Marica sa hráva často, na mnohých javiskách. Ja osobne som ju videla viackrát a mnohokrát som v nej aj hrala. Ale snažím sa nájsť svoju cestu. Určite by som nechcela nikoho kopírovať. Navyše hráme teraz, tu v Košiciach. Bola by som rada, keby sa nám podarilo urobiť príjemnú, možno nie okázalú, ale napriek tomu operetu so všetkým, čo k nej patrí. Verím, že divákov osloví aj to, že sa operetu snažíme podať súčasnejším jazykom. Tým ale nechcem nikoho vystrašiť. Košičania sa určite môžu tešiť najmä na vynikajúce spevácke výkony. Jednotlivé postavy sú veľmi dobre obsadené a spevákom výborne sekundujú ich kolegovia z činohry, ktorí celému dodávajú trochu iný esprit a iný pohľad na tú operetu.
V divadle ste začínali takpovediac na opačnej strane barikády. Je to pre režiséra výhoda?
Určite je pre každého režiséra výhodou, keď si prejde v divadle aj inými profesiami. Ja som spievala v opernom zbore, neskôr som bola operetnou sólistkou. Možno aj preto mám ako režisérka trochu väčšie pochopenie pre tú druhú stranu. Chápem napríklad aj to, keď sa hercovi nechce, lebo aj mne, aby som, neklamala, sa ako režisérke občas nechce.
V čom podľa vás tkvie neutíchajúci záujem publika a popularita operety?
Opereta je taká rozprávka pre dospelých a dáva im tie príjemné pocity, ktoré v istom veku každý rád vyhľadáva. Zažila som obdobie, keď sa hovorilo, že opereta s touto generáciou vymrie. Ale nevymrela. Vždy sa sály plnia ľuďmi v istom veku, ktorí tú svoju rozprávku jednoducho chcú vidieť stále a opakovane. Jednoducho ten divák k operete s tým vekom príde. Či sa to kritikom páči alebo nie. S tým nič neurobia.
Svjatoslav Dohovič, tlačový tajomník ŠD Košice
ml