Aj české súdy či ombudsmanka Anna Šabátová sa prikláňajú k mienke, aby štát mal prevziať zodpovednosť za následky povinného očkovania. Časť pediatrov vraví, že by to tiež zvýšilo dôveru verejnosti k očkovaniu.
Poslanec Jan Farský podotýka, že tých prípadov so zdravotnými následkami po očkovaní “je ročne okolo tisícky detí”, prejavujú sa náhlym spomalením vývoja reči alebo motoriky, dýchavičnosťou či bronchitídou. Štát ich však nie každému uzná. “Obrátite sa na Ministerstvo zdravotníctva so správou od lekára o tom, že tieto problémy nastali. A oni vám pririeknu nejaké odškodnenie alebo neuznajú a odmietnu vás,” dodáva Farský.
Námestník ministra zdravotníctva Roman Prymula vraví: “Do roka by malo dôjsť k odškodňovaniu zhruba piatich osôb. Určite to nebude tak, že niekto bude mať zvýšenú teplotu a dostane odškodnenie. Je to určite len pri skutočne závažných stavoch.” Dodáva však aj to, že táto vláda sa už podľa všetkého nebude zaoberať konkrétnymi krokmi a “v tejto chvíli už nemá zmysel predkladať to do vlády”.
Poslanec sa však nevzdáva, podobne ako aj niektoré združenia. Jedným takým je aj spolok Rozalio. Jeho členka Martina Suchánková vraví, že v Českej republike sa nevedú žiadne štatistiky, koľkých rodín sa nežiaduce účinky vakcinácie týkajú.
Podozrenie na vedľajšie účinky vakcín sa hlásia Státnímu ústavu pro kontrolu léčiv (SÚKL), kde je však nahlásených málo prípadov. Navyše podľa SÚKL, “hlásenia sú len podozrením na nežiaduci účinok a nie už preukázaný, a tak kauzálna súvislosť nie je zohľadňovaná. Z toho teda nemožno robiť akékoľvek závery o príčinnosti či bezpečnosti vakcín, ale až po podrobnom zhodnotení. Keď sú prejavované bežne známe nežiaduce účinky, je pravdepodobné, že sa uzná nežiaduci účinok vakcíny. Ale pri nových doteraz málo známych alebo vôbec neznámych neočakávaných reakciách nie je možné stanoviť záver o kauzalite”.
Z celkových 794 hlásení za rok 2014 bolo 633 vyhodnotených ako závažné, za rok 2015 ich z celkových 1156 podozrení bolo asi 85 %.