Na začiatku svojho komentára pre portál aktuálne.sk (celý článok tu) známy spisovateľ spomína, ako ešte pred rokom sa prechádzal po prekrásnom bulvári na pobreží mesta Nice, kde sa odohral tento otrasný teroristický čin.
Banáš však ďalej poukazuje na pokrytectvo Francúzov a pripomína im ich obete :
“Zamýšľam sa nad obeťami teroru v Nice, Paríži, ale aj nad tými, nad ktorými nikto slzu nevyronil – nad státisícami mŕtvych francúzskeho teroru v Afrike. Ak by sme mali porovnať slzy nad mŕtvymi Francúzmi zabitými teroristami, a na druhej strane nad mŕtvymi Afričanmi zabitými Francúzmi, boli by na jednej strane kvapky, no na strane druhej by bolo more sĺz.”
Podľa Banáša aj po oficiálnom ukončení kolonizácie Afriky Francúzsko naďalej neformálne kolonizuje niektoré Africké krajiny:
“Po vlne dekolonizácie v roku 1960 sa africké krajiny formálne oslobodili, no v skutočnosti niekdajšie koloniálne mocnosti, predovšetkým Francúzsko, vo vykorisťovaní Afriky pokračovalo a pokračuje dodnes.
Prezidenti François Mitterand a Jacques Chirac, zrejme v slabých chvíľach, priznali, že bez Afriky by bolo Francúzsko treťoradou krajinou. Chirac dokonca verejne povedal, že „veľká časť peňazí v našich bankách pochádza výlučne z vykorisťovania Afriky“.
Po dekolonizácii vraj Francúzi nanútili svojim niekdajším kolóniálnym štátom menu FCFA (Francúzsky frank pre bývalé kolónie), čím ich hospodárstva priklincovali k Francúzsku. Banáš poukazuje aj na to, že kto sa pokúsil vzoprieť sa Francúzom, skončil zle.
Ako príklad uviedol prezidenta Toga, Sylvanusa Olympia, ktorý sa odhodlal opustiť sféru FCFA a ktorého neskôr zavraždili Francúzske légie.
Poukázal aj na príklad z nedávnej minulosti, keď v roku 2011 západné krajiny na čele s Francúzskom zbombardovali Lýbiu a dopomohli zvrhnúť a zavraždiť Kaddáfiho, ktorý sa im vzoprel.
Banáš ďalej vysvetľuje, ako Francúzsko aj naďalej vykorisťuje svoje bývalé kolónie:
“Africkí vodcovia, ktorí sa vzbúrili postkoloniálnemu vykorisťovaniu, boli jednoducho nahradení skorumpovanými poskokmi. 14 afrických krajín bolo v roku 2014 viazaných kolonizačnou dohodou, ktorá ich zaväzovala uložiť 85 percent svojich finančných rezerv vo Francúzskej centrálnej banke. Odhaduje sa, že Francúzsko zadržuje asi 500 miliárd finančných rezerv týchto krajín. Ročne im povoľuje vybrať len 15 percent z uložených peňazí, ak chcú viac, musia si požičať vlastné peniaze za komerčný úrok!”
Na záver sa spisovateľ zamýšľa, kde sú slzy aj za obete francúzskej kolonizačnej minulosti a súčasnosti:
“Koľko mŕtvych bolo v Líbyi, Mali, Guinei Bissau, Togu, Čade, Kamerune a koľko v Nice, Paríži? Kde sú slzy pokrytcov z Elyzejského a iných palácov? Slzy tých, ktorí Afričanov vyháňajú z ich domovov? Aj slzy treba deliť spravodlivo, pretože vždy platilo a bude platiť: Čo zaseješ – to budeš žať.”
Samuel Gdovin