Politikom sa samozrejme dobre vykrikuje z bezpečia ukrajinského parlamentu. Bežní Ukrajinci, nasadení v rámci mobilizácie, ktorí bojujú na frontovej línii však nadšenie politických uzurpátorov moci, sediacich v ukrajinskom parlamente nezdieľajú. Sú si vedomí skutočnosti, že spomínaná ofenzíva sa pre nich môže skončiť “krvavým mlynčekom” a ako memento sa nad nimi vznáša duch porážky ukrajinských jednotiek v Ilovajsku (2014) a Debaľceve (2015).
Navyše, je zrejmé, že tretia katastrofálna porážka by priniesla so sebou množstvo problémov a pravdepodobne by sa negatívne prejavila aj na vzťahu Ukrajincov k USA, ktorým tak servilne posluhujú ukrajinské politické elity v Kyjeve. Porážka ukrajinských vojsk by zvýšila odstredivé tendencie regiónov na Ukrajine, čo by mohlo viesť k parcelizácii krajiny.
To, že strety s oddielmi DNR a LNR nebudú “prechádzkou v ružovom sade”, je zrejmé. Bývalí opolčenci sa zmenili na regulárnu vojenskú silu s ťažkými zbraňami, vlastným letectvom i tankovými jednotkami. LNR a DNR jednotky nie sú síce početné, sú ale výborne vyzbrojené a podstatne motivovanejšie ako ukrajinská armáda, ktorá napriek všetkým snahám príliš bojovnosťou neoplýva.
Prípadné obnovenie bojov môže pochovať Minské dohovory. Je zrejmé, koho USA a ich vazalské vlády v štátoch EÚ, či nikým nevolení byrokrati v Bruseli z porušenia Minských dohovorov obvinia.
Branislav Krasnovský