Madame 3. augusta (HSP/Foto:TASR)
31. augusta sa koná každoročná púť ku hrobom kňazov, ktorí zahynuli počas Veľkej francúzskej revolúcie. Ostrov Madame, dlhý 1 km a široký 600 metrov, sa nachádza neďaleko mesta Rochefort pri ústí rieky Charente v departemente Charente-Matrime
Počas režimu teroru, v roku 1794 boli stovky kňazov deportovaných do Bordeaux a Rochefortu. Boli to kňazi, ktorí nechceli prisahať na „ Constitution civile du clergé“ vydanú revolucionármi, podľa ktorej kňazi nemali podliehať Rímu, ale byť v službách práve vyhlásenej Republiky. Biskupov a kňazov mali vyberať a voliť jedine politické autority bez ohľadu na názor pápeža. V roku 1793 revolucionári pritvrdili podmienky voči Cirkvi a kňazom a tí, čo nechceli podpísať ich požiadavky (bolo ich asi 50%) boli pokladaní za verejných nepriateľov a nazývali ich „ pretes réfractaires.“ Mnohí sa skrývali a slúžili omše potajomky v domoch veriacich, v stodolách či v iných odľahlých staveniskách (Vieme, že aj svätý kňaz z Arsu prijal prvé sv. prijímanie potajomky od takéhoto kňaza.).
Odmena 100 pounds za udanie kňaza
Revolucionári vyhlásili odmenu 100 pounds pre tých, ktorí udajú kňaza, čo nechcel slúžiť Republike a nepodpísal ich dokument. Najprv chceli týchto kňazov vyviezť na Madagaskar, či do francúzskej Guayany, aby boli ďaleko od svojich veriacich a aby po ceste či v hrozných podmienkach postupne zahynuli. Určili 3 prístavy: Brest, Bordeaux a Rochefort, odkiaľ ich mali vyviezť. Kňazov z juhu Francúzska (asi 1500) do Bordeaux, zo stredu do Rochefortu (asi 829) a tých zo severu do Brestu. Do Brestu však nikdy nešli, pretože by museli prejsť celým Bretónskom, kde žili „les chouans“, ktorí boli proti revolucionárom, tak ich premiestnili tiež do Rochefortu. V Bordeaux neboli podmienky také tvrdé a strážnici takí tvrdí ba až suroví ako v Rocheforte.
Kňazi pochádzali z viacerých francúzskych departamentov, ale „ najhorlivejší“ vyslanci Konventu revolúcie boli z Meuse, Moselle a Vosges.
Kňazi žili na lodiach v hrozných podmienkach
V prístave Rochefort kotvili lode, ktorými vozili obyvateľov Afriky ako otrokov do Ameriky. Nepohodlných kňazov naložili na tieto lode ale nikdy do zámoria neodplávali, lebo práve v tom čase Anglicko vyhlásilo “blokus“ proti Francúzsku a ich lode systematicky napádali všetky lode pri brehoch Francúzska. Keby boli bývali vyplávali, Angličania by ich boli zajali. Lode „les Deux-associés“ a „Washington“, kde boli natlačení kňazi v hrozných podmienkach zostali preto v prístave počas dlhých mesiacov. Boli to lode – väznice, kde kňazi zomierali od zlej stravy, skorbutu a týfusu, ktorý sa rýchlo šíril. Námorníci, ktorí ich strážili im dávali skazenú potravu, neposkytli im žiadnu lekársku pomoc a tak mnohí z nich zomreli už na lodiach.
Takáto situácia bola od jari 1794 do začiatku roka 1795.Z počtu 829 deportovaných kňazov prežilo tieto podmienky iba 228. 36 je pochovaných v Rocheforte , 254 na ostrove Madame a ostatní na ostrove Aix.
Neskôr ich vyviezli na ostrov Madame
Neskôr ich vyviezli na blízke ostrovy , ostrov „ d áAix“ a ostrov „ Madame“ , ktorý premenovali na ostrov „ Citoyenne“ teda ostrov občanov. Podmienky sa im tam zdali lepšie ako na lodiach, ale bývali iba v stanoch, bez potravy a lekárskej pomoci. Tí, ktorí mali ešte sily, pomáhali chorým a zomierajúcim, hlavne po duchovnej stránke. Systematicky sa robili osobné prehliadky vecí, zobrali im aj osobné potreby, knihy aj oblečenie. Modlitba bola zakázaná a keď strážcovia zbadali, že niekto pohybuje perami, dostal za to trest. Napriek prehliadkam sa im však podarilo ukryť fľaštičku s posväteným olejom, aby mohli zomierajúci dostať posledné pomazanie. V júli 1794 zomrelo na ostrove Madame asi 100 kňazov. Tí, ktorí mali ešte dosť fyzických síl ich museli pochovať do piesku, ale počas silných prílivov telá vyplávali na pobrežie. Miestne obyvateľstvo si uvedomovalo hrôzu, ktorú kňazi prežívali a prišli im pomoc. Žiadali, aby ich prepustili a abbé Grégorine sa obrátil na najvyššie miesta so žiadosťou, aby sa toto prenasledovanie a týranie skončilo.
Na kňazov, ktorí zahynuli sa takmer zabudlo
Kňazi, ktorí prežili si vzájomne sľúbili, že nebudú o svojich starostiach nikomu hovoriť, aby nevyvolávali nenávisť medzi obyvateľstvom a tak sa na deportovaných a kňazov, ktorí zahynuli takmer zabudlo. Nikde sa o nich nepísalo, len miestni obyvatelia udržiavali ústne z generácie na generáciu ich spomienku. Začiatkom 20. storočia prišiel do farnosti St. Nazaire nový kňaz, ktorý sa rád prechádzal po okolí a raz našiel na ostrove Madame kľačať uprostred lúky jedného sedliaka. Prišiel k nemu a pýtal sa ho prečo tam kľačí. Ten mu odpovedal: “Pane Vy neviete, že v tejto zemi po ktorej chodíte sú pochovaní svätci?“ a vyrozprával mu celý príbeh deportovaných kňazov, ktorý počul od svojich rodičov a starých rodičov. Prekvapený kňaz začal pátrať v archívoch a informovať sa, či je to všetko naozaj pravda, čo počul od sedliaka. Pri prácach na poli našli kostry štyroch kňazov umiestnených do tvaru kríža. K tomuto miestu začali chodiť ľudia modliť sa. Na ostrov možno prísť peši po kamenistej ceste uprostred mora iba v čase odlivu.
Prvá organizovaná púť na ostrov Madame sa konala v roku 1910
Prvá organizovaná púť sa konala presne pred 103 rokmi, teda v roku 1910, kedy prišlo asi okolo 16 pútnikov. Na mieste nájdených tiel položili kamene vo forme kríža a každoročne všetci pútnici nesú so sebou jeden kamienok z pobrežia a tak sa za tie roky vytvorila kamenná mohyla v tvare kríža. Okrem toho je na ostrove malá kaplnka –oratorie, ktorú dali vybudovať sestričky zo Sirotinca námorníkov z Rochefortu a studňa z ktorej si brali kňazi sladkú vodu na pitie.
V roku 1995 žiadal biskup la Rochelle a Sainte Mgr. Jacques David blahorečenie 64 z týchto kňazov-svedkov vernosti a zmierenia. Svätý otec Ján Pavol II. blahorečil Jána Baptisu Suzy a 63 jeho spoločníkov 1. oktobra 1995 na námestí sv. Petra v Ríme.
Pri púti na ostrov niesol terajší biskup Mgr. Housset drevený krížik, ktorý si kňazi vyrezali námorným nožíkom počas ich pobytu na ostrove z hruškového dreva a s ktorým zomierali. Deti čítali mená všetkých blahoslavených kňazov a pútnici kládli kamene na vytvorený hrob.
Svojím príspevkom –kamienkom každý pútnik vyjadruje svoju úctu k odvahe a utrpeniu kňazov, ktorí zostali verní svojmu povolaniu a sv. Cirkvi aj za cenu najvyššej obety a súčasne sám seba symbolicky prehlasuje za živý kameň tejto Cirkvy.
Katarína Hanzlíková
0.0°C
.JPG)
.jpg)
.jpg)
