Bratislava 23. augusta 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Jeff Chiu)
Dnešné “inteligentné telefóny nám dávajú nedávno netušené možnosti, keďže v sebe kombinujú telefón, fotoaparát, kameru, diktafón, kompas, mapu, čítačku kníh, zápisník, hudobný prehrávač, USB kľúč, počítač, atď. Žiaľ žiadne z týchto zariadení nedokážu substituovať plnohodnotne aj keď sú rok od roka dokonalejšie
Ľudia si zvykli brať svoj inteligentný telefón so sebou všade. Byť neustále v kontakte, fotiť, zdieľať polohu, písať príspevky, tagovať, atď. IT etiketa hovorí proti nadmernému používaniu inteligentných telefónov, hlavne vytláčaniu ľudí zariadeniami pri spoločenských akciách, škoda len, že nie je často vyžadovaná. Jedným z najmenej pochopiteľných fenoménov sa stali fotky jedla s „nejapnými“ komentármi, selfie-čka z kúpelní a lovenie Pokémonov kdekoľvek na verejnosti. Inteligentné telefóny môžu byť vypnuté, či stíšené, nijako im to neublíži.
Tieto zariadenia zbierajú a odosielajú o svojich užívateľoch nesmierne množstvo dát a je takmer nemožné tomu zabrániť. Akonáhle sú dáta raz získané je možné robiť s nimi doslova zázraky, bežný človek si nevie ani len predstaviť čo všetko o sebe prezrádza. Ten kto používa inteligentný telefón sa automaticky vzdáva svojho súkromia. Rovnako je tomu u tabletov, podobne u klasických počítačov, v ktorých majú užívatelia uložené viac dát a citlivejšie. Inteligentné telefóny emitujú aj množstvo škodlivého elektromagnetického žiarenia, ktorého prímame už viac než dosť z iných zdrojov. Vďaka loby výrobcov nie je jeho veľkosť bežne dostupnou informáciou, s trochou snahy sa však dá vypátrať. Už len nadmerné dlhodobé telefonovanie dokáže poškodiť mozog. Ľudia sa stále učia používať svoje telefóny, prešli na ne príliš rýchlo a živelne. Žiaľ firmy im nepomôžu, ale vedú ich presne opačným smerom. Načo si pamätať mapu, mená, telefónne čísla, adresy, aktivity, spoje, atď., keď to za nás spraví naše zariadenie? Ale čo ak dôjde batéria, prípadne sa nám zrúti systém?
Internet patrí bezpochyby k jedným z najúžasnejších vynálezov ľudstva a väčšina z nás si dnes nie je schopná predstaviť svoj život bez prístupu k nemu. Možnosti jeho využitia ustavične rastú. Stal sa určitou fyzickou manifestáciou kolektívneho vedomia. Problémom je, že ľudstvo nie je dostatočne vyspelé a táto skutočnosť sa naplno prejavuje. S nárastom počtu pripojených rastie entropia a klesá úroveň. Fenoménom dneška je závislosť na internete. Ľudia za nim dokážu presedieť celé hodiny bez toho aby si vôbec uvedomovali čo robia. Spočiatku na počítači, dnes čoraz viac s tabletom, či s inteligentným telefónom. Internetovej závislosti sa nedá ujsť ani v práci, musíme jej čeliť a väčšinou prehrávame. Abstinencia je zriedkavá a krátkodobá. Málokto si uvedomuje, že čokoľvek cez internetový prehliadač navštívi je odchytené, zaznamenané, uložené, analyzované, archivované a môže byť neskôr použité proti nemu.
Problémom posledného desaťročia je monopolizácia internetu, čoraz menší počet korporácií ovláda jeho čoraz väčšiu časť. Internet je rajskou hudbou pre tajné služby a korporácie, napriek tomu, že sa stal postrachom médií a politikov. Naše zvyky sa zmenili, prvá vec ktorú spravíme ráno je kontrola emailov a facebooku, nie pokojné raňajkovanie. Zmenil sa spôsob práce s informáciami, menej si pamätáme, viac hľadáme. Spoliehame sa na zdanlivo nekonečnú kapacitu serverov, odpovede na všetky naše otázky predsa musia byť niekde na „sieti“. Internet dostáva až určitý mystický ráz. Popiera fyzikálne zákony – je nehmotný, nekonečný, všadeprítomný, vševediaci, nezabúda a má svoje nálady. Stáva sa až božskou bytosťou. Málokto vie, že už len bežné používanie internetu spôsobuje fyziologické zmeny mozgu. Mládež má čoraz väčší problém memorovať, dokáže však hľadať diabolskou rýchlosťou. Čo ak jedného dňa informácie zo serverov vymažú? Čo ak vyhľadávače začnú „tvrdšie“ filtrovať výsledky? Pri týchto možnostiach nás zalieva studený pot a odmietame si ich pripustiť. Už menšou úpravou výsledkov vyhľadávania je možné výrazne ovplyvniť informácie ku ktorým sa užívatelia dostanú, čo znamená ovplyvnenie ich názorov, postojov a vedomostí. Dôsledky sú nedozerné a deje sa tak už úplne bežne.
Automobily nám uľahčujú život. Človek sa nemusí spoliehať na prostriedky hromadnej dopravy. Netlačí sa, nepočúva pubertálne reči, nie je ponechaný napospas meškaniu, volí kratšiu cestu, postupuje rýchlejšie, sedí v pohodlí, má k dispozícií objemný batožinový priestor, atď. Okrem množstva pozitív prišli však aj negatíva. Priemerná obsadenosť automobilu sú dvaja ľudia, tri miesta tak zostávajú nevyužité. Automobily sú dnes už síce podstatne tichšie, úspornejšie a ekologickejšie, ale stále akosi záhadne zaostávajú. Masívny nástup plynových, elektrických, vodíkových, či dokonalejších klasických benzínových a naftových pohonných systémov je brzdený naftárskou loby, ktorá je jednou z najsilnejších na svete. Počet betónových ciest presahuje rozumnú mieru, drobí prírodu a ľudské osídlia na ostrovčeky. K cestám patria priechody, odpočívadlá, čerpacie stanice, umyvárne, parkoviská, motely, fast-foody, servisy a spol. Celá dnešná civilizácia sa prispôsobila automobilom – urbanizovala. V našich podmienkach sú chodci, cyklisti a korčuliari vytláčaní tvrdo na okraj ciest a prechod križovatky sa stal hrou pozornosti a trpezlivosti. Počet automobilových nehôd, veľkosť škôd, množstvo mŕtvych a zranených sú značné. Pri životnom tempe niet divu. Automobil je prezentovaný ako symbol mužnosti, dospelosti, nezávislosti, vytvára sa tak tlak na jeho čo najskoršiu kúpu. A keď kúpiť, tak poriadny „bourák“. Načo? Väčšinou len pre ten pocit a efekt. Stromy a kríky vedľa ciest produkujú nepoužiteľné plody, automobily usmrtia množstvo zveri. Podstatne viac, než je nutné podľa noriem, poľovníci sú tak často bez práce. Nad veľkými mestami sa nie zriedka vznášajú mraky smogu a najväčším problémom nie je doraziť z miesta A do miesta B, ale vymotať sa v hustej premávke. Pritom by stačilo len oprášiť, zdokonaliť a zatraktívniť prostriedky hromadnej dopravy. Cesty by sa vyprázdnili, obyvateľom odľahčilo. Pre súčasnú ekonomiku šialenej nadspotreby, by však išlo o smrteľný úder. Automobilové a ropné korporácie broja proti. Auto do každej rodiny sa zmenilo na auto pre každého člena rodiny. Čo na tom, že 90% času stojí niekde odparkované a teda nevyužité. Myšlienka o spoločných automobiloch pre obyvateľov bytoviek znie väčšine z nich v tom lepšom prípade ako návrat k minulému režimu, v horšom vás budú pokladať za hlupáka. Ľudia však aspoň využívajú spolujazdy, či jazdomaty.
Vďaka širšiemu používaniu IT, ktoré fungujú takmer bezchybne, bleskovo, objektívne, bez výnimiek, neúnavne, v akomkoľvek čase, sa ich vlastnosti začali prenášať aj na jednotlivcov a spoločnosť. Pomaly, vytrvalo, od tých, ktorí s nimi prichádzali bezprostredne do styku, v konečnom dôsledku však na všetkých. Na ľudí sú dnes kladené podobné podmienky ako na najpokročilejšie bežne dostupné technológie. Predovšetkým, ale zďaleka nielen v pracovnej oblasti. Musíme byť dostupní kedykoľvek, kdekoľvek, za akéhokoľvek stavu, flexibilne sa prispôsobiť každej situácií, produktivita nemôže byť neoptimálna, počíta sa s nulovou chybovosťou, stroj nepotrebuje prestávky, tak prečo by sme ich mali potrebovať my? Akoby sme sa automaticky updatovali po vzore softwaru, ktorí používame. Ide o podvedomé ovplyvnenie nášho nazerania na svet, ilúziu mechanického materializmu. Požadujeme dokonalú presnosť, veď keď počítač zvládne nanosekundy, prečo by človek nemal byť schopný fungovať aspoň v minútach? Nechápeme, že technika je tu pre ľudí, nie ľudia pre ňu. Nie je dôvod, prečo by sme mali automaticky preberať vlastnosti technológií a snažiť sa pripodobiť svojim elektronickým „miláčikom“. Ide o cestu za dokonalosťou, či spôsob zavďačenia sa? Túžba modifikovať a syntetizovať všetko od rastlín, až po počasie nabrala obludné rozmery. Domnievame sa, že všetko upravené a umelé je lepšou verziou pôvodného. Zbavené nedostatkov, s posilnenými žiaducimi účinkami. Veď prečo by sme to inak robili? Nuž napr. pre zníženie nákladov, skrátenie času, masovú výrobu, prepravu, skladovanie, patentovanie, úpravu chutí, umelé vytváranie problémov, ktoré je následne veľmi nákladné riešiť.
Pamätáte sa na život, keď sme čas nepočítali na minúty, priateľom venovali viac než vymeraný okamih, nemali u seba žiadne elektronické zariadenie okrem hodiniek? Mali by sme sa začať opäť viac spoliehať na svoje telá a mozgy, rozvíjať samých seba po každej stránke. Človek nie je stroj, preto by sme na seba nemali pozerať ako na stroje a prestať od seba vyžadovať ich kvality. Ak v jeden deň zabehneme 5.67 Km a na druhý 4.89Km neznamená to, že sme o 14% menej výkonný. Zabudli sme na celú plejádu parametrov, z ktorých mnohé ani len nedokážeme zachytiť, nie to ešte zodpovedajúco spracovať. Túžba kvantifikovať každý rozmer života človeka je nebezpečná. Mali by sme sa naučiť zvládať súčasné technológie na úrovni, odladiť ich a prestať sa iba slepo hnať za pokrokom, ktorý nie je samo spasiteľný. Musíme sa stať viac ľuďmi, viac prekonávať a menej obchádzať svoje ohraničenia. Technologický vývoj totiž ďaleko predbehol vývoj nás ako ľudí a tento nepomer vytvára obrovské množstvo zbytočných problémov.
Einstein mimo iného povedal: „Technologický pokrok je ako sekera v rukách patologického zločinca.“
Anton Smatanik
0.0°C
.jpg)
