Môj profil 
Predplatné
Trump oznámil, že USA ukončí svoji účasť v tzv. Globálnom kompakte o migrácii, ktorý v roku 2016 prijalo Valné zhromaždenie OSN, pretože “rozhodnutie o migračnej politike musí byť vždy urobené len Američanmi a nikým iným než Američanmi”.
Trumpovo rozhodnutie nie je v súlade ani s aktuálnym postojom EÚ. Európska komisia na jar minulého roka predložila návrh Dublinskej smernice (tzv. Dublin IV) “stanovujúcej kritériá a mechanizmy povinné pre každý členský štát EÚ v otázke prijímania a usadzovania migrantov na svojich územiach”, o ktorej obsahu bežný občan príliš nevie a nie je ani súčasťou politickej a spoločenskej debaty v EÚ a ani v samotnom Česku.
Strejček preto predkladá niektoré hlavné body:
1. Návrh tzv. “opravného relokačného mechanizmu”, ak jedna z členských krajín bude mať neprimerane vysoký počet žiadostí o azyl.
2. Ak žiadosti o azyl presiahnu “150% referenčného množstva”, budú ďalší migranti automaticky a povinne usídľovaní v iných krajinách EÚ.
3. Referenčné množstvo bude stanovené na základe kľúča, v ktorom sa z 50% bude prihliadať na množstvo obyvateľov krajiny a z ďalších 50% na jej celkový HDP.
4. Členská krajina má síce možnosť tento relokačný systém neprijať, ale za každého migranta musí zaplatiť 250-tisíc eur tej krajine, ktorá daného žiadateľa prijala namiesto nej.
5. Návrh trojročného prechodného obdobia, počas ktorého “budú prednostne vyťažované tie členské krajiny, ktoré sa zatiaľ na prijímaní migrantov nepodieľali.
6. Smernica stanoví povinnosť krajiny prijať aj ostatných členov rodiny migranta, ktorý už bol do danej krajiny prijatý.
7. Nová Agentúra EÚ pre azyl musí jedenkrát ročne informovať Európsku komisiu.
Strejček teda pripomína, že “kým Trump bráni základný princíp štátnej suverenity spočívajúci v práve rozhodnúť slobodne o tom, koho si na svoje územie pustí a komu udelí azyl, nič také v Európskej únii zjavne neplatí”.
“Návrh na automatické a povinné presídľovanie migrantov, aj keby členský štát mohol takému postupu oponovať, bezprecedentne ničí posledné zvyšky štátnej suverenity,” dodáva s tým, že preto Václav Klaus svojho času ako český prezident tvrdošijne odmietal ratifikovať Lisabonskú zmluvu.
Nakoniec kladie otázku: “O čom ešte môžeme rozhodovať, ak už nie o tom, s kým budeme žiť v našej krajine?”
.jpg)
.JPG)
