Paríž 26. júla 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-Francois Mori)
Francúzsky prezident Marcon prijal dňa 25.7 .t.r. predsedu politickej rady vlády Národného porozumenia Faiza Alsarraja a generála Khalífa Haftara, dvoch popredných lídrov súčasnej Líbye, ktorí sú v podstate nepriatelia, lebo roky zúfalo bojujú o vedúce postavenie v tejto nepokojnej krajine. Dohodli sa síce na uskutočnení parlamentných volieb, ale to je ešte hudba budúcnosti a Macronové zbožné želanie. Líbya sa od prevratu a smrti Muammara Kaddáfího zmieta v občianskych nepokojoch, kde zahynulo oficiálne vyše 70 000 ľudí, ale v skutočnosti sú tieto čísla podstatne vyššie.
Macron sa pokúša v podstate o to isté, o čo sa pokúšal jeho predchodca N. Sarkozy, kedy v zahraničnej politike k Líbyi sledoval päť špecifických cieľov: získanie líbyjskej ropy, zabezpečenie francúzskeho vplyvu v regióne, presadzovanie francúzskej vojenskej moci a najmä zabránenie Kaddáfího vplyvu v tzv. frankofónnej Afrike , ktorý chcel zaviesť do obehu zlatý dinár, čím by sa podstatne oslabili meny frank a dolár na celom africkom trhu.
Toto tajomstvo bolo prezradené aférou wikileaks, kde jeden z 3000 emailov H. Clintonovej odhaľuje, že motívom NATO k zvrhnutiu Kaddáfího režimu bola snaha o zabránenie spoločnej africkej meny založenej na zlatom štandarde, čo by podstatne oslabilo úlohu Francúzska v tomto rozsiahlom regióne Afriky. Predmetný email bol zaslaný H. Clintonovej jej neoficiálnym poradcom S. Blumenthalom s titulkom „Francúzsky klient a Kaddáfího zlato“. Celá správa má zdĺhavú pasáž a popisuje obrovskú hrozbu, ktorú predstavujú Kaddáfího zlaté a strieborné rezervy odhadované na „143 ton zlata a rovnakú čiastku striebra“ pre francúzský frank (CFA), ktorý obieha ako hlavná africká mena. Tu je časť emailu, ktorý dokazuje, že Francúzsko a NATO malo pre zničenie Líbye dostatočnú motiváciu: email označuje za iniciátora útoku na Líbyu prezidenta N. Sarkozyho.
Čo mohol Macron ponúknuť dvom zneprialeným Líbyjčanom, ktorí sa dodnes utápajú v krvi v bojoch o moc. Generál Haftar má síce pod kontrolu značnú časť východnej Líbye so sídlom v Benghazí, ale ostatné časti ovládajú radikálne islamistické sily, ktoré si udržiavajú svoju prevahu aj v samotnom Tripolise, takže o exekutíve Dočasnej rady alebo vlády, podporovanej Západom sa nedá vôbec ani len uvažovať. Haftar, ktorý je favoritom USA, kde spolupracoval s CIA a v Rusku zase študoval, to zatiaľ nepostačí, aby boli považovaní za istých predstaviteľov Líbye. Predseda tzv. Dočasnej rady je prakticky len figúrka v rukách islamistov. Teda ani jeden nie je jasným favoritom a osobnosťou, ktorá by mohla prevziať moc v celej krajine, nastoliť poriadok, aby mohol riadne fungovať štát a jeho ekonomický a hospodársky rozvoj, ktorý je zábezpekou rastu životnej úrovne, ktorá od pádu Kaddáfího rapídne klesla na veľmi nízku úroveň. Prognóza skončenia občianskej vojny je zatiaľ v nedohľadne.
Líbya čaká na svojho prirodzeného vodcu, ktorý nemôže byť nastolený ako figúrka veľmocí, lebo na scéne je silný domáci faktor – popredné líbyjské kmene, na ktorých je líbyjská spoločnosť založená. Predovšetkým tie musia určiť, kto bude novým nástupcom Kaddáfího, lebo ako on tak aj kráľ Idris mali ich veľkú podporu. Zásah z vonka bol pretrhnutím tejto prirodzenej súdržnosti, na ktorú Líbyjčania stále čakajú. Či to bude prednedávnom prepustený Sajf Islam Kaddáfí, ktorý má v Líbyi stále veľa podporovateľov, ukáže len čas. Jedine silná a uznávaná osobnosť sa môže postaviť na čelo rozbúrenej spoločnosti, ktorá potrebuje nastoliť pevný mier v krajine, aby tak dokázala čeliť aj hrozbe miliónovej migrácie z Afriky, ohrozujúca nielen Líbyu ale aj Európu.
Juraj Kiesel