Môj profil 
Predplatné
Ide o tri africké štáty – Pobrežie Slonoviny, Zair (teraz Demokratická republika Kongo) a Keňa; 11 krajín z Latinskej Ameriky – Bolívia, Čile, Kolumbia, Kostarika, Dominikánska republika, Ekvádor, El Salvador, Guatemala, Panama, Uruguaj a Venezuela, ktoré otvorili veľvyslanectvo už v 50. rokoch; ako aj Holandsko a Haiti. Postavenie ich veľvyslanectiev v Jeruzaleme nepredstavovalo uznanie mesta ako izraelského hlavného mesta: stále platí všeobecný konsenzus, že Izrael a Palestínčania musia medzi sebou rokovať o stave Jeruzalema.
Aj keď sa to zdá dnes veľmi vzdialené, v minulosti platilo všeobecné očakávanie, že so založením palestínskeho štátu by spolu s Izraelom zdieľali Jeruzalem ako spoločné hlavné mesto – bývalý východný a druhý západný Jeruzalem.
Takže ako prišiel Jeruzalem o všetkých 16 zahraničných ambasád? Prvá rana prišla po vojne Yom Kippur, keď Pobrežie Slonoviny, Zair a Keňa prerušili všetky vzťahy s Izraelom v septembri 1973. Aj keď všetky tri napokon obnovili vzťahy s Izraelom – Zair v roku 1981, Pobrežie Slonoviny v roku 1986 a Keňu v roku 1988 – v konečnom dôsledku ich opätovne otvorené zastupiteľstvá sídlia v oblasti Tel Avivu.
Zostávajúcich 13 štátov uzavrelo svoje veľvyslanectvá v Jeruzaleme v roku 1980, keď bol prijatý Základný zákon o Jeruzaleme, hlavnom meste Izraela, ktorý vyhlásil, že mesto zostane “úplným a jednotným hlavným mestom Izraela” čo znamenalo spojenie rozdelených častí mesta v júni 1967 a trojnásobné rozšírenie hraníc. Bezpečnostná rada OSN vnímala tento krok ako provokáciu a odsúdila ho za porušenie medzinárodného práva. Rezolúcia Bezpečnostnej rady č. 478 z augusta 1980 vyzvala členské štáty, aby odstránili svoje diplomatické misie z Jeruzalema.
Hoci Kostarika a Salvádor priviedli svoje veľvyslanectvo späť do západného Jeruzalema, od roku 1984, opäť opustili mesto. (Bolívia úplne ukončila vzťahy s Izraelom v roku 2009)
Medzitým Izrael pokračoval v demonštračných krokoch na posilnenie svojho vplyvu v nerozdelenom Jeruzaleme a rozšíril zákon z roku 1980, ktorý vyžaduje, aby akékoľvek rozhodnutie o odstúpení z časti Jeruzalema (alebo Golanských výšin) bolo schválené v izraelskom parlamente väčšinou až 80 členov, a zároveň aby sa v tejto otázke konalo verejné referendum.
Z pohľadu OSN zostáva Jeruzalem “corpus separatum” – “bublina”, ktorá nepatrí do žiadneho štátu. Pôvodne bolo navrhnuté aby sa stal súčasťou plánu rozdelenia pre Palestínu z roku 1947. Malo získať trvalý štatút medzinárodného mesta svätých pre tri hlavné náboženstvá a malo byť prístupné všetkým svetovým občanom. Izraelská vláda prijala tento plán, ale palestínska strana to neurobila.
Keď sa skončila vojna za nezávislosť v roku 1949, skončila dohoda o prímerí s Jordánskom a Jeruzalem bol rozdelený na jordánsku a izraelskú časť, no Izrael vyhlásil v roku 1950, že Jeruzalem je jeho hlavným mestom a neoddeliteľnou súčasťou štátu.
Vo svojej knihe z roku 2001 “Jeruzalem: napadnuté mesto” politológ Menachem Klein opísal rokovania medzi Izraelom a Jordánskom pred rokom 1950, v ktorých sa pokúsili dohodnúť na pláne rozdelenia mesta. Pre Izrael bol najvyššou prioritou prístup k Západnému múru v Starom Meste, ako aj bezpečný prechod do areálu hebrejskej univerzity na vrchu Scopus. Na tento účel sa v jednom bode ponúkol, že odovzdá Jordánu do značnej miery Arabmi obývané štvrte na juhu mesta, vrátane nemeckej kolónie, Katamon, Baka a dokonca aj Kibbutz Ramat Rachel. Cieľom bolo poskytnúť Jordáncom územnú súdržnosť vo východnej a južnej časti.
Aj keď obe krajiny dosiahli dohodu o Jeruzaleme v decembri 1949, nikdy ju nepodpísali. O niekoľko mesiacov neskôr prebehli rokovania o týchto otázkach a tiež o stave oblasti Negev a Latrun medzi Jeruzalemom a Tel Avivom.
Prípad z roku 1952 poukazuje aká je aktuálna situácia komplikovaná. V dokumente z roku 2011 totiž prof. Ruth Lapidot opísal prípad vodiča zamestnaného belgickým konzulátom v západnom Jeruzaleme, ktorý zabil miestneho obyvateľa, vrátane istého pána Shababo. Keď rodina Shababova podala občianskoprávnu žalobu proti vodičovi a konzulátu na okresnom súde, obhajoba tvrdila, že izraelské súdy nie sú v tejto veci príslušné – nie preto, že vodič Roger Heilen mal diplomatickú imunitu, ale kvôli Jeruzalemu, ktorý medzinárodné spoločenstvo neuznalo za úplnú súčasť Izraela. Súd túto žalobu nakoniec zamietol.
.jpg)
.jpg)
.JPG)
.jpg)
