Békešská Čaba 26. októbra (TASR) – Slováci žijúci v Békešskej Čabe musia byť hrdí: pred takmer 300 rokmi založili druhýkrát mesto, v ktorom postavili najväčší evanjelický kostol v rakúsko-uhorskej monarchii. Povedala v rozhovore pre TASR riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a konateľka Čabianskej organizácie Slovákov Anna Istvánová.
"Našou úlohou je zachovať to všetko, čo nám ešte zostalo, a aby sme sa snažili väčšinový národ oboznámiť s tým, že toto mesto bolo založené Slovákmi druhýkrát pred takmer 300 rokmi – a že je to taká hodnota, ktorú si musí každý všimnúť v tomto meste, ktorý tu býva alebo sem príde," povedala riaditeľka.
"Máme tu veľký evanjelický kostol postavený Slovákmi, o čom na Slovensku vedia len tí, ktorých sme to už naučili počas tých 20 rokov, odkedy sem viacerí chodia zo Slovenska. Je to veľmi dôležité, lebo to bol najväčší kostol v rakúsko-uhorskej monarchii, ktorý bol postavený ako evanjelický kostol a až dodnes ako evanjelický slúži. Postavili ho Slováci, naši predkovia, preto na túto vec môže byť každý Slovák hrdý. Je to dôležité, lebo mnohí naši ľudia sa sami pokladajú za menejcenných. Je naším najdôležitejším poslaním presvedčiť ich, že majú byť na čo hrdí," zdôraznila.
Čabianska organizácia Slovákov je podľa jej slov najväčším krajanským spolkom v tamojšej oblasti a dokonca okrem Zväzu Slovákov aj najväčším a najpočetnejším slovenským spolkom v Maďarsku.
"Vďaka tomuto Domu slovenskej kultúry máme možnosti na zakladanie rôznych malých krúžkov, skupín a klubov, ktoré sa venujú rôznym činnostiam. Najmä takým, ktorým sa snažíme chrániť a ukázať prvky našej kultúry," konštatovala.
Zbierajú a prezentujú tamojšie ľudové piesne, literárne diela, ktoré sa snažia dostať k ľuďom prostredníctvom literárnych večierkov, a aj ľudovú tvorivosť.
"Organizujeme Festival dolnozemských Slovákov, ktorý je putovným festivalom. Medzi dolnozemských Slovákov rátame aj nadlackých – rumunských a vojvodinských Slovákov. Je to dôležité pre nás najmä preto, lebo pochádzame z jedného rodu, ale aj preto, lebo sa môžeme navzájom posilňovať a navzájom sa učíme jeden od druhého. Veď prakticky medzi nami je rozdiel iba čo sa týka stupňa asimilácie," povedala Istvánová s poznámkou, že i to má svoje dôvody.
Podľa jej slov po roku 1918, keď bola uzatvorená Trianonská mierová zmluva a došlo k rozpadu Uhorska, slovenskú národnostnú menšinu, ktorá teraz žije v Srbsku, začal Belehrad podporovať aj finančne, aby sa Slováci stali silnejšou minoritou než Maďari.
"Bolo to veľmi dôležité aj preto, že ako vieme, Slováci vo Vojvodine sú ešte aj dnes silní a dokážu udržiavať svoje inštitúcie, lebo 90 rokov je omnoho viac ako 60 rokov. Oni dostali svoje inštitúcie pred 90 rokmi a my pred 60 rokmi," podotkla.
Ako dodala, popritom evanjelici Slováci v Rumunsku aj v Srbsku sa nechceli sobášiť s pravoslávnymi, Bosniakmi či Rumunmi – chceli zostať pri svojej viere, čo bolo vtedy veľmi dôležité.
"Druhá vec je, že boli na vyššom stupni spoločenského rebríčka ako okoložijúci národ. Slováci sú – myslím si – aj dnes v Srbsku vyššie položený národ. Maďari vždy stáli na spoločenskom rebríčku v Maďarsku vyššie ako Slováci. Ja si myslím, že bolo úplne iné, keď sa Slovák v Maďarsku chcel ženiť alebo Slovenka vydať za Maďara, než tomu bolo vo Vojvodine. Prebiehal i maďarizačný proces, a aj to prispelo k dnešnému stavu," vykreslila Istvánová situáciu dolnozemských Slovákov.
V čase feudalizmu sa desaťtisíce Slovákov usadili vo Veľkej uhorskej nížine, ktorá sa označuje aj zaužívaným geografickým pojmom Dolná zem. Je to terajšie územie Maďarska, Srbska, Rumunska a sčasti aj Chorvátska, na ktorom doteraz žije významná slovenská komunita. Na územie uvedených terajších štátov prichádzali zo začiatku iba roľníci, ktorí na tejto "chlebovej ceste" popri tom, že tam našli živobytie, zohrali nenahraditeľnú úlohu pri zúrodňovaní pôdy. Na juhu bývalého Uhorska postupne založili osady, dediny a mestá, ktoré majú dodnes poľnohospodársky charakter.
(spravodajca TASR Ladislav Vallach) dem
Upozornenie: TASR vydá k správe zvukový záznam a fotoreportáž
0.0°C
.jpg)
