Vojna v Sýrii sa končí, Rusko a Irán pokračujú v riešení ďalších geopolitických úloh

Damašk 8. novembra 2017 (HSP/rusvesna/Foto:TASR/AP/SANA/Carolyn Kaster)

Portál rusvesna  priniesol analýzu Michaila Orešova o ďalšom vývoji situácie v Sýrii a na Blízkom východe.

Vojna v Sýrii, ktorú vyprovokovali Američania a krajiny Perzského zálivu za pomoci Turecka sa pomaly chýli ku svojmu koncu. Bašár Asad sa udržal a oficiálny Damask kontroluje takmer 90% územia krajiny. Sýrsky režim upevňuje svoju dominanciu na hranici s Jordánskom, Libanonom a Irakom a ovláda už všetky významnejšie miesta, ekonomicky dôležité centrá a dopravnú sieť.

Sýrska opozícia trčí v marginálnych oblastiach Sýrie (s výnimkou Idlibu), kde momentálne riešia problém turecké vojská. Kedysi jednotná sýrska opozícia sa rozpadá a chýba jej jednotné velenie a politická reprezentácia, mnohé bandy už nemajú financie a končí sa ich podpora zvonku, takže nie sú schopné ďalej existovať a presadzovať protiasadovské plány.

Vojnu vyprovokovali Američania z viacerých dôvodov, najmä kvôli tomu, aby zabránili vzniku proiránskeho šiítskeho koridoru, cez bábkovú vládu ovládli bohaté sýrske naftové zdroje, posilnili sa pozície Izraela a Perzské monarchie oslabili vplyv Iránu a zabránili prepojeniu Ázie pomocou južnej vetvy Hodvábnej cesty s Európou. Dôvod je prozaický – vznik spoločného Euroázijského kontinentu by znamenal totálne pochovanie amerických predstáv o svetovej dominancii. Víťazstvo Asada, Ruska a Iránu ďalekosiahle americké plány vážne narušilo.

Medzi samotnými krajinami Perzského zálivu sa kvôli neúspechom v sýrskej kampani rozhorelo vnútorné napätia a otvorený konflikt vypukol medzi Saudskou Arábiou a Quatarom. Oslabil sa vplyv Američanov a Quatar, ktorý sa ocitol pod tlakom Saudskej Arábie začal rozvíjať úzke kontakty s Iránom, Tureckom a Ruskom. Úspechy bojovných Hutiov v Jemene zapríčinili, že aj Saudská Arábia bola nútená čoraz častejšie sa obracať k Rusku, ktorého vplyv na Blízkom východe po úspešnej kampani v Sýrii vzrástol na úkor USA.

Turecko sleduje vlastné geopolitické ciele. Nechce pripustiť vznik Kurdistanu, podporuje Turkomanov a rozširuje kontakty s Iránom, pretože chce získať výhody zo svojej strategickej polohy na Hodvábnej ceste z Číny cez Irán a Turecko do Európy.

Zhoršilo sa postavenie Jordánska, ktoré sa nedokázalo vymaniť spod amerického vplyvu. Likvidácia ISIS a marginalizácia rôznych protiasadovských zoskupení znamená aj krach amerických a jordánskych plánov. Dnes zvyšky teroristov živoria v oblasti pri izraelských hraniciach a jordánskych hraniciach (oblasť At Tanf), kde sa stále nachádza americká vojenská základňa, na ktorej Američania cvičia členov protiasadovskej opozície. Ich počty sú však kvôli ruskému letectvu čoraz menšie a takisto ich bojaschopnosť je nízka.

Oficiálny Damask sa pripravuje riešiť problém s Kurdami (posledná proamerická zástupná armáda) na severovýchode krajiny. Na tomto území prežíva aj arabské sunnitské obyvateľstvo, ktoré sa čoraz častejšie dostáva do konfliktov s Kurdami, napriek tomu, že Američania sa snažia politicky tieto konflikty medzi Kurdami a sunnitskými Arabmi urovnávať. Problémy s Kurdami má aj Irak a Turecko, Iračania už zaútočili na Kurdov v oblasti Kirkúku, čo vyvolalo hystériu v americkom Kongrese, pretože Kurdi predstavujú poslednú reálnu zástupnú americkú armádu v regióne. Pritom Kurdi nie sú jednotní a rozkol medzi proamerickými a protiamerickými Kurdami čoraz viac silnie. Zatiaľ na to doplatil proamerický kurdský vodca Barzáni, ktorému iracké šiítske milície uštedrili výprask a nepríjemnú lekciu.

Kurdské sily nemajú vysokú bojovú hodnotu. Nedokážu plniť zadané strategické úlohy a ich postup je výrazne pomalý. Podľa niektorých ruských odborníkov už aj samotní Kurdi hrajú dvojitú hru, pretože si uvedomujú americké oslabnutie. Momentálne akcie pri brehoch Eufratu ukazujú, že Kurdi sú neefektívni už pri trochu silnejšom odpore posledných oddielov ISIS. Damask môže voči Kurdom zaujať dve pozície – pridať sa k Iránu, Iraku a Turecku, ktoré za žiadnych okolností nechcú súhlasiť so vznikom samostatného Kurdistanu, alebo ústretový postoj. V súčasných geopolitických podmienkach je zrejmé, že Damask neoslabí protikurdskú koalíciu.

Američania, ktorí trčia v At Tanf požadujú, aby v blízkosti 50 km od ich základne rusko-iránsko-sýrske sily neviedli žiadne bojové operácie. Nejde o to, že by sa obávali útoku koalície na svoju základňu, v tomto priestore sa však ukrývajú bandy ISIS a protiasadovskej opozície, ktoré utrpeli výrazné straty na bojovom poli a potrebujú sa dozbrojiť a znovu skonsolidovať. Američania musia čoraz viac zbraní poskytovať týmto skupinám, väčšina zbraní sa však dostáva do sýrskych vládnych rúk. Americké žiadosti sú absurdné a v rozpore s medzinárodným právom, Američanov nikto do Sýrie nepozval. Američanov zastaví až razantnejší postup, pretože diplomatické riešenia evidentne odmietajú Američania akceptovať. Množia sa informácie o tom, ako z bojových zón Američania evakuujú teroristov ISIS vrtuľníkmi do bezpečia a presúvajú zo Sýrie nevedno kam (podľa ruských predstáv mnoho teroristov smeruje do Mjanmarska a Európy).

V čase vietnamskej vojny ZSSR pomohol vybudovať vietnamskú protilietadlovú obranu a tá zostrelila takmer 3000 amerických lietadiel. Až potom sa začali Američania správať politicky korektnejšie. Rovnako v Sýrii a Libanone v rokoch 1982-1983 Sovietsky zväz podporil Sýrčanov a Libanoncov, ktorí zostrelili niekoľko amerických a izraelských lietadiel. Žiadna vojna ZSSR a USA, kvôli tomu nevznikla, Američania a Izrael sa stiahli. Je preto na zváženie, či by Rusko nemalo prikročiť k podobnému tvrdému riešeniu aj v sýrskych podmienkach. Výstrah už dostali Američania a Izraelci dosť.

Vojenské víťazstvo ešte neznamená aj politické víťazstvo. Momentálne sa zvyšky sýrskych banditov, ktorí sa honosne označujú ako “protiasadovská opozícia” ukrývajú v amerických zónach. Pokiaľ budú kontrolovať čo i len kúsok sýrskej zeme, politické víťazstvo Bašára Asada nebude úplné a stále bude hroziť rozpad Sýrie. Preto je čoraz reálnejší plán likvidácie týchto bánd a zo sýrskej, iránskej či ruskej strany prichádza k zdržiavaniu rozhovorov a dohôd s predstaviteľmi protiasadovskej opozície. Úspešne tomu napomáhajú aj samotní členovia protiasadovskej opozície, ktorí sú nejednotní a rozhádaní. Kým nie sú uzavreté dohody, pokračuje masívna operácia sýrskych vládnych vojsk a ich spojencov a počet protiasadovských odporcov sa rýchlo zmenšuje.

Čo sa týka sýrskych volieb, ak sýrske ozbrojené sily včas nezlikvidujú zvyšky protiasadovských bánd, môže prísť v budúcnosti k politickým problémom a snahám krajinu rozdeliť. Rusko a Irán si želajú jednotnú a celistvú Sýriu. Američania a ich spojenci musia momentálne riešiť množstvo iných problémov a nedokážu úspešne týmto sýrskym, ruským a iránskym plánom zabrániť.

Ak režim Bašára Asada vydrží, bude to znamenať aj cenné ekonomické víťazstvo. Súperi Asada minuli obrovské množstvo zdrojov na rozpútanie sýrskej občianskej vojny, tieto prostriedky vyšli nanivoč. Pád svetových cien za ropu prehlbuje problémy Saudskej Arábie, ktorej takisto hrozí rozpad a jednota arabských monarchií sa rozpadá. Politika zbrzďovania Ruska na Blízkom východe sa Američanom nedarí, v Saudskej Arábii zúri vnútorná vojna medzi klanmi princov, ktorá môže viesť k rozpadu krajiny. Problémy súvisiace s terorizmom už ohrozujú samotné bohaté monarchie, ktoré chápu, že od Američanov nemôžu očakávať úspešné riešenie situácie na Blízkom východe, preto čoraz viac arabských veľvyslancov z krajín Perzského zálivu navštevuje Moskvu a nie Washington.

Vďaka Američanmi zasianému chaosu na Blízkom východe u mnohých predstaviteľov politických elít na Blízkom východe momentálne rezonuje otázka: Ako bude vyzerať usporiadanie Blízkeho východu v najbližšej budúcnosti?

Rusko sleduje stabilizáciu pomerov na Blízkom východe, čím narúša americké a izraelské predstavy. Rusko si želá jednotnú a silnú Sýriu, rovnako ako silný Irán, čo prinesie so sebou aj zmeny postavenia arabských monarchií v oblasti Perzského zálivu. Veľa bude závisieť od toho, aký postoj tieto krajiny zaujmú k Iránu, Sýrii či k ruskej politike.

Delikátne je postavenie Turecka. Erdogan sa spočiatku vrhol do sýrskeho konfliktu ako spojenec USA, ukázalo sa však, že si nepremyslel poriadne všetky varianty ďalšieho vývoja. Jeho sny o tom, že si uchmatne časť Sýrie sa nenaplnili. Damoklov meč nad jeho hlavou visí už od dôb, ako turecké stíhačky v roku 2015 na americký príkaz zostrelili ruský Su-24. Rusko reagovalo asymetricky, embargo na turecký export, ako aj obmedzenie pohybu ruských turistov, ktorí opustili turecké letoviská prinútil Erdogana zmeniť tureckú politiku a zaujať prosebný postoj voči Rusku. Zhoršenie ekonomickej situácie v Turecku a nespokojnosť s Erdoganovou politikou sa pretavili do minuloročného pokusu o puč v Turecku, ktorý iniciovali Američania.

Destabilizácia Sýrie, v ktorej sa Turecko angažovalo, priniesla so sebou pre Turecko nepríjemný fenomén. Zosilneli politické ambície Kurdov, ktorí sa momentálne snažia o vytvorenie nezávislého Kurdského štátu. Táto predstava je pre Turecko neprijateľná, pretože na jeho území žije mohutná kurdská enkláva, s ktorou majú Turci neustále problémy a len s vypätím všetkých síl a brachiálnym policajným útlakom násilím udržiavajú jednotu Turecka.

Turci na severe Sýrie teda bojujú proti Kurdom a podporujú turkojazyčných Turkomanov a “tapočnikov” miestnych sýrskych banditov, ktorí sa honosne označujú ako členovia “sýrskej opozície. Celkovo sa však snahy Turecka ovládnuť cez zástupnú armádu protureckých Turkomanov časť severnej Sýrie v provincii Latakia a Idlib nepodarila. Kvôlli Kurdom a Američanom, ktorí momentálne predstavujú pre Turecko najväčšiu hrozbu, Erdogan zmenil svoju rétoriku a začal sa po minuloročnom pokuse o prevrat čoraz viac prikláňať k politike Ruska a Iránu. Turecko momentálne v koalícii s Ruskom a Iránom posudzuje politické a geopolitické otázky a priklonilo sa k vytváraniu transkontinentálnych transportných koridorov, ktoré by cez Irán – Sýriu – Turecko prepojili Čínu a Európu. Predstava jednotného Euro-Ázijského kontinentu desí práve Američanov, ktorí by sa ocitli na periférii, čo by znamenalo ich ďalší politický úpadok. Toto bol jeden z hlavných dôvodov, prečo Američania cítili potrebu zasiať chaos v strategických regiónoch.

Turecko spočiatku stálo na strane USA a spolu so Saudskou Arábiou a monarchiami Perzského zálivu bojovali proti Rusku a Iránu. Rusko však dokázalo Turkov vmanévrovať do veľmi nevýhodnej polohy, Erdogan začal zmätkovať a Američania sa pokúsili nahradiť Erdogana inou politickou figúrkou, ktorú by úplne ovládali. Pokus o puč Američanom nevyšiel a zahnal Erdogana do proruského tábora. Dnes sa Turecko snaží dobehnúť stratený čas a zaujať svoje miesto v práve prebiehajúcom geopolitickom zápase.

Turecké ďalekosiahle plány a ambície z roku 2011 sa teda rozplynuli a momentálne sa Erdogan správa podstatne pokornejšie. Jeho hlavným cieľom je nedopustiť rozmach kurdského nacionalizmu a vznik Kurdského štátu, pretože to by malo ďalekosiahle následky na celistvosť Turecka. Preto Turci pokorne plnia ruské rozkazy, angažujú sa proti proamerickým skupinám v Idlibe a nenamietajú proti jednotnej Sýrii.

Zaujímavo sa vyvíja aj situácia v Jemene a v Saudskej Arábii. V Saudskej Arábii zúri vojna princov, ktorá hrozí prerásť do rozpadu krajiny, Saudi si napriek svojej mohutnej výzbroji nedokážu poradiť so šiítskymi skupinami v Jemene, kde saudská armáda utrpela množstvo porážok. Pred niekoľkými dňami dokonca Jemenci vystrelili staručkú raketu Scud na Rijád, hlavné mesto Saudskej Arábie. Saudom sa síce podarilo raketu zostreliť, nepodarilo sa im však udržať svoj vplyv v Libanone, odkiaľ musel utiecť do saudského exilu libanonský premiér Saad Hariri (proamerický, proizraelský a prosaudský hráč), ktorý sa obával o svoj život. Libanonský premiér obvinil z príprav atentátu na svoju osobu Irán a libanonský Hizballáh.

Porážky Saudskej Arábie v boji s jemenskými šiítskymi skupinami ukazujú na to, že Saudská Arábia má množstvo problémov. Saudi už skúšali nasadiť do bojov aj žoldnierov z Kolumbie, USA a iných krajín, vo vražedných teplotách však títo žoldnieri nedokážu proti jemenským šiítom úspešne bojovať. Porážky Saudov sa množia a kvôli pádu cien ropy a obrovským výdajom na vedenie vojny v Jemene sa zvyšuje saudský deficit. Saudi už nedokážu naraz financovať vojny a súčasne rozvíjať potenciál svojej krajiny, pretože im chýbajú peniaze. Navyše jednota arabských monarchií v Perzskom zálive sa rozpadá a Quatar sa už otvorene pridal na stranu Ruska a Iránu.

Čo sa týka Izraelu – ten viedol a vedie svoju osobnú vojnu proti Sýrii. Izrael podporoval sýrske protiasadovské skupiny na juhozápade krajiny, rovnako ako malé skupiny Drúzov, žijúcich na území Sýrie. Po celý čas občianskej vojny v Sýrii Izrael drzo narúšal suverenitu Sýrie a útočil letecky na pozície sýrskej armády. Izrael sa totiž obáva silnej Sýrie, ktorá by znamenala hrozbu pre Golany, ktoré Izrael anektoval po vojnách v roku 1967 a 1973. Oficiálne Golanské výšiny patria Sýrii.

Izrael sa obáva najmä vytvorenia šiítskeho koridoru od Iránu cez Sýriu až do Libanonu, čo by znamenalo posilnenie Hizballáhu. Izrael sa už viac krát neúspešne pokúsil Hizballáh zlikvidovať, utrpel však neprijateľné straty a nepomohlo mu ani to, že Izraelu tradične pomáhali ako spojenec USA. Ak by zosilnel v regióne Irán a Hizballáh, určite by to znamenalo aj posilnenie postavenie Palestínčanov, ktorých uzavrel Izrael v pásme Gazy, kde Palestínčania živoria v neznesiteľných podmienkach.

Pre Izrael je životne dôležité ovládať strategické výšiny v provincii Kuneitra na juhozápade Sýrie, preto tu podporuje zvyšky teroristických bánd. Je zaujímavé, že Izraelci počas konfliktu v sýrskej vojne útočili len na sýrske vládne jednotky, pričom žiaden z náletov nesmeroval na ISIS. Takisto ani ISIS neútočil na izraelské ciele, hoci v rámci svojej propagandy sa ISIS tvári ako rozhodný nepriateľ sionistov. Podľa viacerých mimo mainstreamových analytikov, ISIS pomáhali vytvárať práve tajné služby USA a Izraela. Krátko zhrnuté – Izrael si želá slabú a rozdelenú Sýriu a za žiadnych okolností si neželá posilnenie pozícií Iránu v regióne, ani zvyšovanie aktivít Hizballáhu.

Američania ako tradične fungujú na Blízkom východe tak, ako si predstavuje Izrael. Za Clintona a Obamu mala židovská lobby v USA naozaj veľmi silné pozície a Trump takisto nemá veľa možností, aby dokázal v Kongrese oslabiť izraelský vplyv. Američania už dlhé obdobie nevedú svoju vlastnú politiku, ale robia najmä na Blízkom východe politiku podľa predstáv Izraela.

Rusko, Sýria a Irán získali cenné víťazstvo. Plány Američanov a Izraela sa nepodarili, napriek tomu že USA do konfliktu zapojili proti Bašárovi Asadovi mohutný potenciál viacerých štátov (USA, EÚ, Turecko, Izrael, monarchie Perzského zálivu) . Asad odolával osamotený tlaku proamerickej koalície od roku 2011 do roku 2015. V roku 2015 už začali mať Rusi toho dosť a vstúpili do konfliktu. Počas dvoch rokov malý ruský expedičný zbor zlikvidoval proamerickú zástupnú armádu a Rusko posilnilo úspešne svoje pozície na Blízkom východe. Momentálne má Rusko a Irán vynikajúce geopolitické pozície, okrem Turkov sa začínajú prikláňať na rusko-iránsko-sýsku stranu aj iné krajiny, vrátane Iraku.

Rusko nesmie zostať na polceste a musí pokračovať vo svojej úspešnej politike. To sa týka aj podpory Jemenčanov, pretože vznik ruskej námornej základne v jemenskom Adene by znamenal ďalšie oslabenie USA. Rusko úspešne pokračuje v spolupráci aj s Egyptom a Lýbiou, úzke kontakty udržiava Rusko aj s Marokom, Alžírskom a Tuniskom.

Ak sa podarí preformátovať Blízky východ, v ktorom bude namiesto americko-izraelskej dominancie a siatia chaosu existovať spolupráca medzi Iránom, Tureckom, Sýriou, Irakom, Egyptom, oslabí sa postavenie Saudskej Arábie a Američania konečne kvôli vysokým stratám opustia Afganistan (o neúspechu americkej politiky hovorí aj to, že Američania neustále zvyšujú svoj kontingent v Afganistane, pričom Taliban stále silnie a obsadzuje nové oblasti), bude to znamenať že v celom regióne nastane konečne mier. Naplní sa tak základná ruská geopolitická úloha v tomto regióne.