepustila do rúk islamským Arabom, tak že potom príde čas, keď im sama padne celá do rúk.
Bolo preto absolútne nepochopiteľné a nesmierne nezodpovedné, že už krátko po jeho smrti prenechal jeho nástupca Egypt Arabom takpovediac bez boja, a to tým, že ho prestal vojensky podporovať.
A tak sa už len necelý rok po smrti Herakliusa naplnila polovica jeho predpovede a potom o niekoľko storočí neskôr sa stala smutnou realitou aj druhá polovica.
Kresťanský Egypt, kde pred presilou Arabov ako posledná, po ročnom obliehaní, kapitulovala Alexandria a kde predtým vládla koptská kultúra, sa rýchlo islamizoval a sa celkom premenil na krajinu islamu.
Treba ale povedať, že v prípade Egyptu sa islam zachoval tolerantne a popri Alahovi bolo domácemu obyvateľstvu dovolené uctievať Krista i Jahveho a istý čas dokonca aj staroegyptského boha Amona.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
117. časť si môžete prečítať TU
118. časť si môžete prečítať TU
0.0°C
.jpg)
.jpg)
