Kyjev 28. januára 2017 (HSP/Foto:TASR/i0.wp.com/AP-Sergei Grits, Efrem Lukatsky
Alexej Gumiljov na portáli rusvesna publikoval článok, v ktorom sa venoval vývoju situácie na Ukrajine a všíma si znaky blížiaceho sa konca ukrajinského režimu.
Podľa jeho slov ľudia vo frontovej zóne ATO veľmi odlišne vnímajú príslušníkov doneckých a luhanských ozbrojených síl a príslušníkov ukrajinskej armády. V oblasti pod kontrolou separatistov majú ľudia k príslušníkom armády dôveru príslušníci vojenských jednotiek sa správajú slušne a korektne, ľudia im dôverujú.
Na územiach, ktoré sú za frontovou líniou a pod kontrolou Ukrajincov, je vidieť napätie medzi civilným obyvateľstvom a príslušníkmi ukrajinskej armády. Ľudia sa radšej držia od ozbrojených vojakov ďalej, rozlišujú pritom príslušnosť k pravidelnej armáde, Národnej garde a dobrovoľníkom z ozbrojených bataliónov či Pravého sektora. Podľa vyjadrení miestnych obyvateľov, najhoršie sa správajú príslušníci ozbrojených bataliónov a Pravého sektora, ktorí sa otvorene zaoberajú marodérstvom a útočia na civilné obyvateľstvo. Správajú sa vyložene ako okupanti a majú nepriateľský postoj k miestnemu obyvateľstvu a obyvateľstvo aj ukrajinských vojakov, ako okupantov vníma.
Veľké množstvo obyvateľov okupovaných území prebehlo cez frontovú líniu a prešlo na územie pod kontrolou separatistov. Otvorene hovoria, že sa doma cítili ako ľudia v zoologickej záhrade, v ktorej zrazu niekto otvoril dvere a opice vyšli z klietok. Lenže ukrajinské opice sú ozbrojené a nikto nikdy nemôže vedieť, či ukrajinský makak nehodí granát, alebo nezačne strieľať.
Tí, ktorí prešli frontovú líniu a predtým žili v mestách ako Slavjansk a Kramatorsk, opisujú trochu inú situáciu ako ľudia z dedín v blízkosti frontovej línie. Podľa ich slov v Slavjansku a Kramatorsku vládne obrovská dezinformácia, mnohí ľudia dôverujú vysielaniu ukrajinskej televízie a ukrajinským politikom. Chápu svoje ťažkosti, veď Ukrajina bojuje proti ruským okupantom, veria Porošenkovi a sú presvedčení, že postavenie hrivny sa dennodenne zlepšuje. Tešia sa z víťazstva Džamily, ukrajinských ekonomických a vojenských úspechov a z kolosálnych strát ruskej armády na Ukrajine a hladu, ktorý Rusko sužuje.
Autor článku potvrdil, že telefonoval aj so svojimi priateľmi v Kyjeve a vo Ľvove. V Kyjeve sa telefonicky spojil so svojím bývalým veľmi dobrým priateľom, s ktorým študoval od základnej školy až do maturity a spolu tvorili nerozlučnú dvojicu. Priateľ, takisto rodák z Donecka mal k separatistom veľmi negatívny postoj, sťažoval sa na zhoršenie ekonomickej situácie, veril však že ide o prechodný jav, ktorý Ukrajina prekoná. Telefonický rozhovor sa ale skončil v nie práve najpriateľskejšom tóne.
Keď zatelefonoval svojmu ďalšiemu priateľovi z časov vojenskej služby, ktorý pochádzal z Ľvova, takmer okamžite po pozdravení sa z telefónu na neho vyrinul príval Haličanových slovných útokov voči Putinovi, Rusku a nakoniec aj voči nemu. V priebehu niekoľkých minút sa spomenutý Haličan dostal do zúrivej vývrtky a nebolo možné s nim ďalej komunikovať.
Ďalší telefonát smeroval do Charkova, k bývalému kolegovi s ktorým udržiaval priateľské kontakty ešte pred vojnou, keď pracovali v jednej firme. V roku 2014 sa však dostali do kvôli politickej situácii do rozporov. Charkovčan tvrdo presadzoval tézu, že s teroristami sa nevyjednáva, chápu len zákon sily a že aj tak všetci separi “zdochnú”. Tentoraz sa ale debata niesla v inom duchu, Charkovčan potvrdil existenciu separatistov v Charkove, podľa jeho slov ich však je málo a nepôjdu do konfrontácie, pretože Doneck je svetlým príkladom toho, že sa to nevypláca.
Charkovčania podľa jeho slov nenávidia separatistov a Rusov, vyjadril presvedčenie, že za separatistov bojuje ruská armáda. Podľa jeho slov všetci separatisti nakoniec aj tak prehrajú. Stále však podľa jeho slov môžu separatisti vrátiť do zostavy Ukrajiny, v tom prípade začne Ukrajina aj znova vyplácať penzistom v Donecku a Luhansku ich dôchodky, situáciu je možné riešiť aj diplomaticky. Badateľný posun – za dva roky sa uvedený Charkovčan presunul z platformy zúrivého ukrajinského patriota na uvážlivého zástancu diplomatických riešení.
Alexej Gutilev zatelefonoval aj svojej známej do Odessy, ktorá nesympatizuje so súčasnou vládou a nesympatizuje ani so separatistami a ktorá sa stotožnila s platformou “Kučmovej Ukrajiny”. Tá potvrdila nárast protikyjevských nálad a rozčarovanie ľudí so zhoršenou ekonomickou situáciou. Podľa jej slov, v minulosti bola Odessa dôležitým miestom biznisu, biznis v Odesse však momentálne stagnuje. Prístav nepracuje, v meste je podľa jej slov plno idiotov z dobrovoľníckych bataliónov a Pravého sektora, ktorý sa snažia Odessu zastrašiť a neustále poriadajú “fakľové sprievody proti separatistom a za silnú Ukrajinu”. Obyvatelia Odessy sú už unavení a majú všetkého plné zuby. Už dávno zvesili z okien zástavky a prestali veriť svetlej budúcnosti a vstupu do EÚ, momentálne sa snažia len prežiť a dúfajú, že Odessu nepostretne taký osud ako Doneck. Podľa Alexejovej priateľky je v meste cítiť napätie, proruské skupiny sa čoraz silnejšie aktivizujú. Nezabudli na vraždenie v Dome odborov a Odessania čoraz častejšie hovoria o tom, že ak sa situácia zmení a ukrajinskí nacionalisti nestihnú z Odessy utiecť, postihne ich krutá pomsta. Celkovo je v meste badateľná depresívna nálada, únava a apatia.
Alexejova priateľka poukázala ešte na jeden zaujímavý fenomén. Ukrajinu nikto neostreľuje, nelikviduje jej infraštruktúru, Ukrajina vykonala množstvo Porošenkom a Jaceňjukom doporučovaných reforiem, ktoré mali zdvihnúť jej životnú úroveň. Ľudia si čoraz častejšie spomínajú na Jaceňjukove vyhlásenie krátko pred Majdanom, že ak sa mu podarí dostať sa do vedenia štátu, za 2 roky ľudia Ukrajinu nespoznajú. Ľudia zisťujú že Jaceňjuk vlastne naozaj neklamal, Ukrajinu ozajstne nikto nespoznáva. Momentálne je životná úroveň na Ukrajine porovnateľná, ak nie horšia ako v oblastiach pod kontrolou separatistov. A to pritom separatisti sú dennodenne ostreľovaní ukrajinskou armádou, majú vojnové hospodárstvo, Rusko zo solidarity od nich kupuje uhlie, pre ktoré oni sami nemajú kupcov. A nie je rozdiel medzi životnou úrovňou malých separatistických oblastí a Ukrajiny, ktorá vykonala všetky potrebné reformy doporučované Západom a presadzované momentálnou kyjevskou vládou.
Existuje základná poučka 5 štádií prijatia nevyhnutnosti, ktoré definovala americká psychiatrička Elisabeth Kübler-Rossová. Podľa tejto poučky existuje 5 štádií, ako sa človek zmieri s nevyhnuteľnosťou. 1. štádium je odmietanie, 2. štádium je hnev, 3. štádium je vyjednávanie a prehodnocovanie vlastných postojov, 4. štádium je depresia a apatia 5. štádium je prijatie a stotožnenie sa.
Ukrajinskí politici po amerických prezidentských voľbách sa už všetci nachádzajú v štádiu vyjednávania a prehodnocovania. Hrajú o veľa, o svoje vlastné budúce osudy. Chápu však, že ak sa dohodnú s Donbasom a budú súhlasiť s Minskými dohovormi, nastúpi fáza totálnej depresie pre celú Ukrajinu. Ľudia si položia otázku “Načo to bolo všetko dobré”? A depresia i apatia môže vyústiť v deštrukčných výbuchoch.
Problém je však v tom, že 5.štádium – prijatia a stotožnenenie sa vyznie do prázdna, pretože sa situácia na Ukrajine radikálne zmenila. Zbankrotovanú Ukrajinu Rusko naozaj nepotrebuje a ani ho nezaujíma, rovnako ako ho nezaujímajú primitívni ukrajinskí rusofóbi (to však neznamená že sa vojnové zločiny Ukrajincov nebudú trestať). Sú oblasti o ktoré má Rusko strategický záujem a tie sa môžu vybrať po ceste Krymu. Možno naozaj príde k deleniu Ukrajiny, veľká časť Ukrajincov si ale s určitosťou proste zbalí kufre a potichu bude nasledovať tých, ktorí už dávnejšie do Ruska odišli. Všetci tí, ktorí sa narodili na území ZSSR sa totiž môžu stať bez problémov občanmi Ruska.
Samozrejme sú aj Ukrajinci, ktorí sa vyberú na Západ, pretože sú presvedčení že ich EÚ a USA očakávajú s otvorenou náručou. Nech si to užijú.
0.0°C
.JPG)
.jpg)
