Slovensko 3. novembra 2014 (HSP/Foto:TASR)
Videli sme to na Ukrajine. Svojho času sa o to neúspešne pokúsili v Bielorusku, vo Venezuele… a nedávno v Petrohrade. Úspešne ich zrežírovali v Gruzínsku, v Egypte a v Tunise. Menej úspešne v Sýrii a v Hongkongu. Techniky a metódy tzv. farebných revolúcií sú viac – menej rovnaké a vo svojej podstate primitívne.
Tieto revolúcie „zvonku“ sú spravidla namierené voči nepohodlným vládam kdekoľvek na svete, ktoré je ťažko odstrániť cestou regulérnych volieb – spravidla preto, že takáto vláda má výraznú podporu u obyvateľstva.
“Farebnej revolúcii“ predchádza vždy mohutná, zo zahraničia režírovaná mediálna kampaň. Jej cieľom je navodiť predstavu, že v krajine silnejú diktátorské tendencie, (zahraničiu nepohodlná) politická reprezentácia je neschopná a skorumpovaná… a vôbec, že krajina sa ocitla na historickej križovatke, kedy sa priamo rozhoduje medzi jej budúcou integráciou do nadnárodných štruktúr – a z toho vyplývajúcou prosperitou, alebo izoláciou a biedou.
Aktivizujú sa stovky profesionálnych “revolucionárov” (napojených na rôzne, zo zahraničia platené, “mimovládne organizácie”, “nadácie” a pod.), sediacich na sociálnych sieťach a čakajúcich na pokyn zvonku. A ten príde, až sa vyskytne vhodná zámienka. Zámienka, ktorá by im umožnila “vytiahnúť” do ulíc pár tisíc ľudí. A také množstvo nespokojných sa nájde vždy – aj v tom najkonsolidovanejšom štáte. V Bielorusku to bola nespokojnosť s “diktátorskými metódami” vlády prezidenta Lukašenka, na Ukrajine nevôľa s vládou oligarchov a “pobúrenie” nad tým, že vláda prezidenta Janukoviča odmietla prístupovú dohodu s EÚ… a v Maďarsku (ako sme to videli minulý týždeň) návrh dane, ktorou mal byť spoplatnený internet.
Som ďaleko k tomu, aby som nekriticky obdivoval maďarského premiéra Viktora Orbána. Ním zastrešovaná, často až nacionalistická politika, celá tá “nostalgia za Trianonom” rozhodne nerobí dobrú krv v stredoeurópskom regióne. Jedno mu však nemožno uprieť: Je vzácnym typom politika, ktorý sa kvôli národným záujmom dokáže vzoprieť EÚ i USA. A to dlhodobo fungovať nemohlo. Nikým poriadne nevolení bruselskí autokrati a ich zaoceánski “pobratimovia” si odvykli na akýkoľvek odpor, dlho s ním neboli konfrontovaní. Veď prečo by aj… keď ešte aj takí nemeckí a francúzski politici im vo všetkom idú doslova po ruke?
A tu sa zjaví nejaký Orbán… ,ktorý má drzosť otravovať s akýmisi bankovými daňami, vypoklonkuje MMF z Maďarska…. a čo je snáď najväčším “hriechom”- nezdieľa protiruskú hystériu Západu. Naopak, s Putinovým Ruskom udržiava nadštandardné vzťahy, netají sa záujmom o prehlbovanie maďarsko – ruskej hospodárskej spolupráce a uchádza sa o ruské investície do maďarskej ekonomiky. Navyše, inšpirovaný Putinom, utiahol skrutky z USA plateným “mimovládnym organizáciám”.
V tomto kontexte nijak neprekvapuje, že Maďarsko bolo prvým štátom EÚ, na ktorého politikov USA uvalili sankcie. Tí jasnozrivejší však mohli tušiť, že pri tom neostane.
Tušenie sa stalo realitou v priebehu posledných dní.
Ulice maďarských miest zaplavili tisíce ľudí, zmobilizovaných cez sociálne siete, protestujúcich proti vládou navrhovanému zdaneniu internetu. Mnohému napovedá, že v prvý deň protestov svoju podporu demonštrantom prišiel osobne vysloviť čelný predstaviteľ americkej ambasády v Maďarsku Goodfriend…
Nechajme bokom fakt, že sa jednalo v podstate o drobné – 150 forintov (približne 50 centov) za gigabajt pre fyzické osoby, s hornou hranicou 2,3 eur mesačne. V situácii, keď sa požiadavky demonštrantov začali radikalizovať – objavili sa heslá “Preč s Orbánom!”, “Orbán je vlastizradca!”, “Európa, Európa!”, “Preč s Putinovým poskokom!”, to už prestalo mať význam. Organizátori sa demaskovali. Nešlo im o žiadnu internetovú daň… ale o typickú “farebnú revolúciu” v cudzej réžii. Kto skutočne stál v pozadí týchto protestov, dal tušiť i ďalší počin tvrdého jadra demonštrantov: Na budovu parlamentu sa pokúsili vyvesiť vlajku EÚ. Na budovu, na ktorej predtým roztĺkli pár okien… Podobnosť s kyjevským Majdanom čisto náhodná, však?
Tvrdé jadro organizátorov sa však zrejme prepočítalo. Nezískali potrebnú podporu u obyvateľstva. Orbán je predsa len v Maďarsku dosť populárny na to, aby mu zlomila väz takáto (viac – menej) malichernosť. K ďalšiemu upokojeniu situáciu prispel i avizovaný zámer premiéra úplne upustiť od internetovej dane. Tým mnohí stratili dôvod demonštrovať Teda, aspoň tí, ktorým išlo naozaj len o internetovú daň… a nie o pád “proruskej vlády”.
Situácia sa nateraz upokojila. Ako sa však bude vyvíjať do budúcna, ťažko povedať. Je jasné, že Orbán má toho u Západu príliš veľa na rováši, aby sa o niečo opäť nepokúsil. Inak, príklad Maďarska neveští nič dobré: Maďarsko je totiž prvým členským štátom EÚ, voči (demokraticky zvolenej) vláde ktorého sa Západ otvorene pokúsil zinscenovať “farebnú revolúciu”. Že by opäť platilo: “Bože, ochráň ma pred mojimi priateľmi… pred nepriateľmi sa ochránim sám!”?
Pavol Novotný
0.0°C
.jpg)
