Môj profil 
Predplatné
„Ale ani samotní Frankovia nie sú až takí veľmi silní kresťania z presvedčenia, za akých sa vydávajú.“
Vpadol Svätoplukovi do reči Rastislav a hovoril ďalej:
“V každom prípade to platí pre obyčajný franský ľud. Jeho pokresťančnie prebiehalo tiež násilne a veľmi rýchlo. A preto nové náboženstvo nepreniklo do hĺbok duší ľudí, a tak neraz sa v nich ozve túžba vrátiť sa aspoň nakrátko, ale vždy opäť a opäť – a to priznávajú aj samotní franskí kňazi – k starým pohanským zvykom a k uctievaniu ich dávnych germánskych bohov, na ktorých stále ešte nechcú zabudnúť.
Čo však u nich bolo najhoršie, a toho sa my musíme v každom prípade vyvarovať, bolo to, že najmä spočiatku po prijatí kresťanstva, boli ich kniežatá, alebo ako ich nazývajú Frankovia, Fürsten, súčasne svetskými pánmi a zároveň popritom aj duchovnými pastiermi ich nového náboženstva.
A práve to sa jednoduchému franskému ľudu v žiadnom prípade nepáčilo a často sa proti tomu búril.“
„Áno, s tým môžem súhlasiť a vidím to tak, že čosi podobné môže byť pripustené len vo výnimočných prípadoch, keď by to z nejakého dôvodu malo byť prospešné pre celú krajinu.“
Poznamenal sucho Svätopluk a už veľmi netrpezlivo sa pohniezdil na stoličke, a tak dával jasne najavo, že už nemá ani najmenšiu chuť pokračovať ďalej v rozhovore.
Rastislav sa však dával tak, ako keby nič nespozoroval a ďalej dráždil nervy synovca:
„Ako som už spomínal, tak som za to, aby sme neodkladne vyslali posolstvo k cisárovi Michalovi do Konštantinopolu. Som ale proti tomu, aby sme súčasne začali násilne vyháňať franských kňazov z Veľkej Moravy.
To by mohlo mať pre nás zlé následky. Musíme byť preto trpezliví a počkať ako sa vyvinie situácia s Byzanciou.
Ak nám cisár Michal pošle svojich vierozvestov-misionárov a tí budú vykonávať svoju prácu dobre, tak si získajú dôveru našich ľudí a potom sa pozícia franských kňazov u nás takpovediac sama od seba oslabí, až napokon sa sami poberú z našej krajiny preč, a to bez násilia z našej strany.“
„To je naozaj veľmi pravdepodobné, že situácia sa vyvinie tak“,
povedal stroho a úsečne Svätopluk a stiahol čelo.
Rastislav konečne vstal, a to bol znak toho, že ich dlhú diskusiu pokladal za ukončenú – vyriekol už len niekoľko záverečných slov:
„Dobre, v poriadku. Dohodli sme sa teda. A len čo to bude možné, tak vyšleme veľký posolský sprievod na dvor cisára Michala do Byzancie. Budú v ňom najvýznamnejší veľmoži našej krajiny.
Posolstvo po príchode do Konštantinopolu prednesie cisárovi veľkú prosbu o to, aby k nám láskavo vyslal takých učiteľov kresťanskej vierouky, ktorí dokážu presvedčiť náš ľud o tom, že Ježiš Kristus bol naozaj Bohom a že po ukrižovaní vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia k svojmu Otcovi-Bohu.“
Prv ako sa rozlúčili a rozišli, tak sa ešte dohodli aj na tom, že najprv sa ešte zídu ich hlavní poradcovia a vypracujú presný plán, podľa ktorého vyberú mužov do sprievodu, pripravia vzácne dary pre cisára a potom všetko zorganizujú tak, aby sa sprievod čo najskôr mohol vydať na cestu do Byzancie a aby tam potom dôstojne reprezentoval Veľkú Moravu.
***
Približne dva roky predtým, ako sa odohrali udalosti v Nitre, sa Anastázius konečne ocitol v meste svojich snov – v starobylej egyptskej Alexandrii.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
116. časť si môžete prečítať TU
117. časť si môžete prečítať TU
.jpg)
.jpg)
