Po dvoch projektoch, v ktorých rezonovali aktuálne témy extrémizmu a fašizmu ste tentoraz siahli, dá sa povedať, po klasike klasík, Shakespearovom Hamletovi. Kedy a prečo ste sa začali zaoberať myšlienkou spracovať túto drámu do podoby tanečného divadla?
K Hamletovi sme sa dostali viac menej spontánne na základe rozhovoru s generálnym riaditeľom divadla Petrom Himičom. Hľadali sme titul pre novú sezónu, pričom som chcel robiť Shakespeara. Napokon sme dospeli k Hamletovi. Pokiaľ mám informácie, tak v Československu sa ešte tento titul ako baletné predstavenie neuvádzal, uviedli ho len v Rusku, v Moskve a Petrohrade, a ešte v nemeckom Augsburgu a v poľskej Varšave. Pre baletné spracovanie je to dosť zložitý titul. Téma Hamleta je opäť o láske, spravodlivosti, cti, ale aj o intrigách, vražde a zničení jeho lásky Ofélie.
Skutočnosť, že spracovanie tejto najznámejšej svetovej drámy do pohybového divadla nie je bežným javom naznačuje, že je to pre súbor aj tvorivý tím veľká výzva…
Na rozdiel napríklad od Romea a Júlie, ktorým skomponoval hudbu pre balet Prokofjev, na Hamleta nebola napísaná žiadna. Tým je to zložité aj pri výbere hudby pre predstavenie. Pre libreto, ktoré sme napísali, sa nedajú použiť celé symfónie. A tak sme sa snažili nájsť iný postup. A keďže je Hamlet vsadený do renesančnej doby, tak sme sa snažili urobiť súčasné divadlo s odkazom na renesančné alžbetínske divadlo. Celá koncepcia je výnimočná aj v tom, že pravdepodobne prvý raz sa na košickom javisku bude hrať rituálne divadlo.
Základ hudobnej dramaturgie inscenácie tvoria okrem ďalších diel skladby Maxa Richtera z britského filmu Testament mladosti? Čím Vás práve jeho hudba oslovila?
V procese tvorby jej už nie je tak veľa ako na začiatku skúšobného obdobia. Richterova hudba ma oslovila veľmi zaujímavou súčasnou symfonickou tonalitou, ktorá sa hodí do vzťahov odohrávajúcich sa na javisku a aj preto ju využívame najmä pri duetách. V iných častiach znie rituálna hudba.
Svoj tvorivý tím ste pri Hamletovi rozšírili. Okrem libretistky Zuzany Mistríkovej ste tentoraz zverili choreografie do rúk Maksyma Sklyara a Nelsona Requera Pereza? Znamená to, že Ondrej Šoth odovzdáva svoje choreografické žezlo novej generácii?
Hamlet vzniká ako kolektívne dielo. Každý každého sa snaží inšpirovať. Nelson bol pre mňa veľmi zaujímavým tanečníkom už veľmi dávno, keď som ho videl v súbore Pála Frenáka a pozval ešte do SND a potom aj do Košíc. Chcel som nájsť človeka, ktorý nie je zasiahnutý osobnými postojmi a ktorý je slobodný vo svojom vyjadrovaní. Maksym Sklyar sa už ako choreograf podieľal na viacerých predstaveniach v Košiciach a má talent imaginácie a kreativity. Vznikol tak tím ľudí, ktorý tvorí spoločne.
Predstavenie bude opäť multižánrové, keď budú z nahrávok znieť originálne texty Hamleta v podaní Tomáša Maštalíra a Táne Pauhofovej? V čom bude ešte nový košický Hamlet výnimočný?
Určite výnimočná bude scénografia. Podobne ako pri Anne Frankovej aj teraz scénu oživíme tak, aby nebola len mŕtvym prostriedkom statickej alebo ťahovej mechaniky. Oživovať ju budú interpreti, ktorí s ňou pracujú a vytvoria z nej viacero symbolov. A výnimočné to bude aj tým, že celé predstavenie je rituál, s rituálnou hudbou. Využívame všetky technické možnosti divadla. Uvidíme aký bude výsledný efekt.
Hamlet je považovaný za akúsi skúšku ohňom pre vyspelosť herca v činohre. Je tomu tak aj v balete? Kladie na tanečníkov stvárnenie tejto drámy vysoké nároky nielen po pohybovej, ale aj po hereckej stránke?
Určite áno. Za tých sedemnásť rokov vznikli v košickom balete zložité a ťažké psychologické tituly a Hamlet bude určite jedným z nich. Hamleta je ťažko vysvetliť a aj preto sa v balete nerobieva. Text Hamleta hovorí o súvislostiach z minulosti, hovorí o vzťahoch, a preto sa to v balete dá veľmi ťažko logicky znázorňovať. O to ťažšie je vytvoriť príbeh, aby nebol len ilustratívny, ale aby nabral aj trochu symboliky.
Redakciu informoval Svjatoslav Dohovič, tlačový tajomník ŠD Košice.