Bratislava 16. augusta 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)
Čo je politika? Bol som v nej? Dostal sa do nej vôbec? Je výkon funkcie námestníka ministra financií či viceguvernéra dvoch centrálnych bánk (ŠBČS a NBS) politikou?
Ak je politikou byť členom nejakej strany, tak som do politiky „nazrel“ cez komunistickú stranu (KSČ, KSS). Doslova ma do nej pozvali komunisti z vedenia ministerstva financií začiatkom roka 1977 spolu s ďalšími tromi kolegami. Ľudkou Nechutnou, Petrom Konečným a Milanom Lukáčom. My štyria sme vtedy vydávali na ministerstve financií zväzácky časopis Zlatá minca. Keď zhodou okolností vyšla v decembri 1976 v Zlatej minci báseň – skôr poéma Ľuba Grúňa Kto za to môže, kritizujúca protekcie pri prijímaní na vysoké školy, dostali sme ponuku vstúpiť „do strany“. Začali sa práve časy „obmeny kádrov“ v súvislosti s Chartou´77, ktorú zverejnili v januári 1977. My štyria sme s ňou nemali nič spoločné – teda okrem sympatizovania so snahou otepliť „zmrazené“ Česko-Slovensko, ale strana pred nami otvorila brány. Vtedy sa pod „stranou“ automaticky rozumela komunistická strana, iná nebola. Iste, bola podmienka: Zlatá minca prestane vychádzať.
Do „strany“ som vstúpil aj na radu dzeda Miľa: „Ta ic, synu, ta ľem cudze budu nam vladnuc?“
Môj starý otec bol veľký národovec. Počas Slovenského štátu bol vládnym komisárom v Čičave, a v tejto funkcii sa v roku 1942 vybral do Bratislavy za ministrom vnútra Alexandrom Machom, aby protestoval proti prenasledovaniu židov, cigánov a proti konfiškácii volov. Kto čítal moju knihu Zemplínske nebo, kde ten príbeh nanajvýš pravdivo popisujem, ten pozná detaily. Ale kto dnes už číta knihy? Tu je teda úryvok, v prvej osobe rozpráva dzedo Miľo: „Vybral som sa do Bratislavy rovno za Šaňom Machom. Celý deň sa hegám vo vlaku, cez Košice so stiahnutými roletami, Košice boli vtedy maďarské. V Bratislave spím v hoteli YMCA a zabudnem v ňom remeň od nohavíc, musím nazad až od Dunaja. Kým nájdem hotel a v ňom remeň, ubehnú úradné hodiny a nechcú ma potom k Machovi vpustiť:
– Je po úradných hodinách, ujko, – povedia mi. Ulapím úradníka v predizbe a odšmarím ho do kúta, bul śi už dakedy v slovenskych rukoch? Ja ci dám ujka! Zaklopem, snímem kalap a hovorím rovno Šaňovi Machovi:
– Pán minister, ta čo to za človeka držíte v predizbe, azaňat! To je hodinár, a nie úradník, ja prídem až zo severného Zemplína a on mi začne o úradných hodinách! Ta čí je to štát, pán minister, nie náš, ľudácky? Mojim kmotrom je sám pán prezident a on takto? (Poznámka: v skutočnosti bol prezident kmotrom synovcov Pavla a Jozefa Tkáča, synov Michalovho brata Juraja Tkáča.)
Mach sa začuduje: – Pán prezident je vaším kmotrom?
– Hej, narodili sa mi dvojičky presne na prvé výročie samostatnosti, a tak som si povedal, jeden je pre rodinu a druhý pre štát, napísal som prezidentovi a pán prezident v svojom zastúpení poslal na krst tisíc korún a okresného náčelníka. Ale v rodnom liste stojí čierne na bielom…
– A tak…! No viete, nemáme ešte úradníkov pre ľudí, ešte dlho potrvá, kým takých budeme mať, – povedal na to Šaňo Mach. – Ak vôbec niekedy…
Navrhnem mu, aby presťahoval ministerstvo do nášho Valala a pôjde to, úradníkov mu dodám, bude úradovať na obecnom úrade, svoju agendu presťahujem domov, do predňej chyži, pokiaľ nepostavíme novú budovu. A žiadne úradné hodiny!
Šaňo Mach sa usmial, no veď hej, môže byť ministerstvo vnútra na Zemplíne? A tak som mu vyložil, že som prišiel ohľadne volov, cigánov a židov. Voly za prvej vojny ani Maďari nesmeli rekvirovať, aby bolo čím orať, a teraz ich berú. Vtedy smeli iba býčky. Šaňo Mach nechápal rozdiel medzi volom a býkom, a tak som mu vysvetlil, že vul je vymiškovaný byčok. Že cigánov máme vo Valale asi sto, tu koňa podkujú, tu zahrajú na veśeľu i na pohrebe, načo ich vyvážať, sú to tiež len ľudia. Dakus som cigánil, bohatí gazdovia boli proti nim, lebo im na jeseň kradli bandurky priamo z polí.
– A židov máme len dvoch, – hovorím, – Nutka a jeho dievčatko a nedáme ich, ostali by sme bez krčmy, a čo by to bol za Valal bez krčmy. Nutko je chudobný, nemá sa čím vykúpiť ako bohatí židia. Ale, pán minister, kto za to môže, že sa narodí cigánke alebo židovke? Tie odsuny sú neľudské a zbytočne kazia dobré meno nášho kresťanského štátu.
Šaňo Mach pokýval hlavou, videlo sa mi, že súhlasí, a tak som bol spokojný. Pozeral sa z okna a povedal: – Keby tak svet závisel len odo mňa… Ďakujem vám, pán komisár, na všetko sa pozriem. – Poťapkal ma po pleci: – Nech sa Východ drží, nech je pevnou súčasťou nášho mladého štátu!
Voly ostali, cigáni hneď na to vyhoreli do tla a Nutko a jeho dievčatko…“
Koniec citátu.
Cestu do „strany“ už poznáme. Zo „strany“ som odišiel na začiatku decembra 1989. Stranícky preukaz som spolu s Petrom Konečným (jeden zo spomínaných „redaktorov“ Zlatej mince) poslal doporučene do Prahy práve prebiehajúcemu zjazdu KSČ s dovetkom: „… robíme tak preto, lebo náš vstup do strany súvisel s Chartou 77, ktorá je už legálna, a tak naše členstvo v KSS je zbytočné“. A fľaky po červenom šampanskom na plafóne obývačky sa darilo odstrániť len postupne.
Námestníkom ministra financií som sa stal na základe hlasovania pracovníkov ministerstva financií, ktoré na prelome rokov 1989 a 1990 zorganizoval minister Michal Kováč. Vtedy ešte chvíľu vládla ozajstná demokracia, o všetkom sa hlasovalo. Vláda pod vedením Milana Čiča ma do funkcie námestníka vymenovala uznesením z 18. januára 1990 spolu s Belom Bosákom a Antonom Vavrom.
Tu zvyknem pri výklade udalostí, ktoré sa stali v tých dňoch urobiť odbočku: počas novembra a decembra 1989 všetci traja námestníci slovenského ministra financií Františka Mišejeho, zároveň predsedu federálneho zväzu protifašistických bojovníkov, ochoreli. A tak som do Prahy na rokovania o zostavovaní štátneho rozpočtu na rok 1990 chodieval s Mišejem ja. Mišeje však v dňoch po novembri nechodil už na Federálne ministerstvo financií, ale zväčša len na ÚV KSČ; raz som s ním tam bol aj ja, a len čo sa otvorili masívne dvere budovy ÚV, pomodlil som sa v duchu Otčenáš. Cestou z Prahy cez Barrandov, keďže na Václavskom námestí sa 21. novembra 1989 demonštrovalo, mi vyrozprával celý svoj životopis. Boli v ňom aj vety: „Nech už bol slovákštát aký bol, Tiso nedal obesiť ani jedného komunistu, to až my sami sme sa začali vešať… Čoskoro budete rehabilitovať Andreja Hlinku, a neskôr aj iných národovcov“. Piateho decembra si ma pozval na svoj sekretariát a s plzňou v ruke sa ma najprv spýtal, či mám rád pivo a napriek mojej kladnej odpovedi pil naďalej pivo len sám. A oznámil mi, že práve podal demisiu. Lebo má už svoje roky a nechce, aby ho prepierali ako „špinavé prádlo“. Na otázku kto bude jeho nástupcom, odpovedal stroho: „To je už chlapci vaša vec!“, predsa mi však odporúčal, aby som zašiel na ÚV KSS za Rudkom (Schusterom), čo som aj urobil a prihovoril som sa za Michala Kováča, ktorého som nepoznal, no vedel som, že je bankovník. A 13. decembra ma pivom ponúkol práve Michal Kováč, nový minister financií, ktorý mi však až do 18. januára 1990 nevedel prísť na meno, tvrdohlavo mi hovoril „pán Takáč“.
Vo voľbách 1990 som kandidoval ako nezávislý za Stranu slobody hneď z dvoch príčin. Prvá – oslovil ma predseda strany Jozef Širotňák, druhá – Strana slobody vtedy ako jediná mala v programe konfederáciu. Chýbali percentá.
Ako námestník ministra financií som sedel 25. marca 1990 v Žiline v kinosále za predsedníckym stolom na ustanovujúcom zjazde Slovenskej národnej strany (SNS). Tam tuším pán Chvástek z Terchovej mával zástavou možno väčšou ako bola celá sála, ale v tom čase ešte táto strana neprekročila – oficiálne – rámec federalizmu. Do volieb išla s heslom Prácu, chlieb a slobodu slovenskému národu.
Týždeň pred voľbami v roku 1990 ma oslovil Bartolomej Kunc zo Ždane od Košíc a ponúkol mi spoluprácu s Kresťansko-demokratickým hnutím (KDH – priateľ Ľubo Gebura z Dolného Kubína túto značku vykladal ako Každý Deň Horšie), v ktorom – podľa Kunca – chýbali ekonómovia. Súhlasil som, a potom som sa objavil v prvom rade predsedníckeho stola KDH na tlačovej besede tesne pred voľbami. Pravda ja jediný so slovenským znakom na klope kabáta, ostatní – bratia Čarnogurskovci, Ján Klepáč, Viliam Oberhauser, Ivan Tirpák, Jozef Chren, Jozef Belcák, Bartolomej Kunc, a tak ďalej – s emblémami KDH.
Nebol som členom KDH, ale zúčastňoval sa za toto hnutie na rokovaniach o zostavení vlády po voľbách v roku 1990. Na rokovaniach na vtedajšom ministerstve priemyslu na Kramároch (Stromová ulica) som bol členom delegácie „expertov KDH na ekonomiku“ v zložení Ivan Čarnogurský, Viliam Oberhauser, Bartolomej Kunc a ja. Vtedajšiu Verejnosť proti násiliu (VPN) zastupoval Rudolf Filkus, Augustín M. Húska a Jozef Kučerák, demokratov Ján Holčík, Jozef Dubníček, Mário Hričovský. Navrhol som, aby vo funkcii ministra financií pokračoval Michal Kováč. Zúčastňoval som sa potom sedení na ekonomickom, či ministerskom klube KDH na Žabotovej ulici (bez toho by som pravdepodobne vo funkcii námestníka ministra financií zostal len ťažko), kde mňa a Bartolomeja Kunca pravidelne tituloval Ján Čarnogurský ako „našich národovcov“.
Na Nový rok 1991 otváral Ján Čarnogurský škatuľu so šiestimi fľašami vína od talianskej konzulky v Bratislave so slovami: „Vidíte, naši národovci, keby sme boli samostatný štát, museli by sme posielať víno na naše ambasády“. A moja reakcia? – „Nuž veď aspoň by naše víno išlo na odbyt a získavalo trhy“! A potom pri prípitku som so zdvihnutým pohárom dobrého talianskeho vína toastoval: „Na našu zvrchovanosť!“
Ján Čarnogurský nechápavo pokrútil hlavou, poznal asi štyri dôvody, prečo sa netreba ponáhľať k samostatnosti, že o hviezdičku na mape Európy a o vlastnú stoličku požiadame až v čase, keď do Európskej únie bude vstupovať Česko-Slovensko ako celok. Svoj vskutku nerealistický názor (nikto by predsa vyrokované dohody pre celok nerozdelil napoly) opieral o strach, že nás neprijme Európa. Bál sa vojny s Maďarmi, bál sa ekonomickej neschopnosti Slovenska a bál sa aj nového protislovenského národného povstania. Tento strach – a ktovie čo ešte v zákulisí – ho pripravil o miesto lídra pri osamostatňovaní sa Slovenska. Mňa naopak jeho strach podnietil usilovať sa dokázať, že Slovensko na samostatnosť má. Jedným z takýchto krokov bolo vypracovanie štátneho rozpočtu samostatného štátu s výsledným saldom „nula“.
(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)
Marián Tkáč
0.0°C
.jpg)
