Genézu fatálneho ohrozenia funkčnosti ústavných inštitúcií, „odpálil“ Ústavný súd SR, keď v kauze nevymenovania Čentéša na post generálneho prokurátora rozhodol, že prezident síce môže zvoleného kandidáta nevymenovať, ale nesmie konať svojvoľne a musí svoje rozhodnutie vyargumentovať. Zhodou okolností práve toto rozhodnutie som už vtedy (ako politológ v Správach a komentároch RTVS) komentoval, a napriek očakávaniam som ho označil za veľmi nešťastné. Problém je v tom, kto bude posudzovať relevantnosť prezidentom (resp. jeho suitou) predložených argumentov v prospech nevymenovania. Zdá sa, že to znova bude len Ústavný súd SR a tu vzniká problém. Totiž počas Kiskovho funkčného obdobia zanikne mandát dvanástim z trinástich ústavných sudcov. Ak bude vo svojom postoji prezident pokračovať, svojou absolútnou nekompetentnosťou, aroganciou a svojvôľou fatálne ohrozí funkčnosť jednej z najvýznamnejších ústavných inštitúcií v krajine. Kiska má však na rozdiel od Gašparoviča výhodu. Štátotvornú a kultivovanú vládu, ktorá, na rozdiel od talibanskej opozície, hneď nezačala s impeachmentom a procesom odvolávania prezidenta za hrubé porušenie ústavných princípov a fatálne ohrozenie funkčnosti ústavného systému, čo je, mimochodom, veľmi legitímny dôvod na zbavenie prezidenta jeho ústavnej funkcie. Poďme ku Kiskovým argumentom.
Podľa Kisku (Mazáka) sa môže sudcom Ústavného súdu SR stať len človek, ktorý sa dlhodobo a systematicky venuje ústavnému právu. Odhliadnuc od skutočnosti, že Ústavný súd SR sa zaoberá aj množstvom praktických podaní a skúsenosti zo súdnej praxe sú minimálne rovnako potrebné ako odborné vedomosti z ústavného práva, je trvanie na tejto požiadavke irelevantné. Tvorcovia ústavy a osobitne zákona o Ústavnom súde SR v čase, keď sa kreovalo jeho postavenie a kompetencie, rátali len s tým, že sudcovia Ústavného súdu SR musia mať právnické vzdelanie a predpísanú prax. Všetko nad to je hrubým zneužívaním a nadinterpretáciou zákona a ústavy. Táto skutočnosť bije do očí o to viac, že v čase, keď sa extrémny politický exponent Mazák (nie radový člen strany, nie poslanec, ale prvý podpredseda vládnej strany) stal rodnou stranou stranícky dosadeným predsedom Ústavného súdu SR mu „extrémna spolitizovanosť“ jeho kolegov a podľa dnešných kritérií aj absolútna nekompetentnosť ani v najmenšom nevadila. Nepovedal ani pol slova proti tomu, keď mu stranícke politbyro (vtedajšia koaličná rada) vybrala sa sudcu Ústavného súdu SR podnikového právnika z poľnohospodárskeho družstva, ktorý bol navyše právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin (prišlo sa na to až neskôr, keďže v čase voľby bol už jeho trestný čin zahladený).
Dnes teda trvá na tom, že ústavnými sudcami sa môžu stať len experti na ústavné právo. Ak vychádzame z toho, že dnes je na Slovensku približne päť právnických fakúlt, a teda aj katedier ústavného práva a uvedomíme si, že sudcom Ústavného súdu SR by sa mali stať minimálne docenti, resp. profesori vo veku okolo päťdesiat rokov, tak výber kandidátov by sa zúžil na skupinku pätnástich až dvadsiatich ľudí, ktorí by vyhovovali Mazákovým kritériám. Ak chceme byť extrémne veľkorysí, tak pripočítajme ešte päť až sedem ľudí z Ústavu štátu a práva SAV. Summa summarum na trinásť (po pripravovanej novele ústavy o Ústavnom súde SR šestnásť) postov ústavných sudcov by sa kvalifikovalo maximálne tridsať ľudí. Ak si však uvedomíme, že najpodstatnejším kritériom je, aby to boli Mazákovi kamaráti, šanca naplniť Ústavný súd SR požadovaným počtom sudcov by sa limitne blížila nule.
Je teda najvyšší čas, aby si Kiska uvedomil, do akej šlamastiky ho jeho „priateľ“ Mazák dohnal a konečne sa vymanil z jeho skazonosného vplyvu. Inak s plným vedomím si dôsledkov hazarduje aj so svojím postavením, pretože dokiaľ bude funkčný aspoň jeden senát Ústavného súdu SR, kvôli fatálnemu ohrozeniu funkčností ústavných inštitúcií si koleduje o svoje odvolanie.
Politológ Roman Michelko
Text vyšiel aj v SNN